Estónsko/ Narva - Pühtitsa Convent - Čudské jazero - Tartu

Autor: Vladimír Benčík | 22.9.2019 o 5:13 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  345x

Cesta po stopách mýtického hrdinu Kalevipoegu nás zavedie na miesto jeho smrti, pri Čudskom jazera si zaspomíname na utopenú armádu nemeckých rytierov a na juhovýchode Estónska navštívime univerzitné mesto Tartu.

Je pondelok 8. júla a my máme za sebou tretinu z nášho 18-dňového program.  Ráno vychádzam k rieke Narva rozlúčiť s obidvoma hradmi, estónskym s Hermanovou vežou a aj tým ruským - ivangorodským. Slnko aj dnes bude svietiť ako o život, hoci nie je ešte ani päť hodín, jeho teplé lúče mi šteklia tvár a nabádajú k veselosti.

Pri pohľade na Narvský hrad ma rozveselila spomienka na článok ruského historika o tom, ako to mohlo vyzerať na Narvskom a blízkom Ivangorodskom hrade v dobe, keď ich páni boli znepriatelení. Tak ako sa patrilo, každý hradný pán mal toaletu. Najvyspelejšou formou toalety bol „prevét“ – arkier s kamennou sedačkou a kruhovým otvorom vo výklenku vonkajšej steny hradu. A tak sa „kadilo“otvorom do hradnej priekopy. Takúto „vyspelú” formu toalety vraj mali obidva hrady. Áno, uhádli ste pokračovanie, zistilo sa že „prevéty“ na obidvoch hradoch boli v stenách umiestnené oproti sebe. A keďže ich vzájomná vzdialenosť bola „na dostrel“ pušky, tak sa vraj z používania toalety a ukazovania holého zadku nepriateľovi stala adrenalínová zábavka. Teoreticky to tak naozaj mohlo byť. Stenu Narvského hradu mám „na dostrel“ aj ja a tak rozmýšľam, kam by som strieľal. Nejaký podozrivý výklenok na čelnej hradnej stene vidím.

Pozorujem rybárov na obidvoch stranách neveľkej rieky. V jej strede sa vinie štátna hranica, ako kedysi na Dunaji medzi Slovenskom a Rakúskom. Rybári lovia na plávanú. V brodiacich čižmách vchádza jeden z estónskych do rieky a tak je k ruskému brehu ešte bližšie. Plaváky na  ich udiciach sa takmer križujú. Ten estónsky chytil neveľkú rybku a víťazoslávne ju ukazuje ruskému “rybaku”. Snažím sa vypátrať, kde je pohraničná stráž a kedy zakročí. Určite tu platia nejaké zákazy, ale ja žiadne nevidím. Žiadne napätie, naopak, ospalé letné ráno, harmónia, dokonalá selanka. Ani neviem prečo, ale od rieky odchádzam veselší.

Prvou našou dnešnou zastávkou bude kláštor v Kuremäe. Pre Estóncov je cesta do Narvy niečo ako slepá ulica, ďalej treba vízum, ďalej je už Rusko. A tak aj my sa otáčame autom o 180 stupňov a 40 kilometrov ideme späť odkiaľ sme prišli, na Tallin. Potom odbočujeme doľava na cestu vedúcu na hlboký estónsky vidiek, k Čudskému jazeru. Odohrala sa na ňom jedna z najlegendárnejších bitiek v ruskej histórii. Na konci zimy roku 1241 tu knieža Alexander Nevský utopil v ľadových vodách jazera celú armádu Rádu nemeckých rytierov. O tom niečo viac rozpoviem mojim spolucestujúcim pri ďalšej zastávke na brehu jazera, teraz vchádzame do mestečka Kuremäe. Známe sa stalo vďaka legendám a ženskému pravoslávnemu kláštoru Pühtitsa, čo v estónčine znamená Sväté miesto.

Pühtitsa Convent - Celú históriu ženského kláštora treba začať spoznávať od tisíc rokov starého duba, my však ideme v histórii o pár dní ešte ďalej. Začneme legendou o hrdinovi estónskej mytológie Kalevipoegovi, bohatierovi-velikánovi, ktorý v neľahkej estónskej histórii pomáhal zmierňovať útrapy národa. V eposoch o ňom sa verí, že niekedy  pred tisíc rokmi bojoval s Nemcami práve na tomto mieste, v Kuremäe. Píše o tom aj kniha „Po stopách Kalevipoega“ a stalo sa to podľa legendy takto: „Za starých čias, keď Nemci prišli do našej krajiny, ich Kalevipoeg vyhnal. Keď porazený nepriateľ utiekol, unavený Kalevipoeg odišiel do Kuremäe odpočívať. Vypil niekoľko bočiek vína  a na dlhú dobu zaspal. V tom čase sa Nemci vrátili a Kalevipoegovi odsekli od kolien obe nohy. Zobudený Kalevipoeg, kráčajúc bez chodidiel len na kolenách, Nemcov prenasledoval. Hádzal po nich obrovské kamene (preto je v Estónsku toľko bludných balvanov), no pomstiť sa už nestihol, vykrvácal. Zomrel skôr, ako stihol poraziť Nemcov. Bol pochovaný tam kde zomrel. Do hrobu vložili aj jeho majetok, tri sudy čistého zlata, doteraz sa ho nikomu nepodarilo nájsť“.  

 A aby legenda bola dokonalá, šesť kilometrov od Kuremäe vás ukazovateľ na ceste dovedie v lese Kivinymme ku kopčeku, ktorý je vyhlásený za mohylu Kalevipoega. Určite je rozkopaný zlatokopmi. Nohy Kalevipoegu pochovali na inom mieste, tam kde o ne prišiel. "Na nohách" vyrástol dub, ktorý sa o pár storočí stal posvätným dubom. A legendy o Kalevipoegovi tvoria Estónci aj v súčasnosti. V roku 2005 sa objavila informácia, že v Kuremäe našli veľký kameň tvarom podobný na srdce. A akože inak, určite to bude skamenelé srdce estónskeho hrdinu.

Odbočme však od starej legendy o Kalevipoegovi k legende o pár storočí mladšej, no rovnako hmlistej. Je polovica 16. storočia a estónski chlapci pasú na kopci ovce. Uvidia krásnu pani v modrom odeve so svätožiarou okolo hlavy. Akoby pri dube niečo hľadala. Keď sa pastieri priblížili bližšie, záhadná pani zmizla. Až na tretí deň sa rozhodli dub preskúmať, v jeho dutine našli podivný obraz. Nevedeli, ako majú s ním naložiť. Pochopili že sa netýka náboženstva ktoré vyznávajú oni  a tak ho odovzdali Rusom žijúcim v okolí. Tým bolo hneď jasné, že ide o obraz Nanebovzatia blahoslavenej Panny Márie. Onedlho začal vytekať zo zeme na mieste na ktorom pastieri uvideli Pannu Máriu prameň so zázračnými liečivými účinkami. Kopec nazvali Pühtitsa (Svätá hora) a začali ho uctievať ako posvätné miesto, zasvätené Božej matke. Každoročne sa tu na výročia nájdenia ikony organizovali procesie pravoslávnych veriacich. 

Toľko legenda a teraz už historicky overené skutočnosti.

V roku 1885 sa stáva gubernátorom Černigovskej gubernie knieža Sergej Šakovský. Podporuje rusifikáciu pobaltských štátov a šírenie pravoslávnej viery. Z jeho iniciatívy sa v susednom meste Johvi organizuje pravoslávne bratstvo. Po náhlej smrti v roku 1894 Sergeja Šakovského pochovávajú na Svätej hore a pri jeho hrobe vyrastá prvý kostolík.  

O šírenie pravoslávnej viery v Rusku a neskôr aj na Pobaltí sa stará aj svätý muž - Ján Kronštadský. Stará sa o bezdomovcov a chorých, zakladá detské domovy, školy, ženské kláštory,... Na Svätú horu posiela zo ženského kláštora v Kostrome skupinu mníšok na čele s Varvarou Blochinou so slovami: „Choďte do Pühtitsy, odtiaľ sú tri kroky do Nebeského kráľovstva. Kláštor tento bude stáť do príchodu Pána a vy sestry tam budete mať všetko potrebné“. A tiež ich nabáda „Bozkávajte túto zem, ona je posvätená prítomnosťou Božej matky“.  V roku 1891 sa sesterská komunita mení na ženský kláštor a Varvara je jeho abatišou. Prúd pútnikov do kláštora rastie a kláštor potrebuje veľký chrám. Zbierajú sa milodary. Jedným z dobrodincov je manželka zosnulého gubernátora, princezná Elizaveta Šakovskaja. Okrem peňazí na výstavbu nového chrámu darovala kláštoru aj 70 hektárový pozemok, na ktorom dnes ženský kláštor hospodári.

"Oheň kláštornej služby tu nikdy nezhasol", uviedol počas návštevy Estónska patriarcha Ruskej pravoslávnej cirkvi Kirill o kláštore Pühtitsa. V sovietskych časoch to bol jeden z mála ženských kláštorov, ktorý sa od svojho vzniku v roku 1891 nikdy nezatvoril.

 Čudské jazero je tak trochu spojené s mojim detstvom. Narodil som sa po vojne do učiteľskej rodiny na dedine a jednou z aktivít môjho otca pri šírení kultúry bolo aj premietanie filmov. Starú americkú premietačku (chodím si ju pozerať do múzea) som mal zvládnutú už v dobe, keď sa moje nohy dotkli pri sedení zeme. No a pri výbere filmov som sa ako správny povojnový chalan snažil ovplyvniť otca a vyberať také „hurááá“ filmy, v ktorých „naši“ vyhrali. Jedným z filmov, ktoré som zhltol a premietol druhýkrát len tak pre seba súkromne, bol aj film Aleksandr Nevskij s titulkami. Režisér Sergej Ejzenštejn (syn architekta Ejzenštejna, s ktorým sme sa stretli v mojom blogu pri secesných domoch v Rige) sfilmoval príbeh Alexandra Nevského, kniežaťa z polovice trinásteho storočia. Alexander v dvoch bravúrnych bitkách porazil najprv švédske, neskôr aj vojská Rádu nemeckých rytierov. Veľký geroj v ruskom dejepise.

V Rige sme sa stretli pri návrate k počiatkom kresťanizácie Pobaltia s biskupom Albertom. Ten v roku 1202 založil v Rige križiacky rád Fratres militiae Christi Livoniae, známy ako Rád mečových rytierov. Pápež Gregor IX. poslal v roku 1226 na pomoc v šírení kresťanstva na Pobaltie ďalších ozbrojencov - Rád nemeckých rytierov. Boh mal odpustiť všetky hriechy tým, ktorí sa s mečom v ruke zaslúžia o šírenie “správnej” viery.

Za 40 rokov kresťanizácie sa za pomoci križiakov a hrubej vojenskej sily darilo meniť pohanov na kresťanov na Pobaltí. Malo nasledovať Rusko, tam vyznávali nesprávne pravoslávie. Pápež Gregor IX. nahovoril na vojenskú výpravu do Ruska švédskeho kráľa a tak sa švédske vojsko v lete 1240 vylodilo v ústí rieky Nevy. Boli si istí víťazstvom, no novgorodské knieža Alexander sfanatizoval svoje menej početné a zle vyzbrojené vojsko a Švédov prinútil na ústup. Knieža Alexander si po tejto víťaznej bitke písal k menu prívlastok “Nevský”. Ale rozhodujúca bitka ho ešte len čakala.

V zime 1241 sa pri Čudskom jazere postavili proti sebe dve vojská, nemeckí rytieri a armáda z ruského Novgorodu pod vedením Alexandra Nevského. Novgorodci boli pripravení brániť Rusko a pravoslávnu vieru. Alexander zaútočil 5. apríla 1242 ako prvý a nemeckí rytieri utrpeli v boji porážku. To najhoršie ich však len čakalo. Z bojiska sa pokúsili ustúpiť cez zamrznutú úžinu jazera. Inú možnosť ani nemali, vojsko Alexandra im ľad ponúklo ako jedinú ústupovú cestu. Ľad sa však pod váhou mužov a ich ťažkej zbroje prelomil a všetci nemeckí rytieri ktorí prežili boj našli smrť v ľadovej vode Čudského jazera. Táto “Ľadová” bitka definitívne odradila pápeža od šírenia kresťanstva na východ a zastavila v stredoveku expanziu na východ vôbec.

Odporúčam pozrieť si 6-minútovú ukážku o bitke na Čudskom jazere z filmu Aleksandr Nevskij. Nájdete ho na  https://www.cinemaview.sk/recenzie/alexander-nevsky/    

Alexander Nevský sa čoskoro stal symbolom obrancu pravoslávnej ruskej viery a kultúry. Ku koncu života sa vzdal vojenských pôct a vstúpil do kláštora. Pravoslávnou cirkvou bol svätorečený za vlády cára Ivana IV. Hrozného v roku 1547.

Tartu, centrum vzdelanosti a kultúry - Do Tartu prichádzame podvečer a máme dosť času na to, aby sme sa venovali prehliadke druhého najväčšieho mesta Estónska. V roku 2004 v Tartu žilo 101.297 obyvateľov. Tak ako to platí pre celé Estónsko a dokonca pre všetky tri pobaltské krajiny, počet obyvateľov sa po vstupe do Európskej únie z dôvodu vysťahovalectva za prácou dramaticky znižuje. Estónsky štatistický úrad uvádza, že v roku 2017 v Tartu žilo už len 93.124 obyvateľov.

Na rozdiel od estónskeho politického a ekonomického centra Tallinu, Tartu je považované za centrum vzdelanosti a kultúry. Je faktom, že aj my pri prechádzke jeho ulicami pociťujeme útulnosť a príjemný kľud zároveň. Sú školské prázdniny a mladých ľudí v uliciach je určite menej.

Tartu je starým a zároveň mladým mestom. Prvá písomná zmienka o meste sa objavila v kronikách Kyjevskej Rusi v roku 1030. Kyjevské knieža Jaroslav Múdry na tomto mieste vypálil obydlia Estov, na ich mieste postavil pevnosť a nazval ju Jurjev. Tento písomný údaj robí Tartu najstarším mestom na Pobaltí. Ak by sme tu hľadali pamiatky zo staroveku alebo stredoveku, nenájdeme ich. V roku 1755 ničivý požiar zničil prakticky celé mesto. Zhorené budovy sa neopravovali, na ich mieste boli postavené budovy nové.

Prechádzka po starom meste

V Tartu sme sa ubytovali vo Villa Margaretha KaunasBoutique (Tähe 11/13) a na zoznámenie sa zo starým mestom sme vyrazili z tohoto miesta. Jednotlivé pamiatky ktoré sme pozreli uvádzam v logickom slede tak, ako pri našej prechádzke nasledovali za sebou. 

Každý deň o 9, 12, 15, 18 a 21 hodine sa ozve z veži radnice zvonkohra 34 zvončekov, vyhotovených v Nemecku a Holandsku.

Radnica  vstúpila do histórie aj tým, že práve tu sa 2. februára 1920 podpísala medzi Estónskom a Ruskom mierová zmluva, v ktorej sa Rusko zaviazalo „navždy“ vzdať územných nárokov voči Estónsku. S "dočasnosťou prítomnosťou" máme skúsenosti aj my, Estónci vedia svoje o "večnosti". Večnosť môže trvať iba 20 rokov. Na základe podpisu paktu Ribbentrop-Molotov bolo Estónsko v roku 1940 obsadené armádou Sovietskeho zväzu.

Že neviete čo je Valburgdina noc? Vysvetlím. Noc pred prvým májom patrí čarodejniciam. V minulosti mávala prvého mája meniny Valburga Svätica, abatiša kláštora v Heidenheime. Práve počas Valburgdinej noci organizuje kolektív čarodejníkov svoje valné zhromaždenia a zabáva sa nepríjemným vtipkovaním na účet ľudí, škodí domácim zvieratám. Ľudia sa preto snažili pred čarodejnicami chrániť – gazdinky kreslili na dvere kríže, vykropili obydlia svätenou vodou a muži preventívne zapaľovali vatry, smolné fakle, niekde pre istotu i celú noc strieľali. Na krížnych cestách je vraj iba o polnoci z posledného apríla na prvý máj možné vidieť aj tanec čarodejníc a beda neopatrným mladíkom, ktorých mohli temné sily utancovať až na smrť.

U nás na Slovensku sa ešte stále na vidieku patrí počas Valburgdinej noci postaviť ozdobený máj pred domom každej poctivej dievčiny. Študenti v Tartu ozdobia spolužiačku vo fontáne venčekom a potom okolo fontány tancujú až do rána. 

Dom tiež volajú domom Barclaya, pretože v ňom žila kňažna Barclay, vdova po hlavnom veliteľovi ruskej armády v bojoch s Napoleonom (1812-1814), cárskeho poľného maršala Michaila Bogdanoviča Barclay de Tolly. Neskôr tu bola lekáreň v ktorej pracoval klasik estónskej literatúry Oskar Lutz. Dnes je v dome Umelecké múzeum.

Najstaršia univerzita v severnej Európe bola otvorená v roku 1632. Hlavná budova univerzity bola postavená v rokoch 1804-1809. Univerzita má umelecké múzeum, najcennejším exponátom je egyptská múmia. Malá izba v podkroví univerzity slúžila v 19, storočí ako študentská cela. Zatvárali tu problémových študentov, ktorí porušili školský poriadok. Za rušenie nočného kľudu a neskoré vrátenie zapožičanej knihy nasledoval dvojdňový trest, za urážku dámy sa zatváralo na štyri dni a za súboj sa sedelo až tri týždne.

Vedľa budovy univerzity stojí dom von Bocka a za budovou je univerzitný kostol, využívaný teraz ako archív.

V sovietskej dobe bola v budove umiestnená "červená katedra" a preto sa dodnes hovorí budove aj "Dom Marxa". Na stene obrátenej k univerzite možno vidieť fotoportréty vyhotovené fotografom Madissonom. Sú na nich zobrazení univerzitní profesori. Čím sa profesor díva na študentov z vyššieho okna, tým má väčšiu školskú hodnosť.

Za hlavnou budovou univerzity vystupujeme na kopec Toomemägi, ktorý dominuje mestu. Okrem niekoľkých skulptúr rozmiestnených v parku na kopci a budov patriacich univerzite, kopcu dominuje polorozpadnutý gotický Dóm Toomkirik. K nemu sa však dostaneme okľukou, po prechádzke v parku.

Gustav II. Adolf bol švédsky kráľ a reformátor. Pár dní predtým, ako v 1632 roku padol počas Tridsaťročnej vojny v bitke pri Lipsku, stihol podpísať výnos o zriadení univerzity v Tartu. Prvý pamätník venovaný Gustavovi II. bol odhalený v 1928 roku pri príležitosti 10 výročia vyhlásenia Estónskej republiky. V 1950 roku bol pamätník sovietmi odstránený. Študenti nechceli akceptovať odstránenie pamätníka a v zime Gustava II. vyrábali z ľadu. Súčasný pamätník bol odhalený v roku 1992 pri účasti švédskeho kráľa Karola VI. Gustava a jeho rodiny.

U starých Estov bol zvyk pomocou obetí zanechaných na takýchto kameňoch prosiť o pomoc alebo zľutovanie pohanských bohov. Esti tiež verili, že v kameňoch sa skrýva liečebná sila. 

Na kopci Toomemägi sa kedysi nachádzalo staré hradisko a neskôr, spolu s ním, aj Dómska katedrála – centrum Tartuského episkopátstva. Pevnosť bola poškodená počas Livónskej vojny (1558-1583) , v ktorej bojovalo Rusko za vlády Ivana IV. Hrozného o prístup k Baltickému moru.  K úplnému zničeniu hradiska došlo počas Severnej vojny (1700-1721). Švédmi vybudované bašty boli zrovnané so zemou. Na začiatku 19. storočia prešilo územie kopca Toomemägi do majetku univerzity. Postupne tu boli budované univerzitné budovy a zriadil sa krásny park so skulptúrami učencov, spisovateľov a národných buditeľov.

Radničné námestie sa dolnou časťou dotýka rieky Emajõgi. Po nábreží sa vraciame k nášmu hotelu. Na ulici Vabaduse prechádzame okolo budovy Tartuskej tržnice. Bola postavená v roku 1937 ako kópia tržnice v lotyšskom meste Liepaja. Je 21 hodín a tržnica je zatvorená. Zážitok si aj tak odnášame zo skulptúry “Bronzové prasa”. Pred tržnicou stojí od roku 2008, kedy sa oslavovalo 80 výročie otvorenia tržnice.

Pred príchodom do Tartu som veľké očakávania nemal, mesto ma príjemne prekvapilo. Keď sa prejdete uličkami Tartu, narazíte na veľa ďalších zaujímavostí. Za návštevu stoja početné múzeá a tiež botanická záhrada. Bola založená v roku 1803, predstavuje 6500 druhov rastlín a veľkú zbierku paliem v skleníku. V menze zase objavíte hádam najkrajšiu študentskú kaviareň na svete. A čo je evidentné na každom kroku, to je snaha mesta ukázať sa v dobrom svetle a prilákať turistov.

Zajtra nás čaká najdlhší presun na našom putovaní, trasa z estónskeho Tartu do lotyšského Daugavpils je dlhá vyše 400 kilometrov. Spestríme si ju zastávkou pri nádhernej Aglonskej bazilike. Rád vám aj naďalej budem poskytovať informácie, ktoré vám možno pomôžu pri rozhodovaní sa vycestovať za krásami prírody a výborne udržiavanými pamiatkami na blízke a neobjavené Pobaltie. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Únia a Británia dosiahli dohodu o brexite

Dohodu musí schváliť britský a Európsky parlament.


Už ste čítali?