Ako Litovci naložili s dedičstvom studenej vojny?
Naše auto sa natriasa na čerstvo spevnenej štrkovej ceste vinúcej sa cez les od mesta Plungé. Po 15 kilometroch míňame dedinu Plokščiai a prichádzame k železnej bráne s ostnatým drôtom. Ešte skôr ako prejdeme bránou, vyliezame na päť metrov vysokú rozhľadňu a prezeráme si priestor z výšky. Za bránou sa rozprestiera plocha o veľkosti dvoch futbalových ihrísk so štyrmi bielymi kupolami, ktoré navzájom spájajú betónové cesty. Vôkol šumí sviežo zelený les a trilkujú vtáčiky, ornitologický raj, dokonalá rozprávková idylka. Človek by tu mohol očakávať škriatka Permoníka keby nevedel, čo sa pod ,hríbmi“ kupol pod zemou skrýva. Pred niečo viac ako polstoročím na tomto mieste v hlbokých lesoch, v 50 kilometrovej vzdialenosti od Baltického mora, začal fungovať v tej dobe najmodernejší a najutajovanejší v socialistickom tábore raketovo-jadrový komplex „Dvina“. Z tohto miesta bolo možné zničiť mohutnými balistickými raketami do vzdialenosti 2000 kilometrov akékoľvek európske veľkomesto, alebo celú oblasť. Dnes je supertajný vojenský komplex zmenený na múzeum a otvorený turistom. Po zaplatení 5 EUR vchádzame do múzea.
Najskôr niečo z histórie. Ako sa v Sovietskom zväze objavili podzemné raketovo-jadrové základne.
Prvorodencom v raketovo-jadrovej ére ZSSR bola balistická raketa „R-5M“, ktorá bola zaradená do arzenálu sovietskej armády v roku 1956. Raketa mohla zasiahnuť cieľ jadrovou náložou o sile jednej megatony na vzdialenosť do 1 300 kilometrov. „Päťka“, ako raketu R-5M familiárne vojaci nazývali, bola vo svojej dobe považovaná za veľmi progresívnu zbraň, veď nálož o sile jednej megatony je 70-násobne ničivejšia, ako atómová bomba zvrhnutá v roku 1945 na japonskú Hirošimu. V 50-tych rokoch studená vojna naberala na sile, preteky v zbrojení pokračovali. Sovietsky zväz pocítil mimoriadnu zraniteľnosť svojho jadrového programu v roku 1958, keď Spojené štáty nasadili vo Veľkej Británii 60 rakiet „Tor“ s doletom až 2 400 kilometrov. Američania mohli zlikvidovať Moskvu, ale k americkej základni ruské rakety R-5M doletieť nemohli.
Výsledkom výskumu konštrukčnej kancelárie Michaila Jangela bola raketa „R-12“. Jej dolet sa zvýšil na 2 000 kilometrov, bola schopná dopraviť jadrovú hlavicu o sile až 2,3 megaton a zničiť celú veľkú oblasť. Nemenej dôležitým rozdielom medzi R-12 a predchádzajúcou R-5M bolo použitie dlho skladovateľných zložiek paliva (kerozínu a kyseliny dusičnej), vďaka čomu mohla raketa stáť na odpaľovacej rampe naplnená palivom v bojovej pohotovosti až 30 dní a mohla byť odpálená do 30 minút po vydaní rozkazu a zameraní cieľa.
Na konci 50-tych rokov sa začalo s rozmiestňovaním plukov a divízií vybavených raketami R-12 na západných hraniciach ZSSR. Pri všetkých výhodách spojených s umiestnením rakiet v rampách na povrchu zeme, takto umiestnené rakety mohli byť ľahkým cieľom pre nepriateľa. Rovnako mohli byť na povrchu zeme ľahko zasiahnuté aj pomocné zariadenia a infraštruktúra raketovo-jadrového komplexu. Riešením tohto problému bolo prijatie rozhodnutia - odpaľovacie rampy balistických rakiet a celú infraštruktúru umiestňovať v betónových silách pod zemou.
Stavba raketovo-jadrového komplexu „Dvina“ pri litovskej dedine Plokščiai
V máji 1960 Rada ministrov ZSSR prijala rozhodnutie o vybudovaní bojového raketovo-jadrového komplexu „Dvina“ v Litve, na pobreží Baltického mora.„Bude vybudovaný do konca roku 1962 a vyzbrojený štyrmi raketami R-12“ – tak znel rozkaz. Pre sovietske velenie mala práve základňa pri dedine Plokščiai jedinečný strategický význam, ležala na západných hraniciach ZSSR a odtiaľto bolo možné zasiahnuť celú Európu.
Miestni poľnohospodári dostali nariadenie - odovzdať pôdu armáde. Kompenzáciou bolo niečo málo rubľov. Potom sa objavili vojaci. Túto základňu stavalo okolo 10-tisíc vojakov, hlavne Estóncov. Museli vykopať 27 metrov hlboké jamy iba krompáčmi a lopatami. Všetko bolo prísne utajované a nesmela byť nasadená žiadna technika. Za pol roka mali stavebné čaty hotovo a do každej z piatich betónových šácht bola umiestnená raketa R-12. V plnej bojovej pohotovosti bola základňa na Silvestra 1962 dve hodiny pred polnocou. Prísne tajné balistické strely strážilo 6 zabezpečovacích pásiem, vrátane elektrických drôtov pod napätím 1700 Voltov. Vo vnútri smena 30 vojakov čakala na rozkaz – odpáliť rakety. Na splnenie tohto rozkazu mali pol hodiny. Podzemia s raketami sa mohli hermeticky uzatvoriť a zásoby potravín a vody im dovolili prežiť pod zemou 2 týždne. Strely odtiaľto mierili na Západnú Európu: Nórsko Veľkú Britániu, Nemecko, alebo Turecko, podľa toho, kto zrovna patril za najväčšieho nepriateľa.
- Vojenské zariadenia a palivo pre rakety sa prepravovali iba v noci. a miestni obyvatelia, ktorých domy boli na ceste, mali v tom čase zakázané ísť na dvor alebo sa pozerať z okien. S mojím bratrancom sme sa raz dívali na cestu cez okno, jeden vojak si nás všimol a rozbil okno automatom.
- Počas fungovania raketovej základne sa nevyskytli žiadne incidenty, iba raz sa prevrátila cisterna s palivom a vyhorel kus lesa.
- Američania odhalili túto vojenskú základňu zo satelitu v roku 1967. Existuje dokument z archívu USA v ktorom sú zaznamenané všetky vojenské objekty Sovietskeho zväzu, vrátane tejto raketovej základne
hovorí zamestnankyňa múzea.
Raketovo-jadrový komplex „Dvina“ bol uvedený do najvyššieho stupňa bojovej pohotovosti aj pri invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968.„Ak Západ vyšle Československu na pomoc svoju armádu, odpáľte na nich jadrové strely“, takýto rozkaz vydalo sovietske vedenie. Stačilo stlačiť „červené tlačítko“ na pulte veliteľa smeny. Čo by nasledovalo potom je jasné, západné mocnosti by odpálili rakety s jadrovými hlavicami na vojská Varšavskej zmluvy, teda aj na naše územie. Presne tak ako mali ruské jadrové rakety vytypované svoje ciele na kapitalistickom Západe, rovnako za socializmu mierili na tisíce lokalít vo východnej Európe, ZSSR a Číne jadrové rakety USA. V zozname z roku 1956 odtajnenom americkým Národným bezpečnostným archívom sa ako cieľ atómového útoku objavuje aj Bratislava, Košice, Trenčín. Piešťany, Sliač, Oravská priehrada, ....
Pri prehliadke múzea si so zimomriavkami na tele plne uvedomíte, po akej hrane sa pohybuje svet. Našťastie, doteraz ani na jednej strane nejaký šialenec nestlačil „červené tlačítko“ a nespustil jadrový útok.
Od rabovania do Múzea studenej vojny
Život „Dviny“ a podobných raketovo-jadrových komplexov bol krátkodobý. Na konci 70-tych rokoch sa takéto Američanmi odtajnené vojenské základne hromadne vyraďovali z bojovej zostavy sovietskej armády. Vývoj zbraní pokračoval míľovými krokmi, rakety R-12 umiestnené na podzemných odpaľovacích rampách boli nahradené menej zraniteľnými mobilnými raketovými systémami „Pionier“.
Raketovo-jadrový komplex „Dvina“ v Plokščiai bol uzatvorený v roku 1978. Armáda odtiaľto odniesla iba rakety a zanechala tu všetky pomocné zariadenia a celú infraštruktúru. V nasledujúcich rokoch bola základňa úplne vyrabovaná, podobný osud postihol všetky sovietske vojenské základne v pobaltských štátoch, Bielorusku a na Ukrajine. Zatiaľ čo v Lotyšsku podobnú raketovú základňu zrovnali so zemou bagre a buldozéry, v Litve sa vedenie Žemaitijského národného parku v roku 1993 rozhodlo územie vojenskej základne strážiť. V roku 2009 začala skupina nadšencov organizácie „Centrum pre vojenské dedičstvo“ pracovať na rekonštrukcii komplexu a vytvorení múzea. Práce sa realizovali z peňazí Európskej únie. Múzeum bolo otvorené v roku 2011.
V sovietskej ére bola vojenská základňa „Dvina“ najutajovanejším projektom celého socialistického tábora, dnes si ju môže prehliadnuť každý turista.
Sadáme si na breh neďalekého jazera Plateliai a rozdýchavame chmúrny zážitok z múzea. Kontrast krásnej prírody a ľudského jadrového šialenstva ktoré sme precítili v múzeu bije do očí. Príroda v okolí bývalého vojenského areálu je nádherná. Okolie jazera vyhľadávajú hlavne ornitológovia pre pozorovanie bohatých hniezdisk vodomilných vtákov.
Žiaľ, preteky v zbrojení nie sú len absurdnou minulosťou. Smrtonosné rakety R-12 ktoré kedysi šírili hrôzu sú proti tým dnešným iba detskou hračkou. Dnes sú už vedcami skonštruované a nasadené do výzbroje armád jadrových veľmocí balistické rakety schopné doletieť na 15-tisíc kilometrovú vzdialenosť, niesť až 15 samostatne navádzaných jadrových hlavíc, klamať protiraketovú obranu až 40-timi klamnými cieľmi.
USA a Rusko odstúpili od dohody, ktorou sa pred vyše tridsiatimi rokmi vzdali pozemných rakiet stredného a krátkeho doletu, tým je ohrozená predovšetkým Európa.
Do hry vstúpila aj Severná Kórea, nezastavila svoj jadrový a raketový program, testuje rakety schopné niesť jadrové hlavice a vyhráža sa svojim nepriateľom.
Akosi sme si zvykli na hrôzostrašné správy o zbrojení a vyhrážkach silou. Asi by celé ľudstvo malo prejsť múzeom jadrovej základne v Litve aby si uvedomilo, ako blízko bola naša planéta k záhube. Mne sa zdá, že sa k nej posúvame ešte bližšie.
Poznáte pieseň "Tulipán"? Spieva ju Jiří Suchý. Dostal na narodeniny obraz "Bitva u Lipan" a pod obraz zavesený na stene postavil tulipán. Práve tá o vädnúcom tulipáne mi prišla na um, pozerajúc sa na šťastné dievča a jej psa šantiaceho vo vode jazera. Tu je jej záver:
........ Když výstřel padne, voják se kácí
tulipán vadne, barva se ztrácí
i kytka pozná, že bitva hrozná životu nesvědčí.
A proto tvrdím, že když kvůli pánům
se lidi začnou mezi sebou prát
neprospívá to ale vůbec tulipánům
a nezlobte se, já mám kytky rád.
