Litva/ Vilnius - Staré Mesto Vilniusu je najrozsiahlejšie v Európe

Autor: Vladimír Benčík | 29.9.2019 o 18:08 | Karma článku: 2,74 | Prečítané:  1063x

Vilnius bol v 13.-14. storočí hlavným mestom najväčšej európskej krajiny - Litovského veľkokniežatstva. Všetko v ňom dýcha históriou. Môj manuál vám pomôže zvládnuť najhlavnejšie pamiatky Starého Mesta za jeden deň.

Po Rige a Talline prišlo na rad pri našom putovaní tretie hlavné mesto z trojlístka pobaltských krajín - hlavné mesto Litvy - Vilnius.

Na konci 14. storočia bolo Litovské veľkovojvodstvo najväčšou krajinou v celej Európe. So svojimi 850 tisíc km2 bolo 17x väčšie, ako dnešné Slovensko. Siahalo od Baltského až po Čierne more a zahŕňalo okrem dnešnej Litvy aj časti Lotyšska, Ruska, Bieloruska, Poľska, Ukrajiny a Moldavska. A Vilnius bol hlavným mestom tohto veľkovojvodstva.

VILNIUS - Až do roku 1940 sa mesto volalo Vilna podľa rieky, ktorá ním tečie. A „Vilna“ znamená „vlna“. Tých vĺn je však oveľa viac na inej prudšej rieke tečúcej Vilniusom. Hlavnou riekou mesta je rýchly Neris – Viliya. V lete na pláži Valakampiai mladí vilniusčania šantia v rýchlych vlnách tejto pre nich „horskej“ rieky. Nechajme ich v tom, to ešte nevideli horné toky nášho Hrona či Váhu. K rieke Neris sa viacej ako na kúpanie chodí na obľúbenú dlhú promenádu na pobreží.

Naša dnešná prechádzka nebude „promenádová“ po nábreží Nerisu, prejdeme sa Starým Mestom, Vilnius je naň právom hrdý.

Do starého Vilniusu vstupujeme cez Bránu úsvitu, alebo ak chcete po litovsky, Aušros Vartai (na mapke Ostra Brama). Toto je jediná zachovaná brána z deviatich kedysi existujúcich vchodov do mesta cez mestské hradby, postavené v rokoch 1503-1522. Brána je nezvyčajná, zvonka aj zvnútra má úplne iný vzhľad. To preto, že v roku 1671 bola nad bránou postavená Kaplnka Panny Márie. Tá pôvodná drevená prešla v roku 1830 rekonštrukciou a získala dnešný modernejší vzhľad. Kaplnka sa pýši tým, že je v nej zázračná ikona ochrankyne mesta – Panny Márie, alebo tiež Vilniuskej madony. Okrem svojej náboženskej hodnoty, je to najvýznamnejší renesančný obraz v Litve, namaľovaný v 17. storočí podľa predlohy holandského maliara Martena de Vos. Prúdia sem davy pútnikov z celého sveta a v kaplnke nepretržite prebieha bohoslužba. Deň čo deň sa tisícky veriacich modlia na kolenách pred matkou Božou. Táto "Čierna Madona" zo zlata, striebra a drahých kameňov má údajne schopnosť konať zázraky. Veriaci veria, že prosba prednesená k svätému obrazu vylieči všetky nemoci a tak k Vilniuskej madone prinášajú symboly orgánov, ktoré majú choré. Okolo obrazu a v depozitári sú ich desaťtisíce.

V neuveriteľnej tlačenici pred vchodom do kaplnky ma pán v reverende upozorňuje, že fotiť sa tu nesmie. Zbytočne, aj tak by som si nedokázal vytiahnuť moju zrkadlovku k očiam a odstúpiť čo len na pol metra od fotografovaného objektu. Sledujem, ako sa k pánovi v reverende pretlačila žena, podáva krabičku a čosi vysvetľuje. Iste prišla s prosbou o modlitbu a nádejou na uzdravenie kohosi blízkeho a priniesla v krabičke symbol chorého orgánu.

Poznáte to "hlava na hlave", stále to nevystihuje ten nátresk, ktorý bol v Kaplnke Panny Márie, nevedel som vojsť dnu, pri dverách do kaplnky som to vzdal. Vilniuskú madonu som si pozrel iba takto z ulice.

Hneď za Bránou úsvitu sa nachádzajú tri z mnohých kostolov vo Vilniuse. Kaplnka Panny Márie priamo naväzuje na barokový Kostol sv. Terezy z 18. storočia. Jeho interiér je veľkolepý, ale na rozdiel o Kaplnky Panny Márie v ktorej sa nonstop konajú bohoslužby, turistov tu niet.

Od Brány úsvitu stačí prejsť po ulici necelých 100 metrov a po pravej strane nájdete vchod do areálu najvýznamnejšieho pravoslávneho kostola v Litve -  Kostola Ducha Svätého. Je pri ňom mužský i ženský kláštor. Pochádza z dôb, kedy v tejto mestskej časti žili prevažne ruskí obchodníci. Najskôr tu stál od roku 1597 drevený kostol, ten bol prebudovaný v roku 1634 na kostol kamenný, po požiari v roku 1749 dostal dnešnú podobu.

Oproti spomínaným dvom svätostánkom, Kostolu sv. Terezy a Kostolu Ducha svätého stojí tretí, Kostol sv. Trojice s kláštorom baziliánov zo 16. storočia. Ten patrí rádu sv. Vasiľa a je charakteristický krásnou 17,5 metra vysokou neskorobarokovou bránou z roku 1761, ktorá k nemu vedie. Chrám je v tejto dobe zatvorený pre rekonštrukciu.

Do centra Starého Mesta a ďalej za pamiatkami postupujeme do konca ulice Aušros Vartu (Pri Bráne úsvitu), na jej konci pokračujeme ulicou Didžioli (Veľkou). Za sovietskeho zväzu to bola jediná dlhá Gorkého ulica. My v Bratislave máme k spisovateľovi Gorkému zmierlivejší postoj a po "jeho" ulici sa chodí doteraz.

Vilniuské Staré Mesto je vraj rozlohou najrozsiahlejším starým mestom v Európe. Tlačia sa tu na seba prekrásne zreštaurované meštianske a kupecké domy a takmer 50 kostolov. Každý dom, každá ulica v starom Vilniuse je krásna a jedinečná, Litovčania pri opravách budov postupujú citlivo a tak história v omladenej podobe na vás dýcha na každom kroku.

V prehliadke pokračujeme po ulici Didžioji k veľkolepému priečeliu Kostola sv. Kazimíra, zasvätenému kniežaťu Kazimírovi Jagellonskému - sv. Kazimírovi, ochrancovi Litvy. Keď bol v roku 1604 postavený jezuitmi a svätorečený, priviezli sem a vsadili do priečelia kostola veľký žulový  kameň z Antokolských hôr nad Vilniusom, na ktorom sa podľa legendy svätec modlil k Bohu. Osudy kostola Sv. Kazimíra verne kopírujú históriu Litvy, jeho história je naozaj farebná. Počas nadvlády cárskeho Ruska mu pridali cibuľovú kupolu a odovzdali pravoslávnej cirkvi. Neskôr ho zrekvirovala Sovietska armáda a slúžil ako sklad vína. Potom tu v múzeu ateizmu sovieti bojovali proti cirkvi, no a v roku 1991 sa kruh uzavrel, kostol bol znova vysvätený a vrátený jezuitom.

Ulica Didžioji ústí do Radničného námestia. Na jej konci sa zastavíme pri Kostole svätej mučeníčky Paraskevy. Na tomto mieste stál prvý kamenný kostol vo Vilniuse už v roku 1345. Od tej doby veľakrát vyhorel do tla a bol rozrušený. Dnešnú podobu dostal v roku 1864. Kostol má bohatú históriu. Okrem iného tu cár Peter Veľký slúžil omšu po víťazstve nad švédskym kráľom Karolom XII. a v tomto kostole pokrstil cár aj svojho černošského obľúbenca Ibrahima Hannibala, starého otca A.S. Puškina.

Vchádzame na trojuholníkové Radničné námestie. Dominantná budova Radnice zaberá celú východnú stranu bývalého trhu. Prvá radnica bola postavená na tomto mieste už v roku 1387, keď Vilnius získal Magdeburské mestské právo a bol potrebný priestor pre mestských úradníkov. Dnešnú klasicistickú podobu dostala Radnica po prestavbe v roku 1799.

Z domov na Radničnom námestí je zaujímavý hlavne dom č. 22. na severnej strane, v ktorom žil v 19. storočí Adam Mickiewicz. Odtiaľto bol vykázaný z Litvy a v roku 1824 natrvalo odcestoval. 

Nielen návštevou historických kostolov a pamiatok je turista vo Vilniuse živý. Hoci je ešte len skoré poludnie, na Radničnom námestí nás ovanula vôňa kuchyne. Priviedla nás na miesto, na ktorom ulica Stikliu gatve opúšťa námestie. Našli sme tam reštauráciu Flaming lapwing. A tá vôňa sa šírila z litovského národného jedla - Cepelinai.

Z Radničného námestia pokračujeme ďalej ulicou Stikliu gatve (Sklenárskou ulicou), ktorá bola v stredoveku Židovskou ulicou. Je dlhá 270 metrov a je na nej 22 historických domov. Sklenárska ulica sa tak volá preto, že na nej kedysi stála sklenárska manufaktúra. V dome č. 7. je známy vilniuský pivný bar Bambalyne v gotickej pivnici z 15. storočia. Bar sa vyznačuje tým, že ponúka produkciu všetkých litovských minipivovarov. Denne tu dostať viac ako 100 rôznych druhov piva. Žiaľ, nefiltrované živé pivo na ktoré som sa tešil, nemali.

Na konci Sklenárskej ulice zabočíme vpravo na ulicu Šv. Jono gatve (Sv. Jána), ktorá nás privedie k Vilniuskej univerzite, najstaršej univerzite na Pobaltí.

Vilniuskú univerzitu spoľahlivo poznáte podľa 68 metrov vysokej zvonice, trčiacej nad okolitými strechami. Dlho bola najvyššou vežou v meste. Dnes slúži aj ako jedinečná výhliadka na Staré mesto. Na začiatku 1. svetovej vojny boli všetky zvony znesené a ukryté, neskôr sa na vežu v roku 1957 vrátil iba jeden barokový zvon z roku 1675 od vilniuského zvonára Jana Delamarsa, vysoký 58 cm s priemerom 92 cm. V roku 1578 univerzitu založil svojim výnosom poľský kráľ a litovské veľkoknieža Štefan Báthory (mimochodom, bol strýkom našej čachtickej krutej Báthoryčky). Obrovský komplex univerzity zaberá plochu 36 hektárov. Je tu rozmiestnených veľa budov z rôznych stavebných období od renesancie, cez baroko po klasicizmus.

V parku miniatúr Mini-Europe v Bruseli nájdete modely najkrajších a najvýznamnejších budov Európskej únie z viac ako stovky miest členských krajín. Litvu reprezentuje Vilniuská univerzita, ako symbol krajiny. A viete ktorá budova reprezentuje Slovensko? Bratislavský Modrý kostolík.

Hradná ulica nás priviedla do srdca Vilniusu - na Katedrálne námestie a k hradnému vrchu s vežou Gediminas. Toto miesto je najznámejším symbolom mesta. Obraz Katedrály, Zvonice a Gediminasovej veže nájdete všade, od cukroviniek až po trolejbusové kupóny.

Katedrála sv. Stanislava a Vladislava dominuje Katedrálnemu námestiu.

Za celú dobu svojej histórie kostol 4x vyhorel a 4x bol obnovený, pri poslednej prestavbe na začiatku 19. storočia v klasicistickom slohu. Priečelie zdobí 6 stĺpov vysokých 20 metrov a nad štítom tri veľké sochy. Svätá Helena s pozláteným krížom stojí uprostred, sv. Stanislav vľavo a sv. Kazimír vpravo. Svätý Kazimír je považovaný za nebeského patróna Litvy i Poľska.

Mimoriadne zbožný kňaz Kazimír umrel v roku 1484 ako 25 ročný, pravdepodobne na tuberkulózu. Pretože Litva nemala svojho svätca, skoro sa rozmohlo hnutie na jeho kanonizáciu. K tomu aby bol vyhlásený za svätého, bolo treba dokázať tri zázraky s ním spojené. Prvým a nevyhnutným krokom bolo otvorenie jeho rakvy. Všetci boli prekvapení, jeho telo nebolo nijako rozpadnuté, vyzeralo akoby bol Kazimír práve pochovaný. Toto sa považuje za prvý zázrak. Telo vybrané z rakvy sa však začalo rýchlo rozkladať, preto ostatky uložili do striebornej rakvy a tú umiestnili v kaplnke katedrály. Každý veriaci mal možnosť prísť k rakve a modliť sa. K hrobu sa chodila každý deň modliť mladá a krásna dievčina, žiaľ, bola pomätená. Raz strávila v modlitbách pri rakve celú noc. Omylom sa dotkla rakvy a stal sa zázrak, v okamihu vyzdravela. Tretí zaregistrovaný zázrak dokladovaný pri kanonizácii sa stal pri maľovaní Kazimíra slávnym maliarom. Ten nebol spokojný s obrazom ktorý namaľoval a tak sa rozhodol zmeniť na obraze polohu ruky. Keď premaľoval ruku do inej polohy, spod farby vyšle aj tá ruka, ktorú premaľoval. Znovu sa pokúsil jednu z troch rúk na obraze odstrániť, no nijako to nešlo. A tak vznikla ikona „trojramenného" Kazimíra. Rokovania s Vatikánom o kanonizácii Kazimíra trvali až 120 rokov.

Kde inde môže litovský vlastenec pocítiť hrdosť na svojich predkov a s nostalgiou zaspomínať na časy keď sa z Vilniusu riadil najväčší štátny útvar v Európe, ako v Kaplnke sv. Kazimíra obklopený kráľmi a veľkovojvodami?

Bokom od katedrály stojí 57 metrov vysoká Katedrálna zvonica.

V dlažbe pred vchodom do Kostola sv. Stanislava a Vladislava sú umiestnené dve zaujímavé kamenné dosky, doska "Baltská reťaz" a "STEBUKLA".

K masovým demonštráciám proti sovietskemu režimu dochádzalo v meste od roku 1987. Tie vyvrcholili 11.03.1990, kedy litovský parlament vyhlásil nezávislosť Litvy od Sovietskeho zväzu. Sovietska moc sa nevzdávala a ešte 13.01.1991 pri bojoch o televízny vysielač streľbou usmrtila 14 ľudí a viac ako 700 zranila. Koncom augusta roku 1991 sa Vilnius konečne stal hlavným mestom nezávislej Litovskej republiky.

Doska „STEBUKLA“ (doska Zázrakov) je spojená s poverou, že kto si na ňu stúpne, zavrie oči a 3x sa otočí bez toho aby spadol, splní sa mu želanie, na ktoré práve myslí. Hlavne je veriť že sa splní a ono sa fakt splní.

Na úbočí hradného vrchu sa nedá prehliadnuť novotou žiariaca stavba, ktorú by ste tu ešte pred 13 rokmi hľadali márne. Je to Veľkokniežací palác. 

Jeho prehliadku začíname v podzemí, kde možno vidieť pôvodné základy tejto renesančnej stavby, bola zničená za ruskej okupácie v 17. storočí, ako symbol litovskej štátnosti. Počas ôsmich rokov bol palác kameň po kameni znovu postavený presne podľa historickej predlohy a v roku 2009, k tisícročnému štátnemu jubileu, bol dokončený.

A ešte jedna zaujímavosť, práve na tomto mieste sa v novembri 2013 konal summit EU, na ktorom vtedajší ukrajinský prezident Viktor Janukovyč vyhlásil pozastavenie asociačného procesu Kyjeva s Bruselom. Tým bol práve na tomto mieste odštartovaný nielen jeho pád, ale celá plejáda udalostí spojených so štátnym prevratom.

Po prehliadke paláca ideme na Horný hrad s Gediminasovou baštou. Je na návrší prevyšujúcom Katedrálne námestie o 140 metrov. Vypína sa nad sútokom riek Vilna a Neris. Nechal ho postaviť zakladateľ Vilniusu, veľkoknieža Gediminas. Hrad stojí dodnes. Teda, sú to skôr iba zrúcaniny hradu, ale aj tak tvoria neprehliadnuteľnú dominantu mesta. Najlepšie sa dochovala gotická Gediminasova tehlová bašta s malou historickou expozíciou, ktorá sa vzťahuje k úplným počiatkom mesta. K hradu môžete vystúpiť chodníkom, alebo sa vyviezť lanovkou, ktorá má stanicu na nádvorí Veľkokniežacieho paláca.

Podľa starej litovskej legendy sa veľkoknieža Gediminas vybral z hradu Trakai, ktorý bol centrom litovského kniežatstva, na lov zubrov. Jedného zubra prenasledoval celý deň a v podvečer ho nakoniec ulovil. No bolo už neskoro na návrat potme domov a tak sa rozhodol, že aj so svojou družinou prespí v lese. Prisnil sa mu sen o love, v ktorom videl stáť na vrchole kopca silného železného vlka. Vyl na mesiac tak hlasno, ako celá svorka vlkov. Pýtal sa svojich mudrcov, čo ten sen má znamenať. Tí mu odpovedali, že železný vlk symbolizuje mocný hrad a vytie na mesiac znamená jeho veľkú slávu. To sa malo stať v roku 1316. Knieža ho počúvol a okamžite začal stavať nedobytný hrad. Preniesol sem svoje sídlo z hradu Trakai a slová mudrcov sa splnili. Gediminasom založený Vilnius sa stal hlavným mestom obrovskej ríše - Litovského veľkovojvodstva.

Pravda je taká, že za Gediminasa (vládol 1275-1341) bol hrad iba drevený. Kamenný hrad tu postavil až jeho vnuk Vytautas Veľký na začiatku 15. storočia. Veža ktorá je pozostatkom mocného hradu sa nazýva Gediminasova a je jedným zo symbolov Vilniusu. Z ostatných stavieb Horného hradu sa dochovali už len zbytky obytného paláca a zbytky hradieb nad strmými zrázmi. Prvá písomná zmienka o meste však pochádza až z roku 1323, a to v súvislosti s pozvaním obchodníkov z Nemecka, od ktorých si Gediminas sľuboval rýchly rozvoj remesiel a mestského usporiadania. V liste nazýva Vilnius hlavným mestom Veľkého kniežatstva litovského.

 Prechádzkou mestským parkom po ulici B. Radvilaités gatvė ideme k najkrajším a najznámejším gotickým pamiatkam Vilniusu - Kostolu sv. Anny a Kostolu sv. Františka z Assisi s kláštorom Františkánov (Bernardínov), ktorému sa tiež hovorí skrátene “Bernardýnsky kostol”. Obidva kostoly a kláštor spolu tvoria veľmi malebnú panorámu a zákutie pri rieke Vilnia, na východnom okraji historického jadra mesta.

Kostol sv. Anny„Keby som mohol, preniesol by som ho na svojej dlani do Paríža“, vyhlásil vraj pri pohľade naň Napoleon Bonaparte. Skutočne sa zaoberal myšlienkou, ako kostol rozobrať a preniesť do Paríža. Kostol bol vysvätený v roku 1501. Zaujímavosťou je, že aj počas Sovietskeho zväzu zostal kostol činným ako katolícky chrám a tu sa konali jediné bohoslužby v meste. Kostol je neveľká (dĺžka 22, šírka 10 a výška 13 metrov) ale krásna gotická stavba s neopakovateľne zdobeným západným priečelím, ktoré nemá zrovnanie so žiadnou inou gotickou stavbou vo východnej Európe.

 Kostol sv. Františka z Assisi postavil v prvom desaťročí 16. storočia Michael Enkinger z Gdanska, ktorý tu vytvoril veľkolepú trojloďovú architektúru. Ešte predtým tu stál drevený kostol, postavený mníchmi Františkánmi (tu ich volajú Bernardýni). Drevený kostol zhorel v roku 1475 pri požiari, okolo roku 1490 Františkáni postavili kostol kamenný a ten prestaval do súčasnej podoby v rokoch 1500-20 staviteľ Michael Enkinger. Počas ruských nájazdov v roku 1655 bol kostol vyplienený  a všetci mnísi s obyvateľmi mesta, ktorí sa v kostole ukryli, boli zavraždení. V roku 1949 bol kostol zrušený a spolu s kláštorom využívaný ako sklad. V roku 1992 bol vrátený Františkánom a v roku 1994 znova vysvätený.

Republika Užupis - Na záver sme si nechali návštevu štvrti Zárečie, po litovsky Užupio. Len čoby  od Kostola sv. Anny "tehlou dohodiť", nájdeme most cez rieku Vilnia a vojdeme na územie tejto svojráznej republiky.

Pri plánovaní nášho programu vo Vilniuse bola jasné, že republiku Užupis nemôžeme vynechať. Tu má každý právo robiť chyby a byť neužitočným, má právo byť šťastný a nešťastný a môže zasahovať do večnosti rovnako, ako starať sa o mačky a psov. Tu pes má právo byť psom a mačky musia pomáhať svojim pánom v ťažkých dobách a každý má právo zomrieť. To sú niektoré články ústavy tejto bohémskej republiky, ktorú z recesie vytvorili v roku 1997 umelci, hudobníci, herci a študenti umeleckej akadémie, ktorí tu hľadali lacné ubytovanie a slobodný život. Okrem vlastnej ústavy má republika Užupis aj svoju vládu, okolo 200 vyslancov v rôznych krajinách, 12 člennú armádu, biskupa, 2 kostoly, cintorín a 4 zástavy, na každé ročné obdobie inú. Otvorená dlaň na zástave hovorí: „nepotrebujem od vás nič“. Nikoho neprekvapí, že republika Užupis má sviatok 1. apríla. 

Blog som napísal ako manuál, ktorý by vám mohol pomôcť zorientovať sa v Starom Meste a navštíviť hlavné pamiatky bez chaotického pobehovania. Čisto teoreticky, všetko uvedené sa dá za jeden deň zvládnuť. Ale turista/cestovateľ by nemal byť závodným koňom, do takej polohy je často nútený pri zájazdoch organizovaných cestovnými kanceláriami. Mal by sa presúvať pohodlne, vnímať okolie, pozorovať život domorodcov, nasávať atmosféru. Cestovať samostatne niekde do Afriky na okraj civilizácie, k tomu je treba mať skúsenosti a poriadnu dávku odvahy. Cestovať samostatne za krásami a jedinečnosťou ponúkanou Pobaltím ktoré máme "pod nosom", to zvládne bez rizika a akýchkoľvek problémov prevažná väčšina našincov. Skúste zabudnúť jedno leto na chronicky opakované Chorvátsko a prepchaté diaľnice, na Pobaltí sa vám pri rovnakých finančných výdavkoch oveľa viac otvoria oči do sveta. Mať hlad po nových veciach, odkrývať nové obzory, je zdravé.

My si zajtra cestou z Vilniusu do Kaunasu pozrieme "zaručene pravý" Stred Európy, ostrovný hrad Trakai a Rumšiskés - najväčší skanzen v Litve. Budete cestovať s nami? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Smrť manžela premietla do výstavy: Šialene ma to zmenilo, v zrkadle je niekto iný

Ľudmila Kasaj Poláčková prijala smútok ako súčasť života.

Autorská strana Michala Havrana

Mandát ťa neoprávňuje písať jazykom stoky (píše Michal Havran)

Náš Ľuboš, ako sa on vyzná!


Už ste čítali?