Čriepky z krajiny, kde sa TO všetko začalo. Izrael časť 1/3 - Zem zasľúbená - Kanaán

Autor: Vladimír Benčík | 18.3.2019 o 18:06 | (upravené 19.3.2019 o 4:43) Karma článku: 7,05 | Prečítané:  3133x

IZRAEL – Tri svety, tri abrahámovské náboženstvá a jedna krajina. Krajina, pre niekoho nebezpečná, pre iného lákavá, ktorá si aj v 21. storočí zachovala punc jedinečnosti a tajomnosti. Poďte s nami do tejto zaujímavej krajiny. 

Pri započutí mena relatívne mladého štátu Izrael s plochou 2,5 krát menšou ako Slovensko to v každom z nás nejako zarezonuje. Krajina pre mnohých rozporuplná, neznáma i známa, lákavá a tajomná, milovaná a zároveň jablko sporov, pre mnohých zem zasľúbená a svätá. Izrael má sto tvárí.

O Izraeli sa veľa hovorí a píše, paradoxne, oveľa-oveľa viac, ako by to malo odpovedať plošnej veľkosti krajiny. Zrejme na tej výnimočnosti Izraela niečo bude. Izrael je vraj križovatkou židovského, moslimského a kresťanského sveta. U nás s manželkou zvíťazila zvedavosť – motor ľudskej túžby po poznaní – treba sa tam ísť pozrieť. Zostavil som program 22 dňovej cesty, ktorý bol nabitý od prvej do poslednej minúty. Na prenajatom aute sme prešli po Izraeli trasu 1400 km, čo nie je málo na rozlohou tak malú krajinu. Počas nášho putovania sme sa ocitli na mnohých, neobyčajne zaujímavých miestach. V mysli sa nám vynárali udalosti, ktoré z tohoto miesta otriasli dejinami ľudstva. Veď možno práve tu pásol ovce Abrahám, Jozue prekročil s Izraelitmi Jordán, Dávid sa bil s Goliášom, Šalamún staval Chrám, Ježiš robil zázraky pokiaľ ho Pilát neodsúdil na ukrižovanie, Mohamed odletel do neba,....

Po Izraeli sa môžete prechádzať, ako po mape života biblických, židovských, kresťanských a moslimských historických postáv. Bez prípravy, bez toho aby sme spoznali biblické príbehy vzťahujúce sa na miesta ktoré navštívime a ktoré sú obsiahnuté v Starom a Novom zákone, bol by náš zážitok z cesty iba polovičatým. 

Podľa biblického podania obsiahnutého v starozákonnej knihe Genezis, celý izraelský národ pochádza z troch patriarchov: Abraháma, Izáka a Jákoba. Abrahám je najvýznamnejšou postavou dejín, bez neho by sa nestalo to, čo sa stalo. Od patriarchu Abraháma, biblickej postavy zo starozákonnej knihy Genezis, si odvodzujú svoj pôvod Židia a cez syna Izmaela aj Arabi. Jeho meno je doložené v mezopotámskych klinopisných textoch z 2. polovice 3. tisícročia pred Kr. Abrahám je predstavovaný ako vzor človeka, ktorý sa spolieha na Božie zasľúbenia. Tri hlavné svetové náboženstvá: judaizmus, kresťanstvo a islam sa hlásia k Abrahámovi, ako k praotcovi viery. Žil v chaldajskom Ure, pri ústí riek Tigris a Eufrat, v dnešnom Iraku. Mal už 75 rokov keď dostal Boží príkaz, aby opustil vlasť svojich predkov a vydal sa na cestu, aby našiel krajinu Kanaán, ktorú mu sľúbil Boh. Podľa knihy Genezis, ktorá zaznamenala tento príbeh, Boh uzavrel s Abrahámom dohodu, zmluvu. Abrahám mal uctievať iba jedného Boha, tento Boh ho požehná a dá mu Zasľúbenú krajinu Kanaán. Kľúčová je idea zmluvy, pretože vysvetľuje vzťah, aký mal – ako Židia verili - Abrahám, ich otec vo viere, s Bohom. Židia sú preto známi ako „ľud zmluvy“. Na základe tohto sľubu Abrahámovi si Židia uplatňujú nárok na krajinu, ktorá sa nazýva Izrael. Abrahám sa teda po uzatvorení zmluvy s Bohom presťahoval s rodinou do krajiny, ktorá obklopovala Galilejské a Mŕtve more. Povedal im, že je to Zasľúbená krajina.

Zmluva s Bohom pokračovala cez Abrahámových potomkov. Abrahámov syn Izák mal syna Jákoba, ktorý sa stal po zápase s Bohom známy aj ako „Izrael“. Meno Izrael tak už vyše 3000 rokov v bežnom aj náboženskom použití označuje tak židovský národ, ako aj izraelitskú krajinu. Biblický národ patriarchu Jákoba, potom vošiel do známosti ako "synovia Izraela", alebo Izraeliti. Z dvanástich Jákobových synov Izraelitov povstalo 12 kmeňov Izraela. Keď v tej oblasti vypukol hladomor, Jákob sa aj so svojimi 12 synmi a ich rodinami presťahovali do Egypta. Jozef, jeden z Jákobových synov získal vysoký úrad v Egypte. Po jeho smrti Izraelitov, ktorí sa medzičasom rozrástli do asi polmiliónového národa, zotročili Egypťania. Keďže sa ich počet neustále zvyšoval, faraón nariadil, aby zabili každého izraelitského chlapca už pri pôrode.

Mojžiš je jednou z najdôležitejších postáv v hebrejskom písme a vývoji židovskej identity. Narodil sa niekedy v rokoch 1394-1393 pred Kr. v Egypte židovským rodičom a mal byť, tak ako iní novorodenci takéhoto pôvodu, zabitý. Ako dieťa ho kvôli bezpečnosti ukryli, vložili do košíka a ten pustili plaviť sa po rieke Níl. Našla ho faraónova dcéra a vychovaný bol ako Egypťan. Neskôr však prijal židovskú identitu. Odvrátil sa od svojho egyptského života a zasiahol, keď hebrejského otroka bil jeho pán. Pána zabil a ušiel. Žil v Midjane, čo by malo byť niekde na severozápade Saudskej Arábie. Oženil sa so Siporou, dcérou midjánskeho kňaza Jetra. V tej dobe sa mu zjavil v horiacom kríku Boh aby mu oznámil, že je povolaný stať sa jeho nástrojom, ktorý vyslobodí Izraelitov (Židov) z egyptského otroctva a privedie ich do Zasľúbenej zeme.

Mojžiš sa teda vrátil do Egypta. Jeho jednanie s faraónom o prepustení Židov z otroctva však bolo neúspešné a tak Boh potrestal Egypt desiatimi ranami. Poslednou z nich bolo vyhubenie všetkých prvorodených bytostí, medzi zvieratami i medzi ľuďmi. Židia boli tejto skazy uchránení vďaka krvi obetovaného jahniatka, ktorou si natreli veraje dverí. Aj faraón prišiel o svojho prvorodeného syna. Po desiatej rane faraón zotročených Židov prepustil. Faraón si to však veľmi rýchlo rozmyslel, poslal za nimi armádu, aby priviedla otrokov späť. Boh nechal utekajúcich Židov prejsť cez rozostúpené more suchou nohou, zatiaľ čo Egypťania, ktorí ich prenasledovali, sa v mori utopili. Mojžiš viedol počas štyridsiatich rokov svoj ľud cez púšť a vytvoril z neho národ. Zbožní Židia veria, že na tomto putovaní dostal Mojžiš od Boha Desať prikázaní, ktoré tvoria základ židovského etického učenia a Tóru, teda písané texty židovskej náuky. Mojžiš dostal na hore Sinaj Desatoro, Izraeliti sa však vtedy dopustili modlárstva, keď si vyhotovili zlaté teľa, ako predmet svojej úcty. Boh ich preto odsúdil až na štyridsaťročné putovanie púšťou. Po štyridsaťročnom putovaní, Mojžiš priviedol svoj ľud do Moabu (územia medzi Mŕtvym morom a Sýrskou púšťou v dnešnom Jordánsku), kde ako 120 ročný, zomrel. Po ňom nastúpil ako vodca Izraelitov Jozue, ktorý ľud previedol cez rieku Jordán do Zasľúbenej zeme - Kanaánu.

Keď sa usadili v krajine, ktorú si privlastnili, židovský ľud si zriadil monarchiu a všetky štátne a náboženské úrady, ale naďalej žil v nestabilnej oblasti v pohnutých časoch. Prvým kráľom zjednoteného Izraela bol Saul a po ňom nastúpil na kráľovský trón Bohom vyvolený kráľ Dávid. Ten Dávid, ktorý najskôr zabil filištínskeho obra Goliáša, aby sa potom musel ukrývať v skalnom údolí oázy Ein Gedi pred Saulom, ktorý nezniesol Dávidovu popularitu.  

No a práve v oáze Ein Gedi sa začína naše putovanie Izraelom.

Aj vo vyprahnutej pustatine okolia Mŕtveho mora môže existovať zelená oáza. Takou je Ein Gedi, ktorá je oázou, prírodnou rezerváciou a národným parkom. Rozkladá sa na veľkom prevýšení, od 423 metrov pod morom, až po 200 metrov nad jeho hladinou, na vyvýšenej plošine Judskej púšte. Je známa svojimi jaskyňami, bohatosťou a rozmanitosťou flóry, fauny a prameňmi. Tečú tu dva pramene: Dávid na severe a Arugot na juhu. Počas roka z nich vytečie 3 milióny m3 vody. Voda v nich je kryštálovo čistá a plní sa do fliaš, ako minerálka Ein Gedi. Ľudia sa tu usadili pred viac ako 5000 rokmi. Židovské mesto Ein Gedi bolo dôležitým zdrojom balzamu, vyrábaného z tu rastúcich rastlín. Dnes je osada Ein Gedi kibucom, tak sa nazýva osada v Izraeli, v ktorej pracujú obyvatelia formou kolektívneho vlastníctva.

Biblia sa o oáze Ein Gedi zmieňuje hneď na niekoľkých miestach. Práve tu sa v jaskyniach skalnej rokliny Vádi David ukrýval budúci kráľ Dávid, keď ho kráľ Saul chcel pripraviť o život.

Saul i jeho traja synovia: Jonatán, Abinadáb a Malkišua, padli v boji s Filištíncami. Po tejto udalosti sa v Hebrone zišli starší Izraela, aby Dávida, s konečnou platnosťou, vo veku 30 rokov, potvrdili na tróne. Dávid po svojom pomazaní za kráľa považoval za svoju najväčšiu povinnosť dobytie Jeruzalema spod amalechitskej vlády, pretože mal zjavenie o Božom vyvolení Jeruzalema ako miesta, kde Boh dáva prebývať svojej prítomnosti. No a navyše, v Jeruzaleme bol vrch Mórija, na ktorom Abrahám obetoval syna Izáka, o ktorom mieste Boh dal vedieť, že tam vyvolil miesto pre obete, kde zjaví svoju prítomnosť a svoje zaopatrenie.

Druhou dôležitou úlohou, ktorú Dávid považoval za naplnenie svojich kráľovských povinností, bolo prinesenie truhly Hospodinovej do Jeruzalema. Truhla Hospodinova, alebo tiež Archa zmluvy, bola svätou skriňou, ktorá bola zhotovená za účelom uloženia do nej Desatora Božích prikázaní, vyrytých Božím prstom na dvoch kamenných doskách – zákona, ktorého predstaviteľom a autorom je sám Boh. Táto Archa zmluvy bola pýchou a silou Izraela. Znamenie Božej prítomnosti bolo nad ňou dňom i nocou. V Arche boli okrem kamenných dosiek s Desatorom uložené aj ďalšie sväté predmety: Árónova palica, manna nebeská (jedlo, ktorým Boh živil Izraelitov počas ich štyridsaťročného putovania púšťou) a sedemramenný svietnik.

Dávid v hĺbke svojej duše cítil, že na vrchu Mórija, v Jeruzaleme, musí byť postavený Chrám. Vrch Mórija kúpil od Aravnu Jebuzejského, ktorý mal na ňom postavené svoje humno.

Ešte za svojho života nazhromaždil kráľ Dávid veľké množstvo zlata, striebra, medi, železa, ostatných materiálov, až po klince, ktoré boli potrebné na stavbu Božieho domu. Taktiež zanechal svojmu synovi Šalamúnovi presný architektonický plán budúceho Chrámu, opis a presné miesta uloženia bohoslužobných predmetov a všetky inštrukcie, spojené s kňazskou a levitskou službou pri prevádzkovaní Chrámu. Všetky tieto inštrukcie o stavbe Chrámu dal Boh Mojžišovi počas putovania púšťou. Dávidovi bolo prikázané, aby vybudoval všetko presne podľa obrazu, ktorý Boh ukázal Mojžišovi na vrchu Sinaj.

Dávid kraľoval vyše 40 rokov (od roku 1010 do 970 pred Kr.), z toho 7 rokov a 6 mesiacov v Hebrone a 33 rokov v Jeruzaleme. Mal 60 manželiek a 80 konkubín, dožil sa 70 rokov a bol pochovaný v Jeruzaleme – meste Dávidovom. Uvádza sa ako patrón hudobníkov, spevákov, básnikov a baníkov.

Jeruzalem je jedným z najstarších miest sveta. Nachádza sa medzi Stredozemným a Mŕtvym morom, v Judských horách, v nadmorskej výške 754 metrov. Toto najväčšie izraelské mesto obýva zhruba 900 tisíc ľudí, z toho 62% Židov a 35% moslimov. Podľa Biblie začína izraelitská história mesta okolo roku 1004. pred Kr., kedy ho vybojoval od Jebuzitov kráľ Dávid a urobil z neho Dávidovo mesto a metropolu svojho kráľovstva.

Za skutočnou predhistóriou Jeruzalema sa musíme vydať na úbočie údolia Kidron, práve tu sa to pred 3000 rokmi všetko začalo. Práve tu stálo kedysi Dávidovo mesto, odtiaľto podľa Biblie zjednotil Dávid izraelské kmene, sem mala byť prinesená Archa zmluvy medzi Bohom a Abrahámom a tu podľa legendy stával chrám postavený Dávidom ešte skôr, ako bol jeho synom Šalamúnom postavený Chrám na hore Mória.

Citadela – Dávidova veža - Vedľa Jaffskej brány dominuje hradbám pevnosť, známa ako Dávidova veža. Prvé opevnenie tu vzniklo ešte za čias judského kráľa Chizkijáša v 8. – 7. storočí pred Kr. V polovici 2. storočia pred Kr. rozšírili pevnosť hasmonejskí panovníci. Herodes v rokoch 37. – 34. pristaval k hradbám tri mohutné veže. Po zničení Jeruzalema v roku 70. tu mali Rimania vojenský tábor. Za križiakov v 10. - 11. storočí tu sídlili jeruzalemskí králi. Egyptskí Mameluci najskôr pevnosť v roku 1239 zničili, po definitívnej porážke križiakov ju znova postavili a pristavali k nej mešitu.

V polovici 16. storočia citadelu znova prestavali Osmanskí Turci.

V pevnosti je múzeum, venované dejinám mesta, popisujúce 4 000 rokov jeruzalemskej histórie. Na nádvorí sú odokryté vykopávky staré 2 700 rokov. Pri prechádzke po hradbách sa môžete kochať nádherným výhľadom na mesto.

Hrobka kráľa Dávida - Výklenok v prízemí gotickej budovy Večeradla na hore Sion sa považuje za hrobku kráľa Dávida a jedno z posvätných židovských miest. Hrobku, dnes prikrytú farebným súknom, sem umiestnili križiaci. Moslimovia, ktorí považujú Dávida za proroka, neskôr v tejto tradícii pokračovali. Za arabskej okupácie Starého mesta bolo Večeradlo, nachádzajúce sa poschodí nad hrobkou kráľa Dávida, pre Židov jedno z mála prístupných miest v Jeruzaleme.

Kidronské údolie medzi Olivovou horou a východnou stenou Chrámovej hory sa nazýva aj údolím Jóšafat. Mnoho kresťanov a Židov verí, že práve tu sa uskutoční Posledný súd ľudstva. Veď meno Jóšafat znamená v hebrejčine „Boh bude súdiť“. Preto sa tu dávajú pochovávať na jednej strane Židia a na druhej strane údolia, moslimovia. A aby toho nebolo málo, v Kidronskom údolí je aj kresťanský cintorín.

Židovský cintorín v Kidronskom údolí je najväčším na svete, obsahuje až 150 tisíc hrobov. Už v staroveku si Židia spočítali, že mŕtvi časom svojím počtom prevýšia živých a že cintorín im stačiť nebude. Mestská rada preto nariadila, že mŕtvi sa majú pochovávať do rodinných hrobov. Každá rodina mala na cintoríne rodinný kamenný sarkofág vyčnievajúci asi meter nad zem. Po určitej dobe, asi 7 rokov po pohrebe, keď zostali po mŕtvole len kosti, boli tieto pozostatky prenesené do malej kamennej skrinky o rozmeroch 46x20 centimetrov a uložené vedľa sarkofágu. Takto sa postupne „vystriedala“ v sarkofágu celá rodina.

Nekropola na južnom úbočí Olivovej hory sa stala miestom posledného odpočinku významných Židov už za čias biblických kráľov. Už od staroveku tu chceli byť Židia pochovaní. Môže za to jeden verš z konca Starého zákona: „V tento deň stanú jeho nohy na hore Olivovej, ležiacej na východ od Jeruzalema. Olivová hora sa rozpoltí na polovicu od východu na západ veľmi širokým údolím .... Potom príde Hospodin, môj Boh, a s tebou všetci svätí, Bože.“ Židovská tradícia si túto pasáž vykladá ako príchod Mesiáša a miesto, na ktorom dôjde k vzkrieseniu mŕtvych. No a tí bližšie pochovaní, budú pri vzkriesení prví v poradí.

Krátko pred svojou smrťou uložil Dávid na syna Šalamúna jeho hlavné poslanie, tým bolo postavenie svätého Chrámu v Jeruzaleme. Šalamún sa pustil v roku 966 pred Kr. do jeho výstavby. Sedem rokov trvala výstavba Chrámu, ktorý nemal páru na svete. No nielen mohutnosťou a drahou výzdobou bol prvý židovský Chrám výnimočným. Na zemi boli v tej dobe postavené rôzne významné chrámy zasvätené bohom, kde ľudia prichádzali, aby ich uctievali. Zvyšky niektorých z nich existujú dodnes, ako stopy dávnych civilizácií. Od všetkých týchto chrámov bol Chrám postavený Šalamúnom z pohľadu Židov odlišný, ako jediný bol postavený so súhlasom živého Boha - Stvoriteľa neba a zeme.

Už od Abraháma Židia vedeli, že Boha na zemi reprezentujú dva dôležité prvky - Jeho meno a prejavená Božia prítomnosť. Šalamúnovi bolo jasné, že Boh, ktorý stvoril nebesá a zem, nemôže prebývať v stavbe zhotovenej ľudskými rukami a stačilo mu, že Boh prijme z konkrétneho miesta, ktoré mu vystavil, uctievanie a modlitbu v Jeho mene, a ako odpoveď na túto činnosť, zošle viditeľnú Božiu prítomnosť, sprostredkujúcu Božie požehnania.

Práve obdobie vystavenia Šalamúnovho Chrámu vynieslo Izrael ako národ na najvyšší stupeň politického vplyvu a hospodárskeho rozmachu. Centrum celého Izraela a aj politických a hospodárskych rozhodnutí bolo spojené počas Šalamúnovej vlády s hľadaním Božej priazne na základe chvály, uctievania a modlitieb, spojených s charizmatickou silou.

Keď Šalamún zomrel, kráľovstvo sa rozdelilo na Južné (Judeu) a Severné (Izrael).

Muhraqa     Ďalší izraelskí králi však už nepokračovali v tomto trende, ale viac, ako na uctievanie živého Boha, sústreďovali sa na upevňovanie svojho politického vplyvu. Toto znovu prinieslo duchovný aj morálny úpadok Izraela. V tomto období Boh posielal prorokov, snažiacich sa navrátiť nielen kráľov, ale aj celý národ späť k uctievaniu Boha.

Takýmto prorokom bol aj Eliáš. Žil v 9. storočí pred Kr. v Izraelskom kráľovstve. V tej dobe už vymizla pamiatka na Dávida a jeho syna Šalamúna. V Izraelskom kráľovstve zaistil v tej dobe panujúci kráľ Omrí mier s rozpínajúcou sa Fénickou ríšou sobášom svojho syna Achaba s fénickou princeznou Jezábel. Jezábelina tvrdohlavosť a ovplyvňovanie politiky umožnilo preniknutie fénického náboženstva s pohanským kultom boha Baala do Izraela. K uctievaniu boha Baala bol vybudovaný chrám v hlavnom meste Izraela, Samarí. Aj na hore Karmel, nad mestom Hajfa, stál oltár k pocte boha Baala. Eliáš sa postavil proti pohanskému kultu, presvedčil Achaba, aby zhromaždil ľud a Baalových prorokov na hore Karmel. „Súťaž“ medzi bohmi na hore Karmel mala určiť, ktorý boh je ten pravý.

Po zvolaní ľudu začal Eliáš naliehať na prítomných: „Ako dlho budete poskakovať na obe strany? Ak je Hospodin Bohom, nasledujte ho; ak je bohom Baal, choďte za ním!“ Eliáš navrhol postaviť dve hranice z dreva a striedavo vyzývať Hospodina a Baala, aby ich zapálil. Proroci vyznávajúci Baala od rána do poludnia vyzývali svojho boha pokrikovaním, poskakovaním a tancom, aby zapálil svoju hranicu. Zbytočne, nepomohlo ani sebazraňovanie kopijami a mečmi, ako bolo vtedy zvykom. Stačilo však, aby sa Eliáš k Hospodinovi vrúcne pomodlil a jeho hranica vzbĺkla plameňom. Eliáš tak zvíťazil a vrátil izraelský národ na správnu cestu.

Podľa židovskej tradície sa príbeh odohral na mieste, zvanom Muhraqa, na hore Karmel, nad Hajfou. Dnes tu stojí karmelitánsky kláštor. Na mieste dnešnej kaplnky stával orátor z veľkých otesaných kameňov, zrejme ešte z predkrižiackych dôb a tiež moslimská pútnická svätyňa. Neskôr začala svätyňa chátrať a nahradila ju nová kaplnka a karmelitánsky kláštor. Oltár z dvanástich kameňov pripomína pôvodné kamene, ktoré na stavbu svojho oltára použil Eliáš. Zo strechy kláštora sa otvára nádherná panoráma na takmer celú severnú polovicu Izraela.

Králi Judei a Izraela však nechceli žiť podľa Božích predstáv a nepomohli ani Bohom posielaní proroci, ktorí kráľov varovali pred dôsledkami bezbožného života. Po mnohých rokoch už Boh pomáhať nedokázal: ľudia ukázali, že o jeho pomoc nestoja. Boh dovolil nepriateľom, aby zaútočili a svoj ľud nezachránil, pretože ho odmietli počúvať.

Od polovice 8. storočia pred Kr. sa severné, teda Izraelské kráľovstvo dostalo do konfliktu s Asýrskou ríšou. Tá dobyla v roku 722. pred Kr. Izraelské kráľovstvo a zrovnala so zemou jeho hlavné mesto Samarí. Samostatnosť južnej časti, teda Judského kráľovstva vydržala dlhšie. Babylonský kráľ Nabuchodonozor II. dobyl Judeu po dvojročnom obliehaní Jeruzalema v roku 586. pred Kr.. Obvodové hradby Jeruzalema boli strhnuté a všetky významnejšie budovy vypálené. Vypálený a zbúraný bol aj Šalamúnov chrám. Predtým boli z neho odnesené do Babylonu všetky cennosti, aj tá najcennejšia, Archa dohody, so svätými predmetmi, v nej uloženými. Židia boli odvlečení do Babylonu. Vyhnanstvo prinieslo Židom fenomén, ktorý sa pre nich opakuje počas celých dejín – život mimo vlasti v diaspore a s tým posilnený vzťah k vzdialenej vlasti, ku ktorej sa upínajú vo svojich modlitbách a myšlienkach.

Babylonské vyhnanstvo pre Židov skončilo dobytím Babylonu perzským vládcom Kýrom II. Veľkým, ktorý v roku 537 pred Kr. ľuďom udelil náboženskú slobodu. Do 50 000 Židov sa podľa Biblie, pod vedením Zerubábela z Dávidovho rodu, vrátilo z babylonského vyhnanstva späť do zemi izraelskej.

Po návrate Židov zo zajatia začala nová éra, kedy sa so súhlasom perzského kráľa Kýra a pod vedením najvyššieho kňaza Jozua a miestodržiteľa Zorobábela začalo s obnovovaním chrámu. Veľkú úlohu v tejto práci zohral kňaz Ezdráš, považovaný za Božieho hovorcu. Niektorí biblickí historici o ňom hovoria, že bol najmúdrejším človekom po Šalamúnovi. Pod jeho vedením začala kňazská chrámová služba a on vyučoval ľud, ktorý sa navrátil do Jeruzalema, Mojžišovmu zákonu.

Na rovnakom mieste hory Mória, kde stál pred zbúraním prvý Chrám, bol vybudovaný druhý Chrám. Bol oveľa skromnejší a chýbala v ňom Archa zmluvy s posvätnými predmetmi. Tá sa po zbúraní prvého Chrámu stratila. Z obsahu Archy zostala iba menora – sedemramenný svietnik.

V roku 332. pred Kr. porazil Alexander Veľký Perziu. Po jeho smrti vypukol boj o moc a ríša bola postupne ovládaná jeho vojvodcami a ich nasledovníkmi. Židovské územie tak ovládli najskôr egyptskí Ptolemaiovci a v roku 200. pred Kr., Seleukovci. V roku 167. pred Kr. dosiahli Židia, pod vedením troch bratov Makabejských, víťazstvo v povstaní proti Seleukovcom. Židia si vytvorili na území Judska svoje vlastné Hasmoneovské kráľovstvo. Nasledovalo nové obdobie rozkvetu. Bolo to naposledy, čo si starovekí Židia užívali samostatnosť. Hrozba zo strany Selukovskej ríše pretrvávala a tak sa malé kráľovstvo čoraz viac prikláňalo k Rímskej ríši a dúfalo v jej pomoc. Rimania skutočne Selukov v roku 63. pred Kr. rozdrvili, no zároveň si podrobili územie Židov.

Takto sa Judsko dostala pod rímsku nadvládu. Miera bezprostrednosti rímskej vlády sa menila: od priamej vlády rímskeho miestodržiteľa, po relatívne samostatnú vládu Herodesa Veľkého. Toho v roku 40. pred Kr. rímsky senát formálne vyhlásil za kráľa Judska. Je známy predovšetkým tým, že dal prestaviť jeruzalemský Chrám, vybudoval prístavné mesto Caesareu, pevnosť Masadu, …, ale aj tým, že sa mu pripisuje vyvraždenie betlehemských kojencov.

Po sporoch o Herodovo následníctvo sa nakoniec Judsko stalo v roku 6. n. l. rímskou provinciou, spravovanou rímskymi prokurátormi, sídliacimi v Caesarey. Najznámejším z ních je Pontius Pilatus, ktorý odsúdil Ježiša Krista k ukrižovaniu. Voči židovským záležitostiam bol dosť bezohľadný – priniesol rímske zástavy do Jeruzalema, výstavbu akvaduktu v Caesarey financoval z chrámového pokladu a dokonca sa snažil postaviť v jeruzalemskom Chráme sochu cisára Caligulu, v podobe boha. Historická autencita tejto postavy z Nového zákona, ktorý údajne mal proti svojej vôli dať ukrižovať Ježiša, bola často spochybňovaná, pretože neboli nájdené žiadne hmatateľné dôkazy o jeho existencii. To zmenil práve jeden z neustále pokračujúcich prieskumov Caesarey, keď tu bol v roku 1961 nájdený kameň, spomínajúci práve Piláta Pontského, s čiastočne zachovalým nápisom: ]S TIBERIÉVM… PON]TIVS PILATVS… PRAEF]ECTVS IVDA[EA]E“. Tvrdí sa, že celý text sa číta takto: „Pontius Pilatus, prefekt Judska, predstavil Tiberia caesarijcom"

V súčasnosti sa Caesarea radí k najcennejším archeologickým pamiatkam v Izraeli. Väčšina pamiatok sa nachádza v  národnom parku Caesarea. Dominantnou stavbou je obrovské rímske divadlo s kapacitou až 4 000 miest na sedenie a 100 metrov širokým javiskom. Amfiteáter je na môj vkus až príliš prebudovaný a odchyľujúci sa na míle od toho pôvodného rímskeho,.Jeho fotku radšej ani neuvádzam. Takto zmodernizovaný, dnes sa využíva na kultúrne akcie pre turistov. Môžeme tu uvidieť Herodesov palác a sutiny Augustovho chrámu, kúpele a jeden z najväčších hipodromov rímskej ríše, pre 20 000 divákov. Slúžil ako dráha pre preteky konských štvorzáprahov, čo bola spolu s gladiátorskými hrami, jedna z najobľúbenejších kratochvíľ rímskych občanov. Najväčším sídlom v Caesarey bola stavba, nazvaná jednoducho „Palác“. Palác disponoval napríklad jedálňou, z ktorej kedysi bol výhľad na more. V paláci sídlili rímski vládcovia provincie v časoch, keď bola Caesarea hlavným mestom celej Judey. Tento palác disponoval tiež bazénom, ktorý bol priamo v mori a ktorého pozostatky, bičované morskými vlnami, je možné vidieť z ruín paláca dodnes. V stredoveku toto miesto slúžilo zrejme aj ako trh s rybami. V blízkosti prístavu ozdobuje pobrežie križiacka citadela. Celý priestor je obohnaný mohutnými byzantskými hradbami. Tí odvážnejší turisti si po absolvovaní krátkej inštruktáže môžu obliecť skafandre a pozrieť si podmorské ruiny bývalého prístavu s vrakmi potopených lodí.

K mestu Caesarea sa viaže aj legenda o Svätom Grále.  - Do Caesarey sa podľa legendy mal uchýliť po Kristovej smrti Jozef z Aritmie a priniesť sebou Svätý Grál. Mala to byť miska z jedného kusa smaragdu o priemere 35 cm a výške 17 cm, venovaná kráľovnou zo Sáby Šalamúnovi. Neskôr sa miska dostala do majetku bohatého Žida, Jozefa z Arimatie. Mala byť údajne použitá pri poslednej večeri Ježiša s apoštolmi a následne mal Jozef z Arimatie do nej zachytiť niekoľko kvapiek krvi z umierajúceho Krista. Zatiaľ čo sa všetky legendy zhodujú v tom, že Svätý Grál bol uložený v Caesarey, názory na jeho ďalší osud sa rozchádzajú. Podľa najznámejšej legendy mal syn Jozefa z Arimatey pred vraždením Židov v Caesarey v roku 66. s miskou utiecť až do juhozápadného Anglicka, kde v Glastonbury založil opátstvo (zničené popravou posledného opáta Jindrichom VIII.) Tu mal byť Svätý Grál pochovaný a jeho hľadanie bolo námetom stredovekých legiend o kráľovi Artušovi.

Rímsky akvadukt - O čosi ďalej na sever od Caesarey, bližšie k mestu Haifa, tiahne sa pozdĺž pobrežia úchvatný rímsky akvadukt. Bol dlhý viac ako 15 km a privádzal do Caesarey vodu z pohoria Karmel.

Vodovody sú považované za absolútny vrchol rímskej architektúry a inžinierstva a na svoju dobu boli neuveriteľne presné. Rimania dokázali postaviť vodovody, ktoré na jednom kilometri klesli len o niekoľko desiatok centimetrov, pričom tieto vodovody merali často i niekoľko desiatok kilometrov. Sklon je nutný pre to, aby voda tiekla prirodzeným pôsobením gravitácie. Pred 2000 rokmi tak dokázali rímski inžinieri a stavitelia dosiahnuť presnosť sklonu 1 : 18000, teda pokles o 1 milimeter na 18 metroch – o tom sa väčšine dnešných stavbárov môže iba snívať.

Prvá židovská vojna  - Proti Rimanom vypukli dve veľké povstania. Ako Prvá židovská vojna sa označuje židovské celonárodné povstanie proti Rímu, ktoré vypuklo v Jeruzaleme v roku 66 n. l.. Židovskí vodcovia povstania boli nejednotní, bojovali medzi sebou rovnako kruto (častokrát ešte krutejšie), ako proti rímskym utlačovateľom. Povstanie potlačili až rímske légie, najprv pod velením Vespasiana a od roku 69., keď sa Vespasianus stal cisárom, pokračoval v bojoch jeho syn Titus. Vojna sa skončila dobytím Jeruzalema na jeseň roku 70., keď bol zničený druhý Chrám. Pri obliehaní Jeruzalema umrelo či už v boji, hladom alebo na choroby, 1,1 milióna ľudí, väčšinou Židov a 97 tisíc ich skončilo v zajatí. Na počesť Titusa sa po víťazstve nad Židmi konali v Caesarey gladiátorské hry, počas ktorých bolo usmrtených 2500 zajatcov. Ďalší boli hodení šelmám pri hrách, usporiadaných po návrate Titusa s armádou a zajatcami do Ríma.

Vojna sa prakticky skončila dobytím hlavného židovského mesta, ale mala aj dohru v podobe dobýjaní posledných pevností, z ktorých prvou bola pevnosť Machárius na východnom brehu Mŕtveho mora a poslednou, pevnosť Masada, na západnom brehu. Tá padla až v roku 73.

Dôsledky Prvej židovskej vojny boli pre Židov drastické. Jeruzalem zostal v troskách, mnohé osady v Judei sa vyľudnili, časť Židov odišla z krajiny, obyvateľstvo značne schudobnelo. Oveľa horšou ranou však bolo zničenie Chrámu, ktorý bol centrom židovského náboženstva. Navyše, chrámová daň začala byť odvádzaná do Jupiterovho chrámu v Ríme, čo bolo pre Židov veľmi ponižujúce, pretože to de facto znamenalo modloslužbu inému bohovi. Plán rímskeho cisára Hadriána premeniť Jeruzalem na pohanské mesto Aelia Capitolina a postaviť na mieste zničeného Chrámu chrám zasvätený Jovovi, vyvolával v radoch židovskej obce veľké rozhorčenie. Navyše, Hadrián zakázal Židom obriezku, čím im zakázal plniť Zmluvu s Abrahámom na svojom tele.

Pevnosť Masada - Nad vyprahnutou krajinou Judskej púšte a Mŕtveho mora sa vypína majestátna skala s pevnosťou. Pevnosť Masada má pre židovský národ zásadný symbolický význam. Je symbolom nezlomnosti, sily a húževnatosti národa, symbolom odporu, ktorý tu v roku 73. kládli židovskí povstalci Rimanom a radšej zvolili smrť, ako otroctvo. Dlhé roky po vzniku novodobého samostatného Izraela tu noví vojaci skladali prísahu slovami: „Masada už znova nepadne“.

Skalu vysokú na východnej strane 400 m, na západnej strane 90 m a rozmerov 550 x 270 m opevnil v 1. storočí pred Kr. judský kráľ Jannaios. Kráľ Herodes Veľký zdokonalil opevnenie pevnosti a vybudoval si tu elegantný trojstupňový palác s terasou a kúpeľnými bazénmi, ako aj ďalší palác, v ktorom zriadil rímske kúpele s vykurovacími rúrkami, zabudovanými v stenách a so splachovacím záchodom. V tejto nehostinnej púštnej oblasti si tak vlastne zriadil kráľovskú zotavovňu. Keďže tento palác bol vybavený aj účinným systémom zberu a uchovávania dažďovej vody v cisternách, ktoré mohli pojať 40 miliónov litrov vody, bolo dosť vody na pestovanie plodín i na napĺňanie bazénov. V pevnosti boli kasárne, sklady a synagoga. Tri úzke a strmé chodníky viedli zospodu k hradbám.

Na začiatku Prvej židovskej vojny, v roku 66. premohla skupina židovských povstalcov posádku. Títo židovskí extrémisti si hovorili zelóti. V roku 70. sa k ním pripojili ďalší radikálni Židia, ktorých vyhnali z Jeruzalema Židia s iným názorom na postup v povstaní proti Rimanom. Krátko na to padol druhý Chrám a do Masady dorazili ďalší zelóti. Masada im slúžila ako základňa k útokom na neďaleké osady, napríklad Ein Gedi, kde povraždili 700 Židov. Začiatkom roku 73. sa nový rímsky guvernér Judei Lucius Silva rozhodol definitívne so vzburou vysporiadať. Pevnosť s 960 povstalcami obkľúčila 15 tisícová rímska armáda. Prvé pokusy dobyť Masadu útokom sa skončili neúspešne. Aby sa Rimania na zdanlivo nedobytnú skalu dostali, začali stavať 114 metrov vysoký násyp. Na ňom vztýčili útočnú vežu s baranidlom. Vďaka nej sa im podarilo zapáliť drevené opevnenie a vniknúť po 3 mesiacoch obliehania, 16. apríla 73., do pevnosti. Súčasníkom dejinných udalostí bol židovsko-rímsky historik Flavius Josephus a z jeho diela Židovská vojna, poznáme celý priebeh udalostí. Keď Rimania vstúpili do pevnosti, našli tu uprostred spálených budov 960 mŕtvych mužov, žien a detí. Iba dve ženy a päť detí prežilo ukrytých v nádrži na vodu a potom vyprávali, čo sa stalo. Tvárou v tvár smrti vyzval zelótsky vodca Eleazar ben Jair spoluveriacich k hromadnej samovražde takouto výzvou: "Nech zomrú naše ženy bez zneuctenia a naše deti bez toho, žeby poznali otroctvo. Po nich si potom my preukážeme vznešenú službu, pretože sme slobodu zachovali ako svoj pohrebný rubáš". Flavius opisuje, ako obrancovia najskôr zabili svoje ženy a deti, potom vylosovali desať mužov a tí zabili všetkých ostatných. Potom si spomedzi seba zvolili jedného, ktorý po zabití deviatich mužov preklal mečom sám seba.

Nasledujúcich 40 rokov sídlila na Masade rímska posádka. V byzantskej dobe tu prebývali kresťanskí mnísi, ktorých však počas svojej expanzie vyhnali Arabi. Potom sa na Masadu až do 19. storočia zabudlo.

Druhá židovská vojna - História zaznamenala v rokoch 132. – 135. aj Druhú židovskú vojnu, v ktorej sa na čelo Židov postavil Šimon bar Kozeba. Vďaka podpore rabiho Akivu získal podporu židovských predákov. So Šimonom boli spájané mesiášskej predstavy a bolo mu dané nové priezvisko „bar Kochba“, čo znamená „syn hviezdy“. Mesiášske predstavy na jednej strane priniesli veľkú spätosť povstalcov a ich húževnatý odpor, na druhej strane však zapríčinili, že kresťania sa od tohoto povstania dištancovali. Židovskí kresťania totiž už mesiáša mali, mali Ježiša, nemohli ho zneuctiť podporou iného "mesiáša", teda bar Kochbu.

Spočiatku boli Židia veľmi úspešní – podarilo sa im dobyť Jeruzalem a veľkú časť územia Judska. O závažnosti povstania hovorí aj to, že na jeho potlačenie vyslal Hadrián svojho najlepšieho vojvodcu Sexta Julia Severa, ktorý v bojoch stratil celú jednu légiu. Rimanom sa však nakoniec podarilo oblasť spacifikovať, vytlačili povstalcov do Judskej púšte, kde ich nakoniec pobili.

Výsledky vojny boli pre Židov katastrofálne. Hadrián zakázal Židom ich náboženstvo, popravil ich učencov a zakázal používanie a vlastnenie Tóry. Mnohí Židia boli odvedení do otroctva. Na mieste Jeruzalema nechal postaviť rímske mesto Aelia Capitolina, do ktorého mali Židia vstup zakázaný a v ktorom bol vybudovaný chrám s dvoma sochami, jednou Jovovou, druhou Hadriánovou. Judeu premenoval podľa dávnych Filištíncov na Palestínu, aby zahladil aj tú najmenšiu pamiatku na židovské osídlenie.

Po páde Jeruzalema sa Židia rozpŕchli do celého známeho sveta ako bludný ľud a národ. História Židov v krajinách, do ktorých sa rozptýlili, je pestrá. V týchto krajinách boli ustavične v menšinovom postavení. Niekedy prežívali obdobia pokoja a blahobytu, inokedy boli vydaní na milosť a nemilosť meniacej sa politickej klímy a často sa stávali objektom prenasledovania. Pozdvihnutie kresťanstva na štátne náboženstvo Rímskej ríše ešte viac odsúvalo židovstvo na okraj spoločnosti a obmedzovalo jeho slobodu. Všetky nádeje, že Židia obnovia svoj štát, sa tak na dlhé stáročia pominuli.

Antisemitizmus  - je  nepriateľstvo alebo predpojatosť voči Židom, ako predstaviteľom judaizmu.

Začiatky európskeho antisemitizmu sú spájané so Štvrtým lateránskym koncilom, ktorý sa konal v 1215 roku. Pápež Inocenc III. jedným z prijatých dekrétov nariadil Židom a moslimom nosiť zvláštne oblečenie, aby ich bolo možno rozoznať. Proti moslimom, pohanom a kacírom, ku ktorým patrili aj Židia,  boli vedené Križiacke výpravy. Židia trpeli aj po vzostupe islamu. Roku 1492 boli vyhnaní zo Španielska. V rozličných obdobiach moderných dejín Židov v závislosti od podmienok danej doby buď nenávideli a báli sa ich, alebo sa k nim pre ich intelektuálne úspechy správali s veľkou toleranciou a rešpektom. Nenávisť voči Židom vyvrcholila holokaustom (známym aj ako šoa), keď počas druhej svetovej vojny (1939 – 1945), pri „konečnom riešení“ Adolfom Hitlerom, zavraždili 6 miliónov Židov. Potom sa prejavila všeobecná vôľa Židov na celom svete zriadiť si vlastnú krajinu, pod vlastnou vládou, v ktorej by mohli žiť a chrániť ju, alebo ju finančne podporovať zo zahraničia, ako útočisko v čase núdze.

Pamätník holocaustu - Jad vašem je hlavný izraelský pamätník obetí a hrdinov holocaustu v Jeruzaleme. My sme navštívili iba ten menší pamätník, priamo na hore Sion, z nášho hotela sme ho mali pod nosom.

Symbolicky, priamo na hore Sion v Jeruzaleme, vzniklo v roku 1948 múzeum holocaustu. Pozostáva z veľkého nádvoria a desiatich miestností. Plakety na stenách pripomínajú viac ako 2000 židovských komunít, zničených nacistami. Sú tu predmety, ktoré sa dochovali po obetiach a popol obetí holocaustu z 36 vyhladzovacích táborov.

Hrob Oskara Schindlera - Napriek tomu, že hrob sa nachádza na kresťanskom cintoríne na hore Sion, kamennú dosku hrobu, podľa židovskej tradície, pokrývajú stovky kamienkov. Leží tu nacista, ktorý zachránil viac ako tisíc Židov. Celosvetovo známym sa stal vďaka filmu Schindlerov zoznam. Oskar Schindler (1908-1974), rodák zo Svitav, je pochovaný na hore Sion, kúsok od Sionskej brány. Počas vojny sa stal arizátorom továrne v Krakove. Zamestnával v nej Židov z krakovského geta, čím dokázal zachrániť pred vyhladzovacími tábormi 1 098 Židov.

Západná stena – Múr nárekov - Akoby sa na tomto priestranstve pod masívnou stenou z veľkých kameňov nachádzal stredobod židovského sveta. Západná stena predstavuje najsvätejšie miesto judaizmu a tiež pamiatku s úžasnou atmosférou, vďaka fascinujúcemu dianiu, ktoré sa tu odohráva. Stovky Židov sem denne prichádzajú, aby s hlavou opretou o tisícročné kamene, pohupujúc sa v rytme modlitby, trávili hodiny v tichej meditácii, alebo čítaním posvätných textov. Veria, že pri Západnej stene Chrámovej hory, miesta, kde stál židovský Chrám, sú najbližšie k Bohu, ktorý tam stále prebýva. Mnohé odkazy v židovských náboženských textoch hovoria o tom, že zo Západného múru Najvyšší nikdy neodišiel. Židovskí svätí muži ho tam vraj aj videli.

Druhý Chrám zničili Rimania počas Prvej židovskej vojny v roku 70.. Keď potlačili aj povstanie Bar Kochbu v roku 135., mali Židia zakázaný vstup do Jeruzalema. Potom, ako Rím prijal kresťanstvo a mesto sa stalo kresťanským, mohli prísť k múru raz za rok, na výročie zbúrania Chrámu a nariekať pri ňom nad stratou Chrámu. Židia o poslednom fyzickom pozostatku svojho druhého Chrámu takmer nikdy nehovoria ako o Múre nárekov. To len nežidom sa ich modlitby a v minulosti často až dobrodružné a nebezpečné putovanie k slávnemu jeruzalemskému múru zdalo také srdcervúce, že si vytvorili takýto výraz. Tak to tvrdia niektorí rabíni. Pre Židov je Západná stena symbolom hlbokého smútku, lebo je jediným, čo im zostalo z druhého Chrámu a zároveň symbolom ich novodobého štátu a nádejí. Možno preto sa tu neujal názov, spájaný so slovom nárek.

Teraz k Západnej stene chodia celé rodiny (muži a ženy sú, samozrejme, oddelení) oslavovať významné udalosti, ako narodenie dieťaťa, bar micva, či svadbu. Hlavne počas piatkov tu býva živo. Muži a ženy majú zvlášť vyhradený priestor. Turisti všetkých vyznaní sú vítaní, musia mať však pokrývku hlavy – jarmulku. Papierové jarmulky sa rozdávajú turistom pri vchode.

A viete ako rozoznáte pri Západnej stene Žida od nežida? Určite aj podľa toho, že Žid pri odchode cúva, aby sa k posvätnému miestu nemusel otočiť chrbtom.

Západná stena - Múr nárekov má viac ako 2000 rokov, ale zvyk vkladať do neho prosby, modlitby a želania je oveľa mladší. Bez ohľadu na to, každý rok v ňom pribudne milión nových lístočkov s prosbami k Bohu. Svoj lístok sem vložil aj pápež, bývalý prezident USA Clinton,….. Priznáme sa, aj pri našej návšteve pribudli v múre dva lístky, jeden v mužskej a druhý v ženskej časti.

Legenda hovorí, že niekedy v 18. storočí sa marocký študent kabaly Azulai opýtal svojho slávneho učiteľa Ora Chaima, či si myslí o tom, že by sa mal presťahovať do Jeruzalema. Učiteľ to vrelo odporúčal a povedal mu, aby po tom, čo docestuje, vložil do škáročky v Múre nárekov lístok, ktorý mu napísal. Azulai do Jeruzalema prišiel, ale na lístok od učiteľa zabudol. Nedarilo sa mu, lebo v Jeruzaleme bolo plno znalcov kabaly a on sa nevedel presadiť. Keď sa smutný prechádzal po Starom meste, spomenul si na lístok od učiteľa. Vložil ho do múra a odvtedy sa mu začalo dariť. Keď sa ho ostatní pýtali, ako to dosiahol, spomenul lístok od učiteľa. Išiel si ho prečítať. Stálo na ňom: "Ó Bože, nech sa môjmu študentovi v Jeruzaleme darí."

Lístočkov je v múre toľko, že vzniká obava, či ho nepoškodzujú, či nenarušujú jeho štruktúru. Rabín Šmuel Rabinovic, ktorý dohliada nad Múrom nárekov, však prednedávnom v BBC povedal, že sa na to dá pozerať aj inak. Lístočky sú to, čo drží múr pokope. A asi to myslel doslovne aj symbolicky. Keďže ich stále pribúda (podľa webovej stránky Múru nárekov, každý rok sa ich nazbiera okolo milióna), dvakrát do roka sa múr čistí. Ako všetko spojené s týmto miestom, nie je to obyčajné upratovanie.

Judaizmus prísne zakazuje nedôstojné zaobchádzanie s predmetmi, na ktorých je uvedené Božie meno. Preto sa lístky nemôžu len tak vyhodiť. Musia sa pochovať na Olivovej hore. To je tiež proces. Lístočky sa z múra vyškrabávajú špeciálnymi drevenými paličkami, ktoré sa predtým vykúpali v rituálnom kúpeli - mikve. Upratovanie sa robí na jar pred židovským sviatkom Pesach, keď sa do veľkého upratovania tradične púšťajú aj židovské domáce panie a pred židovským novým rokom, čo je zase na jeseň.

Chrámová hora - Žiariaca zlatá kupola na Chrámovej hore nechýba na žiadnej panoramatickej pohľadnici Jeruzalema. Vyvýšené priestranstvo na východnom okraji Starého mesta predstavuje najposvätnejšie miesto judaizmu a jedno z najposvätnejších miest islamu zároveň. Pre Židov je však počas dvoch tisícok rokov skôr pripomienkou stratenej slávy, ozvenou zlatej doby, keď tu stával židovský Chrám, stredobod židovskej viery a centrum spoločenského života. Zničený Babylončanmi bol ten prvý, Šalamúnov a neskôr Rimanmi aj ten druhý. Jediným zbytkom pre nich zostal Západný múr, známy vo svete ako Múr nárekov. Zatiaľ čo dole pri múre sa modlia Židia, hore nad múr sa chodia modliť moslimovia.

Pre Židov je Západný múr stelesnením Božej prítomnosti. Podľa Talmudu (súpisu rabínskych diskusií týkajúcich sa židovského zákona, etiky, ktoré židovské tradície považujú za smerodajné) sa práve odtiaľto svet rozšíril do svojej podoby. Tu vzal Boh zem, aby z nej stvoril Adama, prvého človeka. Tu mal Abrahám obetovať svojho syna Izáka predtým, ako ho Boh zadržal. V prvom Chráme boli uchovávané v Arche zmluvy (truhlici vyhotovenej podľa pokynov Boha) najposvätnejšie predmety židovskej viery: dve kamenné dosky s Desatorom Božích prikázaní (dostal ich Mojžiš od Boha), menora (zlatý sedemramenný svietnik, odkazujúci k siedmim dňom stvorenia a predstavujúci horiaci ker, ktorý videl Mojžiš na hore Sinaj), nádoba s mannou nebeskou (pokrmom, ktorým živil Boh izraelský ľud počas 40-ročného putovania púšťou), Árónova palica (pohltila zázračné palice egyptských čarodejníkov pri desiatich ranách, aby umožnila Mojžišovi vyviesť Izraelitov z Egypta).

Judaizmus predpokladá, že práve tu postaví Mesiáš tretí a posledný Chrám.

Štátne usporiadanie  - Silnejúci antisemitizmus a pogromy v Rusku stupňovali úsilie Židov vytvoriť si židovskú národnú domovinu. Toto snaženie dostalo podporu od britskej vlády v novembri 1917 vo forme Balfourovej deklarácie. V nej deklarovala britská vláda podporu zriadeniu židovskej národnej domoviny v oblasti historickej Palestíny.  

Moderný štát Izrael sa odvoláva na biblickú myšlienku zemi izraelskej, ktorej zasľúbenie tvorí jeden z ústredných motívov judaizmu po viac ako tri tisícročia. Sionizmus sa od začiatku 19. storočia usiloval o vznik židovského štátu, ktorý mal napraviť historickú krivdu a umožniť Židom navrátiť sa do svojej zeme, ktorá im legitímne náleží, pretože sú priamymi pokrvnými potomkami svojich biblických a starovekých predkov. Po prvej svetovej vojne ustanovila Spoločnosť národov Britský mandát Palestína, s cieľom vytvoriť „domovinu pre židovský ľud“. V roku 1947 OSN schválila rozdelenie mandátu Palestína na dva štáty – židovský a arabský. Napriek tomu, že Liga arabských štátov tento plán odmietla, Izrael na jeho základe vyhlásil 14. mája 1948 nezávislosť. V tzv. Bleskovej vojne, vyprovokovanej arabskými štátmi v roku 1967, sa štát Izrael rozšíril nad rámec, odsúhlasený OSN. Podľa dohôd z Osla, uznávaných aj Slovenskom, má byť územie Západného brehu Jordánu a pásmo Gazy základom pre budúci štát Palestína. Od „Bleskovej vojny“ trvá medzi Izraelom a susediacimi arabskými štátmi konflikt, ktorý vyústil do niekoľkých vojen, desaťročí násilia a trvá dodnes. Hlavou štátu Izrael je prezident, zákonodarným orgánom je parlament so 120 poslancami. Vláda zodpovedá parlamentu, na jeho čele stojí ministerský predseda, ktorý musí byť členom parlamentu.

Nábožní židia sa delia na mnoho skupín a podskupín a v rámci podskupín ešte na malé jednotky ako dynastie. 

Podľa štatistík sa 44 percent Izraelčanov označuje za sekulárnych, ostatní sú nábožní, a to v rôznej intenzite a s rôznou mierou lipnutia na tradíciách. Platí však, že takmer 90 percent Izraelčanov sa postí na najväčší židovský sviatok Jom Kippur - Deň zmierenia, lebo taká je tradícia. Presne tak ako u nás, aj na Slovensku majú vianočný stromček nielen veriaci.

Veriaci židia sa v zásade rozdeľujú na dve skupiny. Jednou sú datim – k tým sa asi najlepšie hodí výraz ortodoxní – a potom charedim – ultraortodoxní. Datim nosia jarmulky, ich ženy sa neodhaľujú, držia kóšer. Muži aj ženy pracujú, mnohí sú úspešní v biznise. Ich deti slúžia v armáde. 

Charedim sa obliekajú podľa starodávnych zvyklostí (pumpky, podkolienky, kaftany, klobúky s kožušinovým lemom), muži nepracujú, iba sa venujú štúdiu Tóry. Ženy sú v domácnosti, starajú sa o deti. Do armády charedim zväčša odmietajú narukovať.

Izraelská armáda sa stala jednou z najlepšie vyzbrojených a vycvičených armád sveta. V Izraeli je povinná vojenská služba pre všetkých, vrátane žien. Muži nastupujú základnú vojenskú službu na tri a ženy na dva roky, treba ju absolvovať hneď po maturite, ešte pred nástupom na vysokú školu. Pridelenú zbraň nosia „mládežníci“ so sebou. Na pláži v Ejlate sme stretli hlúčik dievčat v plavkách a chalanov v bermudách, s hompáľajúcimi samopalmi na ramenách. Frajerina? – trochu mrazivý pocit. Ultraortodoxní Židia sa búria proti povolávaniu do armády, do 2013 mali privilégium, byť vojakmi nemuseli a mohli sa naplno venovať náboženstvu. Výnimku z vojenčiny môže dostať iba do 1300 najlepších študentov Tóry. Arabi žijúci v Izraeli a Židia, ktorí v zemi dlhodobo nežijú, na vojenskú službu nenastupujú.

Počuli ste už o programe SAR-EL? Po hebrejsky ide o Sheirut LéYsrael, čo znamená „Služba Izraelu“. SAR-EL je dobrovoľnícky program organizovaný Izraelskými obrannými silami (IDF – Israel Defence Forces). Názov sa dá chápať všelijako, veď vždy platilo, najlepšou obranou je útok. Programu sa ročne zúčastní 4-5 tisíc dobrovoľníkov z celého sveta. Jeden až tri týždne vypomáhajú pri logistike, údržbe, stravovaní, zásobovaní a zdravotníctve. Po našom, sú to teda takí „izraelskí PTP-ci“. Niektorí majú židovské korene, iní s blízkovýchodným štátom sympatizujú a ďalší jednoducho hľadajú dobrodružstvo. Vierovyznanie nie je dôležité, dobrovoľník môžete byť trebárs ateistom. Vyfasujú pracovnú uniformu izraelskej armády s modrými výložkami, nie sú považovaní za vojakov a zbrane sa im do rúk nemôžu dostať. Inak by bol program SAR-EL v rozpore so zákonom o zákaze služby v armáde cudzieho štátu. Najviac (okolo 1300) ich ročne prichádza z Francúzska, Čechov býva 40-50 a Slovákov spravidla, ako prstov na jednej ruke. Vraj jedným z najaktívnejších dobrovoľníkov zapájajúcich sa každoročne do programu je bývalý najmladší člen  ÚV KSČ a predseda SZM - Vasil Mohorita. Finančné náklady si hradí každý sám, čo pri 2-týždňovom pobyte predstavuje asi 700 EUR.  Ak máte chuť každé ráno si v pozore po boku vojakov, s pohľadom upretým na stúpajúcu modrobielu vlajku, zaspievať si Hatikvu (izraelskú hymnu), máte možnosť. Podmienkou je vek nad 17 až do vekovo neohraničených rokov, čistý register trestov a aká-taká znalosť angličtiny.

Podľa zákona z r. 1979 sa môže každý Žid vrátiť do Izraela a dostať štátne občianstvo keď dokáže, že jeho matka je Židovka, alebo prestúpil z iného náboženstva na židovské.

Tóra – znamená učenie, Tóra je Zákon. Základom Hebrejskej Biblie je päť kníh Mojžišových, zvaných Tóra či Pentateuch. Tóru tvoria knihy Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri a Deuteronomium. Päť kníh či zvitkov Tóry popisuje predhistóriu izraelského národa od stvorenia sveta, cez exodus – útek z Egypta, zjavenie Boha na Sinaji až ku vstupu Izraelitov do Zasľúbenej zeme. Tóra je od nepamäti súhrnom a základom židovskej vzdelanosti. To nie je len Päť kníh Mojžišových, ale najmä sprievodca životom, v ktorom sú obsiahnuté základy židovskej viery. V ortodoxnom judaizme môžu z Tóry čítať iba muži. Uchováva sa v synagoge v podobe zvitku v skrini známej ako archa, ktorá je obrátená k Jeruzalemu. Počas uctievania sa Tóra vyberie z archy a sníme sa z nej ozdobná vyšívaná ochranná pokrývka. Potom sa v krátkej procesii nesie okolo synagógy. Muži v kongregácii, ktorí majú modlitebné šály známe ako talit, sa dotknú zvitkov šnúrkami, známymi ako citcit, upevnenými na šáloch. Nato Tóru položia na pult. Odtiaľ sa z nej číta kongregácii. Čítajúci sa z úcty nedotýka počas čítania textu, ale slová sleduje pomocou špeciálneho ukazovadla, nazývaného jad, zvyčajne strieborného. Navrchu zvitku je zvyčajne koruna, naznačujúca jeho dôležitosť.

Keď židovský chlapec dosiahne trinásť rokov, urobia z neho "syna prikázania", čiže bar micva. Bar micva je nábožensky dospelý chlapec. Od tejto chvíle je povinný dodržiavať všetky náboženské prikázania- micvot, ako napr. nasadzovať si tfilin (Tfilin sú remienky nasadzované na hlavu a ruku pri modlitbe). Rituál bar micva sa spravidla koná na nasledujúci šabat v synagoge. Najdôležitejším bodom rituálu je prvé vyvolanie nábožensky už spôsobilého chlapca k čítaniu z Tóry. 

V reformnom judaizme sa dievčatá po dovŕšení 12. roku stávajú "dcérou prikázania", bat micva. Od tejto chvíle sú povinné zachovávať všetky náboženské zákazy judaizmu (tzv. negatívne prikázania), nie sú však povinné dodržiavať väčšinu pozitívnych prikázaní (pravidelná modlitba, nasadzovanie tfilin, atď.) Rituál bat micva má však odlišnú podobu ako bar micva. V ortodoxnom judaizme ženy nesmú predčítať z Tóry ani viesť bohoslužby. Namiesto toho dievčatá recitujú text z Biblie či z Talmudu, tradičnú židovskú modlitbu alebo v krátkosti prednášajú na náboženskú tému.

Uctievanie a sviatky - Šabat – V piatok podvečer po západe slnka začína sviatok odpočinku a modlitby -šabat, ktorý končí v sobotu večer pri východe prvých hviezd. Hebrejské slovo šabat znamená „oddych“. Je to deň, keď zbožní Židia myslia na Boha a na Božie veci. Korene má v opise stvorenia v Genezis, keď Boh oddychoval po práci, ale spomína sa aj v Exoduse, kde sa hovorí: „Nech Izraeliti zachovávajú sobotu a nech ju svätia z pokolenia na pokolenie, ako večnú povinnosť zmluvy“.

Počas šabatu sa Židia zúčastňujú na bohoslužbách v synagóge. Ortodoxní Židia dôsledne zachovávajú šabat a odmietajú v ten deň vykonávať akúkoľvek prácu. Aj konzervatívni Židia berú šabat veľmi vážne. Existujú prísne pravidlá. ktoré určujú, čo sa smie a čo sa nesmie robiť. Veľmi nábožensky založení Židia nepodnikajú počas šabatu dlhú cestu, neodpovedajú na telefonáty a nevaria. Šabat sa slávi tradičným jedlom a zapaľujú sa pri ňom šabatové sviece. Pred jedlom, nad jedlom a po jedle sa odriekajú požehnania. Na stole je chlieb, víno a iné symbolické potraviny. Používa sa špeciálny chleb - chala. Židom má pripomínať nebeskú mannu, ktorú Boh dal izraelskému ľudu, keď putoval púšťou. Chlieb a ostatné jedlo má byť zabalené v osobitných obrúskoch. Pri stolovaní sa používa najlepší riad a výzdoba. Začiatok týždňa začína nedeľou, kde sa všetko dostáva do normálu. .

Židovský kalendár (Luach) sa líši od nášho občianskeho. Najzrejmejším rozdielom viditeľným na prvý pohľad je letopočet. Oproti nášmu občianskemu letopočtu, ktorý sa počíta od predpokladaného narodenia Ježiša, ten židovský sa líši o 3760 rokov (rozdiel vzniká preto, lebo židovský počiatok letopočtu sa počíta od stvorenia).

Sviatok Roš Hašana je židovský Nový rok. Pripadá na prvý deň mesiaca Tišri, ktorý je siedmym mesiacom roka. Je dňom zúčtovania za všetky skutky predchádzajúceho roka. Ľudia sa naň pripravujú už počas posledného mesiaca starého roka, mesiaca Elul. Táto príprava má ľudí vytrhnúť z náboženskej ľahostajnosti a obrátiť ich myseľ k Bohu, ktorého príkazy počas minulého roka porušili.

Židovský Nový rok nie je spojený s hlučnými oslavami. Podstatou tohto sviatku je duchovné znovuzrodenie, ponorenie sa ľudí do seba, meditácie. Podľa tradície na Roš Hašana Boh rozhoduje o osude každého človeka v nadchádzajúcom roku a skúma jeho minulé činy. Je to teda aj deň zodpovednosti pred Bohom. V Talmude sa Roš Hašana spomína ako výročný deň stvorenia sveta, je teda aj spomienkou na začiatok bytia a zároveň i deň, na ktorý sa viaže nádej do budúcnosti.

Nový rok sa slávi v synagóge i domácnosti. Počas špeciálnej liturgie v synagóge sa trúbi na baraní roh - šofar, zatrúbenie naň symbolicky pripomína, že je čas zmeniť svoje životy k lepšiemu.

Jom kippur je židovský Deň zmierenia, ktorý pripadá na 10. deň židovského mesiaca tišri. Je to najväčší židovský sviatok, sprevádzaný 25-hodinovým prísnym pôstom a intenzívnymi modlitbami za odpustenie hriechov. Jom Kipur je vyvrcholením Dní pokánia od Nového roka. Je to sviatok, na ktorý sa vzťahuje Tórou predpísaný úplný pôst. Základnou myšlienkou tohto sviatku je zmierenie s Bohom a ľuďmi. Podľa tradície Hospodin v tento deň odpúšťa niektoré hriechy z minulosti. Nie je to však len jednoduché či dokonca automatické odpúšťanie, ale je spojené s predpokladom hlbokého duševného očistenia sa od hriechov a úprimného pokánia, až potom nasleduje zmierenie s Bohom. Na zmierenie medzi ľuďmi je potrebné odpustenie človeka, prípadne ľudí, ktorým sa ublížilo.

Modlenie - Pravidlá hovoria, že veriaci by sa mal modliť trikrát denne, počas šábesu a sviatkov štyrikrát, počas najposvätnejšieho dňa židovského náboženského kalendára Dňa zmierenia (Jom Kippur) až päťkrát. Ranná, poobedná a večerná modlitba sa pripisujú praotcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. Vykonávajú sa v stoji, veriaci by mal byť otočený smerom k Izraelu, ten, kto je v Izraeli, smerom k Jeruzalemu a ten kto je v Jeruzaleme, smerom k Múru nárekov. Je prísne zakázané modliť sa otočený k stene s obrazmi či k zrkadlu. Modlenie je povinné pre mužov, ženy majú voľnejší režim, lebo od nich sa očakáva hlavne to, aby boli matkami a manželkami. Čas na modlenie si majú urobiť až vtedy, ak ich neťaží starostlivosť o deti alebo domácnosť. Judaizmus rozlišuje individuálnu a spoločnú modlitbu. Kolektívne modlenie je zásadná vec, takmer všetky hlavné modlitby sa odriekajú v pluráli. Platí tiež, že na verejnú modlitbu treba najmenej desať mužov, inak sa nemôže uskutočniť.

Židia by sa mali modliť s kippou na hlave, počas rannej modlitby sa vyžaduje aj modlitebný šál talit a aj tefillin - čo je malá kožená škatuľka, v ktorej sú uložené verše z Tóry, pripevnená remienkami na čele aj na ramene.

Judaizmus je tradične náboženstvom, kde bohoslužbu vedú muži. Ženám sa neodporúčalo čítať a študovať Tóru, alebo sa im to mohlo – v závislosti od konkrétnej kultúry a prúdu judaizmu – aj zakázať. V dnešnej dobe sa ženám odporúča jej štúdium, s výnimkou najortodoxnejších prúdov viery, no aj v tých sa situácia mení. Reformný aj konzervatívny judaizmus pripúšťajú, aby sa ženy stali rabínkami. V najortodoxnejších a ultraortodoxných odnožiach judaizmu však ženy nesmú sedieť v synagóge spolu s mužmi a nemožno ich považovať za súčasť kvóra, minjanu, skupiny desiatich židovských mužov, ktorí musia byť prítomní, aby sa mohla konať spoločná bohoslužba. V takýchto tradíciách sa ženám odporúča, aby sa modlili, no ich modlenie má súkromnú povahu. Aj v ortodoxnom judaizme ženy skúmajú feministické prístupy k viere a snažia sa presadiť pre seba väčšiu rolu v spoločenstve veriacich. Preto niektorí ortodoxní rabíni dovoľujú ženám zhromažďovať sa v modlitbových skupinách, kde študujú aj Tóru.

Synagóga - Pravidelné týždenné bohoslužby a bohoslužby na výročné sviatky sa konajú v synagóge. Vo všeobecnosti sú synagógy rozčlenené na tri hlavné časti, podľa usporiadania Chrámu v Jeruzaleme. Zvitky, ktoré obsahujú Tóru, sú uložené v arche. Organizácia synagógy odzrkadľuje najdôležitejšie črty židovskej viery. Desať prikázaní sa nachádza niekde blízko archy, po jej oboch stranách, alebo nad ňou. Pri boku archy stojí sedemramenný svietnik - menóra. Pred archou je umiestnený ner tamid, čiže „ večné svetlo“, ktoré ustavične horí, aby naznačilo prítomnosť Boha.

Pesach - Raz ročne, počas židovského mesiaca nisan, sa dodržiava jeden z najdôležitejších a najzložitejších židovských sviatkov, Pesach. Pripomína útek z egyptského otroctva a cestu k slobode a zároveň je oslavou prebudenia pôdy a zeme. Pesach pripomína, ako anjel smrti míňal pri „desiatej rane egyptskej“ domy hebrejského ľudu a ušetril prvorodených. Pesach trvá osem dní, pričom prvé dva a posledné dva sú sviatočné a prostredné štyri dni sú polosviatočné. Počas sviatku platia obdobné pravidlá, ako pri šabate s drobnými rozdielmi, týkajúcimi sa hlavne prípravy jedla a sviatočných rituálov. Počas Pesachu sa môžu konzumovať iba potraviny a nápoje, ktoré sú kašer le-Pesach. Hlavným príkazom počas sviatku je konzumácia macesu. Maces je krehký, rovný, nekvasený chlieb, vyrobený z múky a vody, ktorý musí byť upečený skôr, ako začne kvasiť. Hebreji nemali čas nechať vykysnúť chlieb, keď v rýchlosti opúšťali Egypt, a tak museli jesť nekvasené posúchy (Exodus 12, 39). Preto dnes nesmie byť počas Pesachu v židovskom dome kysnutý chlieb. Všetko, čo obsahuje kvasnice, sa považuje za nečisté.

Ráno pred sviatkom začína Pôst prvorodených. Tento pôst pripomína záchranu prvorodených židovských detí pred poslednou z egyptských rán. Pôst drží prvorodený potomok mužského pohlavia, ktorý už dosiahol veku Bar micva. Pokiaľ je mladší, postí sa za neho otec.

Seder (poriadok, usporiadanie) je označenie pre slávnostnú večeru, konajúcu sa v prvý večer Pesachu. Veľká pozornosť sa venuje peknej výzdobe rodinného stola. Je na ňom rozličné jedlo, všetko symbolické, a podáva sa podľa prísneho poriadku. V určenom poradí sa vypijú štyri čaše vína a otec domu rozpráva o pôvode Pesachu v podobe odpovedí na otázky, ktoré mu kladie najmladšie dieťa. Spievajú sa hymny. Upečená jahňacia kosť na stole predstavuje pesachové jahňa (tento symbol našiel osobitný obraz v kresťanstve). Jedia sa horké bylinky, známe aj ako maror, aby židom pripomenuli horkosť zajatia. Mandle, jablko a hrozienka sa rozmiešajú do pasty, známej ako charoset, predstavujúcej maltu používanú pri stavaní, ktorému sa museli Hebreji venovať v otroctve. Na stôl sa kladie slaná voda symbolizujúca slzy, ktoré preliali Židia počas otroctva.

Manželstvo - čiže kidušin, sa uzatvára medzi Židmi. Je nezvyčajné, hoci už nie také zriedkavé, aby sa Žid „oženil mimo“, teda aby sa oženil s nežidovkou. Sobáš medzi mužom a ženou má pripomínať zmluvu medzi Bohom a ľudstvom. Je to posvätný zväzok. Obrad sa zvyčajne koná v synagóge. Počas obradu stojí nevesta a jej manžel pod baldachýnom známym ako chupa, ktorý predstavuje ich nový spoločný domov. Rozvod je v judaizme povolený, ale odrádza sa od neho.

Pohreb sa prijíma ako životný fakt, že ľudský život je ohraničený. Zomierajúceho Žida povzbudzujú, aby odriekal šemu. Ak to nie je možné, niekto to urobí zaňho. Na pohrebe Žida sa na truhlu položí modlitbový talit s jednou odstrihnutou šnúrkou. Pohreby sú zvyčajne jednoduché, ak je to možné, vo všeobecnosti sa konajú do dvadsiatich štyroch hodín po úmrtí. Príbuzní zomretého si na znak smútku natrhnú šaty. Hovorí sa tomu keria. Po pohrebe sa zachováva sedemdňový pôst. V tomto čase trúchliaci sedia na nízkych stolcoch alebo na dlážke a zrkadlá sú zakryté.

Obriezka - Akt obriezky je znakom zmluvy, ktorá, ako učí Genezis, bola uzavretá medzi Bohom a jeho ľudom. V hebrejčine je „ zmluva obriezky“ známa ako berit mila a má svoj pôvod v Božej zmluve s Abrahámom. Abrahám, ktorý sa sám podrobil obriezke, má obrezať svojich mužských potomkov (Genezis 17, 9– 13). Je to preto znak zmluvy na samom tele. Vo všeobecnosti, židovskí chlapci podstúpia obriezku osem dní po narodení. Pri obriezke sa odreže predkožka penisu. Ideálne sa tento obrad koná v prítomnosti kvóra desiatich dospelých mužov. Stolička patrí aj prorokovi Eliášovi – toho požiadajú, aby bol svedkom vernosti izraelského národa pri zachovávaní zmluvy. Muž poverený vykonaním rituálneho aktu je známy ako mohel. Počas obradu sa často odkazuje na Abraháma, ktorý sám obrezal svojho syna Izáka.

V moderných tradíciách judaizmu sa narodenie dcéry oslavuje v liturgickom obrade známom ako simchat habajt, čiže oslava narodenia dcéry.

Tel Aviv    Na rozdiel od historického Jeruzalema, Tel Aviv je moderná, iba 100 rokov stará metropola s pulzujúcim životom. Mesto je považované za ekonomické a kultúrne centrum Izraela a ako v každom veľkomeste, aj tu nájdete nepreberné množstvo reštaurácií, kaviarní, barov a nočných podnikov. Niektoré štáty (napríklad Slovensko) považujú Tel Aviv za hlavné mesto Izraela a majú tu svoje konzuláty a ambasády. Izrael však za svoje hlavné mesto považuje Jeruzalem a všetky ústredné orgány sídlia v Jeruzaleme.

Turisti chodia do Tel Avivu aj za Stredozemným morom, dobre upravenými plážami s jemným pieskom a luxusnými hotelmi na pobreží. A ak niekto zatúži za históriou staršou viac ako 4000 rokov, čaká tu na neho v predmestí Tel Avivu prastará Jaffa. Tak dlho v Jaffe funguje prístav, jeden z najstarších na svete. Podľa Biblie, Jaffa bola založená hneď po potope Noemovým synom Jáfetom. Z Jaffy pochádzal aj biblický Jonáš, ktorý mal ísť kázať do Ninive, ale keďže sa mu nechcelo, Boh poslal veľrybu, ktorá ho zhltla. V jej útrobách zostal tri dni, počas ktorých mal možnosť ľutovať svoju lenivosť. K skale v Jaffe bola prikovaná Andromeda, v starogréckej mytológii dcéra etiópskeho kráľa Kefea a jeho manželky Kasiopeji, ktorú pre matkinu pýchu prikuli na skalu pri mori v Jaffe a predhodili ju morskej oblude, medúze. Obludu však zabil Perzeus, ktorý si potom Andromedu vzal za ženu. Podľa povesti preniesli bohovia Andromedu po smrti na nebo, kde dodnes žiari v súhvezdí Andromeda spolu s rodičmi a manželom. Kostol sv. Petra na námestí Kedummim zase pripomína tohto apoštola, ktorý v Jaffe istý čas prebýval. Jaffa je spomenutá v liste z roku 1470 pred Kr., v ktorom sa velebí dobytie Jaffy faraónom Thutmosom III. Poslal vraj ako dar vládcovi tohto Kanaánskeho mesta veľké koše. Mali byť v nich dary, no bolo v nich ukryté vojsko a to sa Jaffy zmocnilo. Mesto sa potom spomína v tzv. Amarnských listoch, pod jeho egyptským názvom Ya-Pho. Pod egyptskou vládou bolo až do roku 970. pred Kr., keď ho dobyl kráľ Dávid. Jeho syn Šalamún sem do prístavu vozil libanonské cédre z Týru, aby ich použil na stavbu prvého Chrámu v Jeruzaleme.

Krajina, v ktorej sa odohrali príbehy Starého zákona je dnes rozvinutou krajinou s vyspelou infraštruktúrou. Izrael si vás získa svojou jedinečnou atmosférou, pestrosťou a rozmanitosťou, útočí na všetky vaše zmysly. O tom, že sa vám táto krajina tak ako nám dostane pod kožu a vryje do srdca, vôbec nepochybujem.

V ďalšom blogu sa budem venovať kresťanskému Izraelu, ako Svätej krajine. 

 

 

        

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Covid ju zmenil na červenú. Galantská nemocnica nikdy nezažila toľko úmrtí

Pocit dusenia mám stále v sebe, vraví pacient pripojený na kyslík.

Žiadne výpisky ani kópie. Jankovskej obmedzili prístup do vlastného spisu

S vyšetrovateľmi začala spolupracovať koncom októbra.

Vallo: Vidím ako premiérova komunikácia pôsobí na ľudí

Rozhovory ZKH s primátorom Bratislavy Matúšom Vallom.


Už ste čítali?