Do Jordánska za cestovateľskými skvostami - púšťou Wadi Rum a Petrou

Autor: Vladimír Benčík | 15.3.2019 o 8:43 | Karma článku: 5,27 | Prečítané:  2210x

Jednou zo starých civilizácií boli popri Feničanoch a Asýrčanoch aj tajomní Nabatejci. Nabatejská ríša zaberala aj územie Jordánska. Vydajte sa so mnou do mesačnej púšte Wadi Rum a najznámejšej nabatejskej pamiatky, skalnej Petry.

Nedá mi nezačať môj prvý cestovateľský blog (som začínajúcim blogerom) inak, ako spomienkou na stredoškolského profesora Žitňanského z gymnázia v Leviciach. Mať takých pedagógov akým bol on, to je devíza na celý život. Chudák, za postoje k udalostiam v roku 1968 bol vyhodený z gymnázia. Učil nás dejepis a ja som sa pod jeho vplyvom chcel stať archeológom. Ako to už býva, rodičia často nasmerujú deti na cestu, po ktorej by radi kráčali oni. A keďže môj otec bol prvým rádioamatérom na Slovensku s oficiálnou licenciou, neminula ma Elektrotechnická fakulta. No túžba vnoriť sa hlbšie do minulosti na miestach, na ktoré ma zavedú túlavé topánky, u mňa zostala.

Jednou zo starých civilizácií o ktorých s nadšením rozprával na gymnáziu náš profesor boli popri Feničanoch a Asýrčanoch aj tajomní Nabatejci. Nabatejská ríša ležala na severozápade dnešnej Saudskej Arábie a zaberala aj územie Jordánska. Práve tu sa nachádza zrejme aj najznámejšia pamiatka danej civilizácie – nádherné skalné mesto Petra. Byť v Izraeli, po ktorom sme cestovali a nezájsť do Petry, to by bol rovnaký kiks, ako cestovať za poznaním do Prahy a nevidieť Hradčany. Na ceste od Červeného mora z izraelského Ejlatu do Petry leží jordánska púšť Wadi Rum. A tá je ďalším prírodným skvostom. Cestovateľom sa oplatí spojiť jedno i druhé. Poďte po našich stopách.

Púšť Wadi Rum - Mesačné údolie Wadi Rum poskytuje bez nadsázky jednu z najkrajších púštnych scenérií sveta. Ak ste niekde čítali, že je to skvost Jordánska, je tomu naozaj tak. Wadi Rum preslávil sedem-oscarový filmový epos "Lawrence z Arábie". Predstavuje život britského dôstojníka Lawrenca, ktorý počas dvoch rokov 1. svetovej vojny, ktoré strávil v Arábii, dokázal zjednotiť arabské kmene proti Turkom a ešte za života sa stal legendou. Nedávno sa tu natáčal film "Marťan" s Mattom Damonom. Púšť Wadi Rum povrch na Marse či Mesiaci pripomína. Pri filmovaní vyrástlo v púšti kempingové mestečko. Tvorí ho dvadsať kupolovitých domčekov, pripomínajúcich skôr filmovú víziu kolonizácie planéty Mars. Ak siahnete hlbšie do vrecka, môžete sa tu ubytovať a priamo cez veľké panoramatické okno z postele pozorovať v noci hviezdnu oblohu. 

My sme pre 3-dňové putovanie Jordánskom volili iný plán.

Z izraelského Ejlatu, kde sme sa dostali prenajatým autom, je to už iba 10 km k hraničnému prechodu do Jordánska a odtiaľ už iba ďalších 10 km do mesta Agaba. Auto sme nechali priamo na parkovisku na hraničnom prechode a potom šups pešo cez hranicu. Dali sme na radu z blogu Janky Travelhacker, vopred zakúpený elektronický pas, v cene ktorého sú aj vstupy do najznámejších jordánskych pamiatok, nám výrazne zjednodušil prechod cez hranicu. Presne podľa dohody s Ruskou Júliou, žijúcou na púšti a poskytujúcou sprievodcovské služby, do hotela v Agabe prišiel za nami beduín Džafar na svojom džipe. Po hodine jazdy cez niekoľko policajných kontrolných stanovíšť (kde všetci Džafara poznajú - takže nám namiesto kontroly podali fľašu vody a zamávali), ocitli sme sa na beduínskej základni, kempe, ktorý si na Džafarovom pozemku postavila Júlia.

Vlastne je to malé hospodárstvo s kozami, psami, malou veternou elektrárňou, slnečnými kolektormi a internetom. Júlia je pripravená poskytnúť v tejto nefalšovanej prírodnej scenérii aj ubytovanie pre 8-10 ľudí. Síce v skromných podmienkach, ale o to autentickejšie a romantickejšie. Garantujem, že málokde na svete uvidíte toľko hviezd na oblohe, ako z tohoto “takmer beduínskeho” príbytku. Júlia vie o púšti všetko, žije tu a buduje svoje beduínske hospodárstvo bez prestávok už štvrtý rok. Keď k tomu pridáte veselého Džafara, ktorý sa v púšti narodil a žije v nej stále, lepšiu spoločnosť sme si ani nemohli priať.

 

Škoda, že náš nabitý program nám umožnil iba šesťhodinový púštny pobyt. Safari na Džafarovom otvorenom džipe po pieskových dunách, s podhustenými pneumatikami (to aby v piesku nezapadol), miestami s rýchlosťou 80 km/hod (to aby v piesku nezapadol), naozaj stálo za to. Beh storočí, vietor a počasie erodovali masívy v skalné veže a bizardné kopce, týčiace sa z hôr červeného piesku, v ktorom sa celá oblasť priam topí. Krása vyráža dych. Ak môže byť nejaká púšť krásna, tak leží tu, v jordánskom Mesačnom údolí. Presvedčte sa z niekoľkých fotografií.

Prípadným záujemcom rád poradím, ako sa dá k Júlii a Džafarovi dostať.

 

 

PETRA - V roku 2007 bolo vyhlásených sedem novodobých divov sveta. Skalné mesto Petra v Jordánsku skončilo v hlasovaní druhé v poradí, za veľkým Čínskym múrom. Týmto dvom unikátnym pamiatkam robia spoločnosť peruánske Machu Picchu, mexické Chichen Itza, rímske Koloseum, indické Tádž Mahal a socha Krista Spasiteľa v Rio de Janeiro. Niekto by možno vybral iné divy a stanovil iné poradie, no skalné mesto Petra je bezpochyby unikátne skalné mesto s úchvatnou atmosférou dávnych čias. Mesto bolo vytesané pred viac ako 2000 rokmi do ružového pieskovca a pohľad naň je skutočne impozantný.

Prvá zmienka o Petre (po grécky Skala) sa nachádza už v Starom zákone. Petra sa spomína ako Selá. Nájdeme tu legendu o 40-ročnom putovaní Izraelitov, vedených Mojžišom, púšťou. Trpeli smädom a tak bol Mojžiš požiadaný Bohom, aby napojil svojich spolupútnikov. Mojžiš udrel palicou do skaly a ajhľa, vytryskol prameň, ktorý od tej doby nesie meno Ain misa.

Podľa archeológov, územie Petry bolo osídlené už v dobe kamennej. Rozkvet však mesto začalo zažívať až od 3. storočia pred Kristom, keď sa tu, na mieste, kde sa stretávajú tri údolia, usadili Nabatejci. Prvý, kto sa o Nabatejcoch zmieňuje, je grécky historik Diodor Sicílsky v roku 315 p. n. l., a to v súvislosti s výbojmi Alexandra Veľkého. V staroveku sa z Ázie do Európy dovážalo korenie, parfémy, soľ, asfalt (k utesňovaniu lodí) a kadidlo (vonná živica, používaná hlavne pri náboženských obradoch). Práve podľa kadidla dostala obchodná trasa medzi Áziou a Európou názov - Kadidlová cesta. V dávnych dobách sa kadidlo z antických ománskych prístavov loďami prevážalo do južného Jemenu. Tu začínala Kadidlová cesta, ktorá viedla pozdĺž Arabského polostrova cez Saudskú Arábiu, popri Mekke a Medine do Petry a potom ďalej do Svätej zeme a do Alexandrie. Druhá vetva smerovala z Petry do Mezopotámie. Najväčší rozmach zaznamenal obchod s kadidlom v období medzi 4. storočím pred Kr. a 1. storočím n.l. Nabatejci sprostredkovávali a strážili úsek Kadidlovej cesty medzi prístavmi v Jemene a na pobreží Stredozemného mora. Z tejto činnosti im plynuli nemalé príjmy. Vďaka ním vznikli bohaté nabatejské mestá, no predovšetkým, bohatla Petra. Lokalita ukrytá medzi skalami im poskytovala bezpečie. Nabatejci vybudovali v Petre dômyselný hydraulický systém hrádzí a vodných kanálov, ktoré zásobovali mesto vodou. Vďaka tomu dokázali na zdanlivo nehostinnom mieste zavlažovať záhrady, napĺňať fontány a bazén.

Jedným z nabatejských unikátov bolo aj to, že v ich spoločnosti neexistovalo otroctvo a napríklad ženy boli rovnoprávne. Navyše, fungoval tu zvláštny systém. Každý bol povinný pracovať (vraj aj kráľ). Najväčší rozvoj zaznamenala táto civilizácia za vlády Arteasa IV. (8 p. n. l. – 40 n. l.)

Na začiatku nášho letopočtu žilo v Petre až 30 tisíc obyvateľov. Nabatejci boli vynikajúci stavbári a sochári a poddajný vápenec a ružový pieskovec boli výbornými stavebnými materiálmi. Vďaka tomu tu pred 2000 rokmi vznikli stavby, ktorých zvyšky môžeme obdivovať dodnes.

Nabatejská civilizácia sa vyvíjala dlhé stáročia v mieri a ani Alexandrovi Veľkému a Marcovi Antoniovi sa ju nepodarilo dobyť. No rímsky cisár Traján mal viac šťastia. Po ovládnutí Rimanmi (2. storočie n. l.) sa daná oblasť stala súčasťou provincie Arábia. Zo začiatku pokračovala Petra v pokojnom rozvoji. Jej význam však začal upadať v 3. storočí, keď sa hlavné trasy Kadidlovej cesty presunuli viac na sever. Obchodníci preferovali námornú dopravu a trasy karaván cez púšť už stratili na význame. Zemetrasenie v 4. storočí zničilo mnoho budov. Po tom druhom zemetrasení, v 6. storočí, opustili Petru aj poslední obyvatelia. Kam zmizli samotní Nabatejci nie je známe, ale pravdepodobne sa už za rímskych čias asimilovali s okolitými národmi.

V skalných hrobkách, ktoré odolali zemetraseniu, zostala bývať iba hŕstka beduínov, o ktorých sa nikto nezaujímal. Tí si svoje skryté územie starostlivo chránili.

Pre Európu objavil Petru v auguste 1812. švajčiarsky cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt. Do Petry sa dostal iba vďaka tomu, že dlho žil v arabskom svete, zdokonalil sa v arabčine, islamskom náboženstve a vydával sa za moslima. Uvidel chrám Al-Chazneh, bol z toho nadšený a podal správu o tom v svojom cestopise. Jeho objav vyvolal senzáciu. Do Petry začali prúdiť cestovatelia a archeológovia. Cestu sem našli aj filmári. Výraznejšie vstúpila Petra do povedomia v roku 1989, vďaka režisérovi Stevenovi Spielbergovi a jeho filmu Indiana Jones a posledná križiacka výprava. Aj preto sa chcú zahraniční turisti prechádzať po miestach, po ktorých putoval herec Harrison Ford na ceste za Zlatým grálom. Novším filmom ktorý sa v Petre nakrúcal je Transformers: Pomsta porazených (2009).

A ešte z hudobného súdka, tí ktorí majú radi nemeckú metalovú kapelu Helloween iste poznajú skladbu Nabataea, ktorá sa objavila na ich albume Straight Out of Hell (2013) a zároveň poslúžila ako druhý singel k nemu.

 Nezabudnuteľným zážitkom je už samotná cesta od vstupného turistického centra do Petry. Jedinou prístupovou cestou je cesta roklinou Wadi Siq, dlhou 1200 metrov. Roklina vznikla rozštiepením skalných útvarov tektonickými silami. Na niektorých miestach je doteraz vidno, ako do seba obidve strany úzkej rokliny, miestami dosahujúcej výšku 200 metrov, zapadajú, ako kamenný zips.

Prvým monumentom ktorý pri vstupe do Petry uvidíme je skutočný skvost, 40 metrov vysoká a 30 metrov široká Al-Chazneh, alebo Pokladnica. Bola precízne vytesaná do vápenca v 1. storočí pred Kr. a jej funkcia nie je presne známa. Hovorí sa, že by to mohla byť hrobka egyptského faraóna. Hornú časť Pokladnice tvoria korintské hlavice, uprostred ktorých je niečo, čo by podľa legendy mohlo byť pohrebnou urnou faraóna a pri troche fantázie, mohla by to byť aj schránka na jeho poklady. Veď aj samotný názov tohto veľkolepého diela "Pokladnica" to naznačuje. No a pravdivosť každej legendy treba preveriť. V tomto prípade hádzaním oštepov a v neskorších dobách, aj streľbou do "pohrebnej urny". Ani týmto spôsobom sa však poklad doteraz nájsť nepodarilo, možno tam ešte na niekoho čaká.

 Ak vám ešte zostal dostatok síl, môžete sa vydať na 45 minútový výšľap ku kláštoru Ad-Deir. Kláštor svojimi rozmermi dokonca prekonáva Pokladnicu. Okrem toho, z tohto miesta budete mať krásny výhľad na celé údolie, a tiež na ďalších niekoľko desiatok okolitých pamiatok. Takže tie vysoké schody, ktoré treba prekonať cestou do kláštora, rozhodne stoja za to. Cesta Petrou od Pokladnice až po kláštor Ad-Deir je dlhá takmer 4 km. Lemuje ju spústa beduínskych stanovíšť, na ktorých si môžete kúpiť od miestnych beduínov drahocennú vodu, obrázky, náhrdelníky a iné suveníri. Tým najjednoduchším suvenírom je malý farebný kamienok, odlúpený z najbližšej skaly, ktorý neúnavne ponúkajú malí beduínski chlapci, očakávajúci od vás dinár, dolár, alebo euro.

 

Sme s manželkou radi, že sme pri výstupe ku kláštoru netrápili oslíkov našou nadváhou. Možno práve pre radosť z prekonania nekonečných schodov a dosiahnutia cieľa (niektorí z mladších ročníkov to v sparnom dni vzdali), sa nám kláštor Ad-Deir a celá červenoružová Petra zdala byť ešte krajšou. 

Tak čo, vydáte sa po našich stopách? Ako vidíte, stálo by to zato. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Únia a Británia dosiahli dohodu o brexite

Dohodu musí schváliť britský a Európsky parlament.


Už ste čítali?