Estónsko – Cesta z Tallinu do Narvy so zastávkou v Národnom parku Lahemaa

Autor: Vladimír Benčík | 17.9.2019 o 2:15 | (upravené 17.9.2019 o 3:20) Karma článku: 3,97 | Prečítané:  1563x

Cesta z Tallinu do Narvy môže viesť aj cez močariská. V Národnom parku Lahemaa sa nimi poprechádzame a zistíme tiež, ako to bolo v Lahemaa s ruskou ponorkovou základňou.

Na dnes som naplánoval pohodový deň spätý s prírodou. Vyrazíme z Tallinu a večer si ľahneme v 211 kilometrov vzdialenej Narve. Rozsiahly Národný park Lahemaa s močariskami a bludnými balvanmi vedľa ktorého budeme prechádzať však samozrejme neobídeme. Zistíme tiež, ako to bolo s ruskou ponorkovou základňou Hara Sadam na brehu zálivu Hara-Lacht a tak na tachometri pribudne ďalších 50 kilometrov.

Cesty na Pobaltí, Estónsko nevynímajúc, sú kvalitné, v priemere lepšie ako naše. Mnohé sú v rekonštrukcii, pomáhajú účelne vynaložené eurofondy. Po ceste z Tallinu do Narvy sa často presúva aj estónska prezidentka. Plní dôsledne jeden zo svojich predvolebných sľubov, aktívne bojuje proti ruskej propagande priamo na hraniciach dvoch svetov. Najúčinnejšie sa „dvíha estónska vlajka nad hlavu“ priamo tam, kde sa z pohľadu Estóncov končí priateľská Európa a začína obávané Rusko. A tak sa s prezidentkou na obdobie jedného mesiaca v roku sťahuje z hlavného mesta Tallin do etnicky ruského pohraničného mesta Narva dokonca celý prezidentský úrad. Z pohľadu Estóncov sú obavy z Ruska opodstatnené, po anexii Krymu sa ešte zvýšili. Estónska história si pamätá osud prezidenta Konstantina Pätsa. V roku 1940, keď bolo Estónsko násilne pripojené k Sovietskemu zväzu, prezidenta Pätsa odsúdili za vlastizradu a deportovali na Sibír. V roku 1956 umrel v psychiatrickej liečebni pri meste Tver s diagnózou: „pacient tvrdí, že je estónsky prezident“. Chceme veriť, že k ničomu podobnému v budúcnosti nedôjde, no presvedčte o tom v minulosti ťažko skúšaných Estóncov.

Počas Sviatku spevu a tanca a veľkolepého manifestačného pochodu (môj blog https://vladimirbencik.blog.sme.sk/c/516179/tallin-kuzelny-malebny-rozpravkovy-spievajuci-a-tancujuci-1-cast.html bola doprava z centra Tallinu vylúčená.  O ôsmej hodine ráno vyslobodzujeme naše zaparkované auto spoza zátarasov na parkovisku a vyrážame. Výjazd z Tallinu v smere na Narvu nás privádza k parku Kadriorg. Prebehli sme ním už pri vstupe do Tallinu pred dvoma dňami, no do nášho dnešného cestovateľského plánu sa jeho opätovná návšteva ešte zmestí.

 Ak si nájdete čas a pohrabete sa v minulosti imperátorky Kataríny I. dáte mi iste za pravdu, že taký kariérny postup, pri ktorom sa z dlho negramotnej roľníckej dievčiny stal v priebehu 19 rokov bohatý vládca nad obrovskou ríšou, vo svete nenájdete. Dnešné zlatokopky by mohli blednúť závisťou.

Estónsko je parlamentná republika. Predsedu vlády – premiéra navrhuje prezident a schvaľuje parlament. Premiér zodpovedá za výkonnú moc, ktorá je zverená vláde. Hlavou štátu je prezident volený parlamentom alebo volebným kolégiom na 5 rokov.

Potom, ako sme prešli parkom a múzeom Petra I., pokračujeme do Národného parku Lahemaa, čo  v estónčine znamená „krajina zátok“. Bol založený v roku 1971 a s plochou 74 784 ha je najväčším parkom v krajine. Zaberá najkrajšiu časť členitého severného pobrežia (47 910 ha) a časť morských zátok (26 874 ha). Takmer 70 percent súše pokrývajú lesy, v ktorých prevládajú borovice a jedle, v menšom počte sa tu darí smrekom a brezám. Veľké plochy sú pokryté bažinami a mokraďami, z ktorých je známe najmä rašelinisko Viru raba, ktoré si ideme pozrieť. Rašeliniskom vedie 3,5 kilometrov dlhý náučný chodník. Žijú tu bobry, medvede, vlci a rysy, ale ťažko je stretnúť sa s nimi. Z vtákov sú tu bociany, husi a z rýb hlavne lososy.

Za Sovietskeho zväzu bol na časti územie Lahemaa vojenský priestor a zahraniční turisti sem až do roku 1986 nemali prístup. Územie Lahemaa bolo tradičnou oblasťou rybolovu. Potom, ako bol v roku 1953 v zátoke zriadený ruský „Prvý polygón vojensko-morskej flotily“, väčšinu pôvodných dedín v Lahemaa obyvatelia opustili.

Ako nájsť náučný chodník po močariskách Viru raba - Na 52 kilometri diaľnice Tallin-Narva (E20) odbočíte doľava (značka "Vosu 25, Loksa 15"). Po 1 kilometri za odbočkou je parkovisko so smerovkou "Viru raba". Odtiaľto začína cesta k rozhľadni, kde je začiatok náučného chodníka "Viruské močiare".

Rýchlo pochopíme, že vyhnúť sa protiidúcemu dá sa iba tak, že jeden z vás stúpi jednou nohou na 10 centimetrový kúsoček hranola, vytŕčajúci spod dosiek. Ešte pritom treba dúfať, že ten oprotiidúci nemá viac ako 105 kilogramov (moja hmotnosť na spriatelenej váhe) a nie je „pod parou“ (čo som nebol, veď som šoféroval). 

Teraz by mali nasledovať fotky z Hara Sadam - bývalej vojenskej základne Sovietskeho zväzu. Nebudú, po pozretí sa na hodinky a mojej otázke "čo ďalej?" som bol v našej štvorčlennej turistickej skupine troma hlasmi prehlasovaný. Zdržali sme sa ráno v Kadriorgu pri čakaní na otvorenie múzea Petra I. a tiež sme strávili viac času na náučnom chodníku cez močariská. Čakajú nás ešte "Blúdiace balvany" a cesta do Narvy. Škoda, vojenskú históriu mám mimoriadne rád a o polygóne Hara Sadam viem viac, ako väčšina tu žijúcich Estóncov. Niečo z toho vám prezradím.

Ako sa dostať do Hara Sadam - Treba vedieť, že územie bývalej vojenskej základne nie je súčasťou Národného parku Lahemaa, je v súkromných rukách. Aby ste sa vyhli prípadným problémom, odporúčam návštevu vopred nahlásiť. Urobíte tak jednoducho: mailom na sadam@harasadam.ee , alebo telefonátom na (372)56900433. Návštevu je možné vykonať od pondelku do soboty v čase od 11:00 do 20:00 (v lete) a za vstup sa platí 5 Euro.

Bola Hara Sadam ruskou ponorkovou základňou, ako vyhlasuje tých zopár turistov, ktorí opustené a zdevastované pozostatky vojenskej základne navštívili? Nebola, bolo to vývojové laboratóriom s testovacím zariadením.

Po víťazstve v 2. svetovej vojne sa Spojené štáty a Sovietsky zväz stali súperiacimi superveľmocami. Súperenie sa najviac prejavilo v boji o sféry vplyvu a o prevahu v zbrojení. S objavením sa v zbrojnom arzenáli flotíl NATO nekontaktných mínových a torpédových zbraní reagujúcich na fyzikálne polia lodí (elektrostatické a magnetické pole), Sovietsky zväz potreboval naliehavo riešiť otázku zvýšenia skrytosti a ochrany lodí svojej Vojensko-morskej flotily (VMF) a špeciálnej morskej techniky. Za tým účelom bolo v roku 1953 prijaté uznesenie Rady Ministrov SSSR, na základe ktorého sa 1. septembra 1953 zriadil „Prvý polygón VMF“, ako vedecko-výskumné centrum, zaoberajúce sa skrytosťou a ochranou vojenských lodí.

Po výbere vhodného miesta, v roku 1955 bola zahájená výstavba prvej etapy polygónu v osade Suurpea, nachádzajúcej sa na brehu zálivu Hara-Lacht Estónskej SSR. V 1957 roku bola uvedená do prevádzky prvá etapa výstavby hydroakustickej a hydrodynamickej časti komplexu a „Prvý polygón VMF“ začal pracovať ako náučno-výskumné a skúšobné centrum, podriadené „Hlavnému veleniu stavby lodí VMF“. V roku 1961 boli dobudované laboratóriá na výskum elektrostatických a elektromagnetických polí a uviedol sa do prevádzky unikátny magnetický stend IK-2M. Výsledky výskumu estónskeho polygónu (dnes v tlači označovaného ako Hara Sadam) sa uplatňovali v rámci Sovietskeho zväzu pri stavbe nových vojenských lodí. Vojenské lode prichádzali do komplexu, kde sa testovala činnosť systémov, zabezpečujúcich utajenie lodí. Hara Sadam je teda bývalá vojenská základňa Sovietskeho zväzu, slúžiaca ako laboratórium na výskum fyzikálnych polí. Vykonávali sa tu skúšky „demagnetizácie“ spočiatku ponoriek a neskôr všetkých vojenských plavidiel.

Snažil som sa pochopiť, v čom spočívalo technické riešenie, ktoré zabezpečovalo utajenie lode pred magnetickými mínami a torpédami. Veľmi zjednodušene povedané, aby zbrane zasahujúce cieľ vytvárajúci okolo seba elektrostatické a magnetické pole (a také pole je okolo všetkých lodí) vojenskú loď nezaregistrovali, bolo treba vyzbrojiť ju systémom, zabezpečujúcim „demagnetizáciu“. Lode mali „magnetický kompas“, ktorý ukazoval magnetické pole Zeme na mieste, na ktorom sa loď práve nachádzala. Do lodného telesa boli vmontovávané pri výrobe lodí elektrické vinutia. Systémom napájania elektrických vinutí zabudovaných do lodného telesa sa vytváralo „opačné“ magnetické pole k tomu, ktoré zmeral magnetický kompas. Tieto dve magnetické polia sa „vynulovávali“ a loď sa pre magnetické míny a torpéda stávala „neviditeľnou“, zbrane nevideli žiadny cieľ. 

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa vedecko-výskumné centrum ocitlo na území Estónska, teda cudzieho štátu. Preto bolo v máji 1992 prijaté uznesenie o premiestnení polygónu do rajónu mesta Primorsk v Leningradskej oblasti Ruska. Stalo sa tak v 1993 roku.

Za 36 rokov činnosti „Prvého polygónu VMF“ Hara Sadam tu bolo realizovaných 170 vedecko-výskumných prác, na skúšobných stendoch polygónu sa uskutočnili záverečné skúšky fyzikálnych polí u viac ako 500 novozostrojených lodí Sovietskej vojensko-morskej flotily. Vývoj novodobých zbraní a „protizbraní“ bol a stále je vedou, vedeckí pracovníci polygónu Hara Sadam za obdobie rokov 1953-93 obhájili 22 kandidátskych a jednu doktorskú dizertáciu. Múdre hlavy vymýšľali nielen to ako zabíjať, ale aj to, ako sa brániť zabíjaniu.

Ak je dnes na Hara Sadam niečo zaujímavé, tak to nie sú ruiny budov na pobreží zálivu. Možno sa "zakopaný pes" nachádza na dne mora. Môžu tam byť zvyšky testovacích zariadení, ktorými sa kontrolovala "neviditeľnosť" vyrobených vojenských plavidiel.  

Bludné balvany.

Cesta za Bludnými balvanmi nás privádza do mestečka Käsmu. Bludné balvany sa odborne nazývajú „eratickými balvanmi“, z latinského slova „erare“, čo znamená blúdiť. V dobe ľadovej boli transportované ľadovcami na veľkú vzdialenosť, kde sa po roztopení ľadovcov usadili v geologicky úplne odlišnom prostredí. „Zablúdili“ tak na väčšie či menšie vzdialenosti od miesta svojho pôvodného výskytu. Najčastejšie sú bludné balvany tvorené žulou.

Celé členité severné pobrežie Estónska bolo vyformované roztápajúcimi sa ľadovcami. Tie priniesli z oblasti Švédska k štyrom polostrovom vystupujúcim z mora v Národnom parku Lahemaa Bludné balvany. V najväčšom počte sa balvany vyskytujú v zátoke Käsmu laht, za mestečkom Käsmu.  Vybrali sme sa tam za nimi. 

Nedá mi nespomenúť ešte jeden Bludný balvan, má zaujímavú históriu, je z neho vytvorený podstavec azdeckej sochy Petra I. v Sankt Peterburgu. 

Bludný balvan z ktorého je zhotovený podstavec pochádza od fínskeho mesta Lahti. Balvan bol pôvodne väčším, tento "kúsoček" z neho vážiaci asi 1600 ton bol odštiepený bleskom. Tvarom sa balvan podobá morskej vlne, čo sa komisii vyberajúcej vhodný materiál na sochu hodilo najviac. O priebehu putovania balvanu z Lahti do Petrohradu sa dá napísať román. Zložitý prevoz po súši a mori trval 9 mesiacov. Úspešná preprava bola zavŕšená vydaním pamätnej zlatej medaily.

Pohraničné mesto Narva - V podvečer vchádzame do mesta Narva. Biele noci ešte neskončili a tak máme dosť času vydať sa k Narvskému hradu s vežou Hermana. Dnes našťastie predpoveď meteorológom nevyšla, sú ideálne podmienky na fotografovanie, krásne oblaky a nízke slnko predierajúce sa nimi.

Na každom z obidvoch brehov čnie mohutná stredoveká stavba. Na estónskej strane vpravo Narvský hrad s Hermanovou vežou, kedysi najvýchodnejšie útočisko Rádu nemeckých rytierov a naproti vľavo, za riekou sa dvíha Ivangorodská pevnosť (Ivangorod), ktorú postavil moskovský veľkoknieža Ivan III.

Keď sa dvíhali steny z jednej strany rieky, zdvihli sa aj z druhej. Na jednej strane, nad pevnosťou Hermanov hrad (vľavo) veje čierno-modro-biela zástava Estónska, na druhom brehu v Ivanogorode, je na zástave namiesto čierneho pruhu pruh červený. Začína tam Rusko. Je to zároveň hranica medzi NATO a „Východom“, alebo ak chcete, tak aj medzi Európskou úniou a Euroázijským zväzom. Hoci sa most, s colnicou, ktorý sa nachádza medzi obidvoma štátmi nazýva Most priateľstva, realita tomu nezodpovedá.

Okolo dreveného Narvského hradu sa v roku 1256 začala písať aj história estónskeho mesta Narva. Na tomto mieste sa nachádzalo neveľké osídlenie predovšetkým obchodníkov, ktoré sa začalo rozvíjať a v 1345 roku dostalo od dánskeho kráľa Waldemara IV. štatút s mestskými privilégiami.

Dánsky kráľ mal s nepokojným Severným Estónskom iba starosti a tak sa v roku 1347 rozhodol predať Severné Estónsko, vrátane Narvy, Livónskemu rádu. Ten prebudoval Narvský hrad na Narvský zámok, aby mohol slúžiť biskupovi. V tejto dobe bola v Narvskom zámku postavená aj obranná veža Herman. Výstavba obrannej veže bola vyvolaná nutnosťou posilniť obranu, pretože na druhom brehu rieky Narvy, v 1492 roku, začal ruský cár Ivan III. stavať pevnosť Ivangorod.

Ďalší ruský cár Ivan IV. Hrozný, začína v 1558 roku Livónsku vojnu. Chce rozšíriť ruskú dŕžavu smerom na západ a zabezpečiť si tak prístup k obchodným cestám Európy. V polovici 16. storočia ruské vojsko po boji s Livónskym rádom obsadilo Narvský zámok a mesto, no už v roku 1680, Narvu a obchodnú cestu cez ňu vedúcu, opäť držia v rukách Švédi.

Mladý ruský cár Peter I. je rozhodnutý vybojovať si prístup k Baltickému moru a tak sa v roku 1700 začína Severná vojna. Jej prvým dejiskom sa stáva práve Narva. Peter I. prichádza s vojskom, aby dobyl Narvský zámok - pevnosť. Bráni ju rovnako mladý švédsky kráľ Karol XII. a ten nad početnejšou, no zle ozbrojenou a nevycvičenou armádou Petra I. víťazí. V 1704 roku sa Peter I. vrátil do Narvy s lepšie vyzbrojeným vojskom a začal obliehať pevnosť. K víťazstvu mu pomohla až o rok neskôr lesť. Peter I. sa dozvedel, že na pomoc švédskym obrancom Narvskej pevnosti prichádza švédske vojsko. Rozkázal teda preodieť niekoľko rôt svojho vojska do švédskych uniforiem a nasmeroval ich k pevnosti. Vydal dokonca rozkaz, aby Rusi na svojich spolubojovníkov v švédskych uniformách, strieľali. Obrancovia pevnosti otvorili brány a ponáhľali sa na pomoc „svojim“. Dobyť otvorenú pevnosť už nebol problém. Peter I. vyhral aj celú Severnú vojnu a otvoril si tak okno do Európy.

Po víťazstve Ruska v Severnej vojne, Estónsko a teda aj Narva prešla pod vládu cárskeho Ruska. V bojoch poškodená pevnosť Narva stratila svoj strategický význam. Napriek tomu, aj po skončení Severnej vojny bola Narvská pevnosť považovaná za pevnosť, ktorá zabezpečuje vonkajšiu ochranu Petrohradu. Hoci pevnosť nemala zvláštny strategický význam, opevnenia a bastióny, poškodené vo vojne, boli opravené a pevnosť mala vojenskú posádku. Po vybudovaní pevností Kronštand a Sveaborg, chrániacich Petrohrad, v 1863 roku sa prijalo rozhodnutie, nepovažovať Narvu za pevnosť. Opevnenie stratilo na význame, pevnosť bola vojskom opustená.

Posledné 3 storočia obidva hrady poväčšine ovládali práve Rusi. A po 2. svetovej vojne, ktorá historické mesto takmer vymazala z mapy, patrila Narva aj s celým Estónskom Sovietskemu zväzu. Však to dnes Estónci takzvanej „ruskej naplavenine“ pekne vracajú. Chcete estónske občianstvo? Naučte sa jazyk a urobte z neho štátnu skúšku. Rusom sa však do učenia veľmi nechce a tak najmenej každý tretí človek má v bezmála šesťdesaittisícovej Narve ruské občianstvo. Rus žijúci v Narve sa dostane na ruskú stranu bez nevyhnutnosti vlastniť vízum, umožňujúci vstup do Putinovej ríše. Novoročný prejav prezidenta Putina tu vraj sleduje viac ľudí, ako reč estónskej prezidentky.  

V ďalšom blogu zostaneme v Estónsku. Na ceste z Narvy do Tartu sa zastavíme v ženskom pravoslávnom kláštore Kuremäe. Je to významné pútnické miesto, ktoré si nedovolili zrušiť ani komunisti. No a po príchode do Tartu sa prejdeme mestom, ktoré je považované za intelektuálne centrum Estónska.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Únia a Británia dosiahli dohodu o brexite

Dohodu musí schváliť britský a Európsky parlament.


Už ste čítali?