Estónsko/Tallin - kúzelný, malebný, rozprávkový, spievajúci a tancujúci – 2. časť

Autor: Vladimír Benčík | 11.9.2019 o 3:56 | Karma článku: 1,24 | Prečítané:  395x

Tallin je maškrta pre turistov. Stredoveká rozprávka Reval (ako sa kedysi volal Tallin) je ukrytá za skvele zachovanými mestskými hradbami, poďme sa tam spolu podívať.

Začnime legendou o tom, ako vznikol Tallin.

Pred tisíc rokmi žil v Dánsku kráľ, ktorý mal syna a dcéru. Deti zahoreli k sebe zakázanou láskou. Kráľ sa o tom dozvedel a keďže väčšiu vinu prisudzoval dcére, preklial ju. Strážam prikázal vyhnať princeznú z kráľovstva. Tí ju posadili na loďku bez kormidla a odvliekli na šíre more. Dlho sa loďka zmietala na vlnách, až ju vyhodilo na severné pobrežie Estónska. Prvé čo princezná uvidela bola vysoká piesková duna. Miesto ju zaujalo natoľko, že sa rozhodla založiť tu mesto. Za peniaze získané predajom šperkov ktoré si vzala z domu na cestu nechala na kopci postaviť hrad a okolo neho malé mesto. Dánsky kráľ na dcéru nezabudol. Posielal poslov na všetky strany sveta aby zistili, čo sa s ňou stalo. Tak sa dozvedel o meste, ktoré založila jeho dcéra. A pretože v ňom stále kypela zlosť, rozhodol sa mesto získať a pripojiť k Dánskemu kráľovstvu. Miestni ľudia sa však pokoriť nechystali, ubránili mesto s jeho dánskou majiteľkou a mestu dali meno Taani Linn (Dánske mesto). Z neho sa rozvinul do krásy dnešný Tallin. 

Ako to bolo so založením Tallinu v skutočnosti?

Prvá zmienka o meste ktoré dnes voláme Tallinom a ktoré malo vo svojej histórii až 28 rôznych názvov je z roku 1154. Vtedy cestovateľ a kartograf  Muhammad al-Idrísí napísal, že toto opevnené osídlenie je obývané Estami, obyvatelia sa živia poľnohospodárstvom a majú veľa dobytku. V roku 1219 drevenú pevnosť Réval (pôvodný historický názov Tallinu) dobyl po dlhých bojoch proti pohanom dánsky kráľ Waldemar II. Podľa povesti boli Dáni v boji s Estami na pokraji porážky, keď im ako božie znamenie padla z neba biela zástava s červeným krížom a dodala silu. Zástava, ktorá podľa legendy bola daná v Talline Dánom z neba je odvtedy až dodnes dánskou štátnou vlajkou. Dáni sa tak môžu pýšiť najstaršou štátnou zástavou na svete. Na vŕšku na ktorom sa zviedol boj dal Waldemar II. postaviť hrad a okolo neho vznikla usadlosť, ktorej ľud hovoril Taani Linn, čo estónsky znamená - Dánske mesto. Od toho sa odvodzuje dnešný názov - Tallin.

Náš program na ceste po Pobaltí je časovo veľmi náročný. V Talline sme sa vyžívali akciami súvisiacimi so Sviatkom spevu a tanca a tak nám na prehliadku Starého Tallinu veľa času nezostalo. Aby sme toho uvideli čo najviac, vybrali sme si cez internet sprievodcu - Estónku Ellu. 

Prehliadku začíname pri Viru väray (Brána Viru). Väčšina brán bola v roku 1880 odstránená, aby ustúpila cestnej doprave, ale tieto dve veže prežili a stali sa jedným zo symbolov mesta.

Tlstá Margarita má v priemere 25 metrov a bola postavená takto mohutne preto, aby posádky okolo plaviacich sa lodí boli presvedčené o moci a nedobytnosti mesta.  V sovietskych dobách slúžila ako vezenie pre politicky nevhodné osoby, teraz je v nej Estónske múzeum moreplavby.

A možno to celé bolo inak a pravdu má legenda. Starý Tallin bol vždy prekrásnym miestom, umožňujúcim tajné stretnutia milencov. V stredoveku žila v Talline dievčina Margarita a mladík German. Krásna (v tej dobe „krásna“ znamenalo „dobre živená“) Margarita bola dcérou rybára a žila v rybárskej osade. Vysoký a statný German žil na opačnej strane mesta. Prekrásne sa k sebe hodili a ich nežná láska bola nekonečná. Vychutnávali si každú minútu, počas ktorej mohli byť spolu. No v súlade s mestskými pravidlami, vždy o polnoci musel byť každý z nich doma, inak padne na ich hlavy nešťastie. Raz v horúcich objatiach a sladkých bozkoch zabudli na čas. Keď hodiny na mestskej radnici začali odbíjať polnoc, zrazu im došlo, že je zle. Každý z nich odskočil na svoju stranu, no už bolo neskoro, obidvaja skameneli. Teraz ich poznajú všetci, bašta Tlstá Margarita a veža Dlhý German sú ozdobou Starého Tallinu.

 Kostol sv Olafa mal pohnutý osud a trikrát vyhorel. Ruský cár Mikuláš I. daroval kostolu pol milióna rubľov na jeho obnovu, po požiari v 1820 roku dostal svoju dnešnú podobu. Pri opravách sa znížila výška veže z pôvodných 154 metrov na dnešných 132,7 metrov. Do polovici 18. storočia sa tu pochovávali rytieri.

Tallinský kostol sv. Olafa bol až do 1625 roku najvyšším „mrakodrapom“ na svete. Nie je to náhoda. Ako hovorí legenda, mešťania Tallina sa rozhodli postaviť tak vysoký kostol preto, aby jeho vežu bolo vidno z ďalekého mora. Pohľad na ňu mal lákať lode s bohatým tovarom vojsť do Tallinského prístavu. Problém bol ten, že žiadny staviteľ si nechcel vziať na plecia tak zložitú prácu, Nakoniec našli neznámeho majstra, ktorého meno nikto nepoznal. Nežiadal zálohu. Podujal sa postaviť kostol s tak vysokánskou vežou za podmienky, že keď stavbu dokončí, dostane obrovskú odmenu, 10 súdkov zlata. Ak však niekto z mešťanov zistí jeho meno, nedostane nič. Práce na stavbe sa blížili ku koncu a mešťanom bolo treba pripraviť sa platiť. Ako sa pripraviť, keď mestská kasa zíva prázdnotou? Pomohla náhoda. Neskoro večer prechádzal jeden z mešťanov popod otvorené okno domu v ktorom staviteľ býval a započul uspávanku. Žena staviteľa hojdala kolísku a prihovárala sa synčekovi. „Spi synček, spi, skoro príde otec Olaf domov, skoro prinesie desať súdkov zlata“. Mešťan sa ráno vybral na stavbu a v momente v ktorom staviteľ upevňoval na vežu kríž zakričal na neho: „Olaf, pevnejšie drž kríž, nech ti nepadne“.  Prekvapený Olaf sa pokĺzol, zo samého špica veže zletel na zem, z jeho úst vyskočila zmija a žaba a premenil sa na skalu. Od tej doby sa kostol nazýva Olafov a na kamennej doske na fasáde kostola je s ním zobrazená žaba i zmija. Symbolika má vypovedať, že mešťania sedeli na zlate ako žaba na prameni a postupovali nečestne, ako zmije. 

Žiaľ, k doske s Olafom, žabou a zmijou sa pre rekonštrukciu nedostaneme. Keď tam budete, určite si ju obzrite.

 Dvakrát ročne Bratstvo čiernohlavých oslavovalo veľké sviatky: jeden po Vianociach medzi 24. decembrom a 10. januárom (na počesť konca navigácie lodí) a druhý na začiatku jari na Fašiangy (ako začiatok navigácie). Počas sviatkov sa riešili organizačné záležitosti, prijímali sa noví členovia, usporadúvali sa karnevalové sprievody s tancami a hudbou. S týmito sviatkami organizovanými Bratstvom je spojený aj zvyk postaviť vianočný stromček. Prvé dokumenty Bratstva v ktorých sa spomína vianočný stromček hovoria, že v rokoch 1441 a 1442 si Bratstvo postavilo a ozdobilo ružami na vianočné sviatky smrek. Na poslednú noc sviatkov (teda pred 10. januárom) ozdobený strom preniesli na Radničné námestie, kde okolo neho členovia Bratstva tancovali. Kronikár Balthazar Russov opísal vo svojej „Kronika provincie Livonia“ tradíciu vynášania stromu z priestorov Bratstva na Radničné námestie takto: „išli za ním s davmi žien a dievčat, najprv spievali a tancovali okolo stromu a potom ho zapálili, tak že v temnote jasno horelo“.

Sovietska vláda v roku 1940 Bratstvo čiernohlavých zrušila. Väčšina členov (hlavne lotyšských Nemcov) sa ešte pred 2. svetovou vojnou presunula do Nemecka. V roku 1961 bola v Hamburgu zaregistrovaná spoločnosť „Bruderschaft der Schwarzenhäupter aus Reval“, ktorá sa vyhlásila za nástupnícku organizáciu Bratstva čiernohlavých. V roku 1991 podala táto spoločnosť žiadosť o návrat jej majetku a teda aj Domu Bratstva, ktorý dnes patrí Tallinskej filharmónii. Žiaľ, navštíviť Dom Bratstva čiernohlavých možno iba počas koncertu filharmónie, s lístkom na koncert.   

Radničnému námestiu, hlavnému námestiu Starého Tallinu, dominuje impozantná gotická stavba Tallinskej radnice. Bola postavená v rokoch 1402-1404 ako miesto pre zasadania mestskej rady. Dnes slúži ako koncertná sála a tiež ako reprezentatívne miesto pre prijatie významných zahraničných návštev na úrovni kráľov a prezidentov.

Legenda o tom, ako sa Starý Toomas stal symbolom Tallinu.

Jednou z obyčají v stredoveku boli aj oslavy prichádzajúcej jari. V rámci takýchto osláv sa v Ružovej záhrade konala súťaž lukostrelcov. Na vrchol vysokého stĺpu umiestnili dreveného papagája. Kto ho zostrelí, stane sa kráľom lukostrelcov. Ešte skôr, ako sa lukostrelci zoradili do šíku, skôr ako zaznel povel k streľbe a súťažiaci natiahli na lukoch tetivy, zasvišťal šíp vystrelený niečou pevnou rukou a drevená figúrka papagája padla na zem. Horlivým strelcom ktorý porušil pravidlá súťaže bol 16-ročný syn vdovy po rybárovi Toomasovi. Chlapcovi prikázali vrátiť zostrelenú figúrku na miesto a chystali sa ho za porušenie pravidiel súťaže tvrdo potrestať. Zvesť sa rýchlo rozšírila po meste a biedna vdova prehĺtala slzy v obave, čo bude. No všetko sa na dobré obrátilo. Šikovného chlapca nielenže nepotrestali, ponúkli mu miesto mestského strážnika. Počas takejto celoživotnej služby mladý muž ukázal takú zodpovednosť a odvahu, že po jeho smrti vďační mešťania na jeho pamiatku zhotovili z medeného plechu postavičku strážcu. Nazvali ju  Starý Toomas a ako veternú koruhvičku ju umiestnili na vežu radnice. Starý Toomas sa otáčal po vetre a kupci pri pohľade naň vždy vedeli, či vietor prifúka alebo neprifúka do prístavu plachetnice s tovarom. Odvtedy uplynulo veľa storočí a Starý Thomas stále dohliada z výšky na Tallin.

Podľa mestských kroník, pozlátenú koruhvičku vyrobil v roku 1530 majster menom Joachim. Na veži sa Starý Toomas nachádzal až do roku 1944, kedy bola veža a radnica poškodená bombardovaním. V roku 1952 bola veža opravená a Starý Toomas je opäť na svojom mieste.

 Súčasťou interiéru Radničnej lekárne s maľovanými renesančnými drevenými obkladmi je aj malá expozícia lekárnictva. Do lekárni sa mešťania vybrali v stredoveku nielen preto, aby tu dostali bylinky a lieky, chodili sem aj za tabakom, soľou, papierom,.. ale hlavne sa tu chceli porozprávať, vypočuť si klebety. Lekáreň slúžila aj ako kaviareň, v roku 1695 sa tu po prvýkrát pila káva. V lekárni bolo možno kúpiť aj marcipán, ten tvoril vraj najväčší zdroj príjmu. Raritou je fakt, že lekáreň patrila viac ako 300 rokov stále tej istej rodinnej dynastii Burchardtovcov, konkrétne od roku 1582, až do roku 1911. Prvým majiteľom z rodu Burchardt sa stal v roku 1581 Johann, po ňom prevzalo lekáreň postupne desať Johannov Burchardtovcov, Burchardtovci si potrpeli na tradícii, meno Johann dostával v rodine vždy najstarší syn a ten sa stal lekárnikom. Aby sa ním stal, musel vedieť cudzie reči, ovládať mineralógiu, chémiu a botaniku.

Keď vstúpite do lekárne, ovanie vás príjemná vôňa. Ktože ho vie, ako to tu voňalo v stredoveku. Tak napríklad v roku 1695 lekáreň  skladovala: 23 druhov balzamov, 128 rôznych olejov, 71 sirupov, 49 mastí,.. ale aj kopytá žrebcov, psie extrakty, ľudský tuk, mŕtve včely a prášok z rohu jednorožca, ten sa používal na zvýšenie potencie mužov.

Prezradíme vám tajomný recept: 32 litrov vína, k tomu 8 lyžičiek cukru, 1 lyžička škorice, 4 lyžičky zázvoru, 4 klinčeky, 1 lyžička šafránu, 50 gramov muškátového oriešku, všetko sa to musí pomiešať, musí to dozrieť... a takto si pripijeme „na zdravie!“ a budeme zdraví. Veľmi dobré to je.  

Po ulici Pikk prechádzajúcej Radničným námestím a ďalej po ulici Rataskaevu sa vydávame k vrchu Toompea. Podľa legendy bola táto vápencová hora mohylou estónsko-fínskeho mýtického hrdinu Kaleva. Tomu sa po smrti narodil syn Kalevipoeg. Keď Kalevipoeg porazil oboch bratov a stal sa kráľom, rozhodol sa čo najlepšie poznať svoje kráľovstvo. Na svojich potulkách zažil veľa dobrodružstiev, často bojoval so zlom a viedol Estóncov k slobode a šťastiu. Zahynul ranou svojho zakliateho meča a jeho duša odišla do neba za ďalšími mŕtvymi hrdinami. Keď raz bolo Estónsko opäť ohrozené, otec ho poslal strážiť ku kamenej pekelnej bráne. Kalevipoeg do nej udrel, až mu v nej uviazla päsť a nemohol sa pohnúť z miesta. Keď však nastane čas, vráti sa a zachráni Estóncov pred porobou.

Prvú murovanú pevnosť na vrchu Toompea postavili v 13. storočí Dáni, po víťazstve Waldemara II. v bitke s Estami. Na jej mieste postavil hrad Rád nemeckých rytierov. V hornej časti mesta na vrchu Toompea bývala vládnúca šľachta. Bohatí kupci ktorí bývali v dolnej časti mesta si chránili majetok opevnením s ťažkou kovovou bránou, oddeľujúcou tieto dva svety. Brána sa vraj dala otvoriť iba z dolnej časti mesta a bolo na vôli kupcov, či brány otvoria, alebo ukážu vrchnosti dlhý nos.

O Tallinčanoch zlé jazyky hovoria, že nevedia tancovať. Akoby aj mohli vedieť, keď majú dve rôzne dlhé nohy. Ulica spájajúca Horný Tallin s Dolným mestom sa volá Dlhá noha. Paralelne s ňou sa medzi horným a dolným Tallinom tiahne ulička, ktorú prezývajú Krátkou nohou.

Pohľad na Kostol sv. Mikuláša z vrchu Toompea.

Katedrála Alexandra Nevského

 Predtým na mieste katedrály Alexandra Nevského stála socha Martina Luthera a výstavba pravoslávnej katedrály práve na tomto mieste mala ukazovať miestnemu obyvateľstvu, kto je tu pánom. Práve preto chceli Estónci po získaní nezávislosti v roku 1920 pravoslávny chrám zbúrať. Symbolizoval v ich očiach ruskú snahu o rusifikáciu pobaltských národov. Našťastie, k búraniu nedošlo, naopak, v deväťdesiatich rokoch sa chrám dočkal veľmi nákladnej reštaurácie. Ak zavítate do Tallina, nenechajte si ujsť krásu jeho interiérov s krásnymi vitrážami a ikonami. Pod kopulami katedrály je inštalovaný najvýkonnejší „zvonový orchester“ v Tallinne – pozostáva z 11 zvonov, z ktorých najväčší váži 15 ton.

Dómsky chrám - Katedrála Panny Márie

Veža Dlhý Herman (Pik Hermann)

 Raz vidieť je lepšie, ako stokrát čítať. Skúste nájsť riešenie, ako sa sem na kúzelné Pobaltie dostanete.

My zajtra pokračujeme v ceste po severnom pobreží Estónska. Hovorí sa, že čím ďalej sa pohybujete na sever, tým väčšia je pravdepodobnosť stretnutia sa s vílami, lesnými škriatkami, kúzlami a prírodnými božstvami. Uvidíme ich? Zajtra nás čaká cesta za bludnými balvanmi, prejdeme sa 6 kilometrovým úsekom po drevených chodníkoch nad močariskami v Národnom parku Lahemaa. Cez Lahemaa sa presunieme do mesta Narva, leží priamo na hraniciach s Ruskom. Estónsky hrad tu oddeľuje od hradu ruského iba neveľká rieka.s colnicou uprostred. Práve tu kedysi končila a ešte aj dnes končí Európa a začína Rusko. Poďte s nami.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bödör s Kočnerom volali Fica šéf

Kočner kritizoval Fica za odstavenie Harabina.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulík hrá v strane o všetko

Uveriteľný zmier v SaS je už nemožný.


Už ste čítali?