Turci idúúú 1/3 – po stopách "protitureckého telegrafu" - strážnych miestach, vartovkách

Autor: Vladimír Benčík | 9.5.2020 o 16:19 | Karma článku: 11,65 | Prečítané:  4034x

Sme krajinou hôr a lesov, jazier a riek, jaskýň a múzeí, hradov a zámkov, sme krajinou s bohatou históriou. Využime prestávku v cestovaní do sveta na spoznávanie krás Slovenska a našej histórie, v tom máme mnohí rezervy.

Okrem rokmi overených turistických lákadiel ukrývajú naše končiny aj zákutia, o ktorých vie niekdy len príroda sama a k tomu zopár miestnych. Naša neveľká krajina je na miesta, kde cítiť silu prírody, mimoriadne bohatá. Zapojte sa do nášho programu, vyberte sa za čarom a krásou našej prírody, ale aj za spoznávaním našej histórie! Nájdite podľa máp ostatky "protitureckého telegrafu", doplňte chýbajúce informácie o sieti vartoviek!

Uhorské vojsko utrpelo v 1526 r. pri Moháči zdrvujúcu porážku. Moháč bol dejinný bod zvratu, skončil ním stredovek. Nastalo 150-ročné obdobie strachu o život a majetok. Čo o tom hovorí história?

V posledných dňoch mesiaca apríl roku Pána 1526 sa silná armáda osmanského sultána Süleymana II. pohla ako lavína z Istanbulu na pochod do európskeho vnútrozemia. Pri tej správe dvadsaťročný český a uhorský panovník Ľudovít II. Jagelovský iste zbledol. Bol príliš neskúsený a mladý na úlohy ktoré mu život pripravil. Kráľovskú kasu mal prázdnu, armádu žiadnu, jeho kráľovská autorita bola na dne, bol hračkou v rukách skupiny veľmožov. Väčšina hodnostárov krajiny sa vyčerpávala vzájomným bojom o vplyv a bohatstvo. Na obranu pred blížiacim sa tureckým útokom nebol dostatok peňazí a ani vôle. Ľudovít vyhlásil insurekciu, čiže brannú pohotovosť. Podľa jeho príkazu, po všetkých stoliciach nosili krvavý meč na znak všeobecného ohrozenia. Zvolával tak bojaschopných šľachticov brániť krajinu. Napriek snahe, dokázal zmobilizovať v časovej tiesni len asi dvadsaťpäť tisícové zle vyzbrojené vojsko. Ľudovítove roztrieštené, biedne vyzbrojené a zle organizované sily stáli pred najsilnejšou armádou vtedajšieho sveta. Pri malom mestečku Moháč na juhu Maďarska sa na jeho čele pokúsil zastaviť postup šesťdesiat tisícovej osmanskej armády. Dvadsiateho deviateho augusta 1526 sa pri Moháči rozpútala zbesilá bitka, pre Uhorsko dopadla katastrofálne. Turci ešte nikdy nezískali víťazstvo tak ľahko, za dve hodiny uhorské vojsko rozprášili. Padla viac ako polovica armády, všetkých desaťtisíc pešiakov a štyritisíc jazdcov, ostatní sa zachránili útekom. Masaker po víťazstve pokračoval. V krvavých jatkách bolo sťatých okolo 3 000 zajatcov, vrátane urodzených svetských a cirkevných hodnostárov na čele s ostrihomským arcibiskupom a hlavne, na bezhlavom úteku, opustený svojou telesnou strážou, v rozvodnenom potoku Csele sa kráľ Ľudovít odetý v železnej zbroji utopil. Neskôr sa vynorili domnienky, že vinu na kráľovej smrti nesie Ján Zápoľský, ktorý s vojskom v sile 15 tisíc mužov neďaleko Segedína nečinne očakával výsledok bitky. Krajinu zachvátila anarchia a chaos. Bitka trvala iba zopár minút, no odštartovala pre našich predkov obdobie tyranie a ukrutností, obdobie tureckého pustošenia a života v tieni smrti na dobu dlhých 150 rokov.

Süleyman znamená po turecky Šalamún. Aj v Európe osmanskému sultánovi hovorili Veľkolepý, Nádherný, Skvostný. Bol vzdelaný a za štyridsaťšesť rokov jeho vlády hospodárstvo ríše prekvitalo. Vládol dobre a spravodlivo, pravda len doma. Svojim susedom prinášal hrôzy, utrpenie a skazu.

K moháčskemu pamätníku každoročne prichádzajú tisícky Turkov. Nie je to prekvapujúce, ľudia majú radi hrdinské kapitoly svojich dejín. A  Süleyman je v očiach Turkov rovnako veľký hrdina, ako napríklad krvilačný Timur Veľký v očiach Uzbekov. Ale tak to už s dejinami býva, pohľad z dvoch protiľahlých strán je úplne odlišný. Nájsť historickú pravdu nie je možné, lebo nejestvuje. Jestvujú len historické fakty a tie by sa prekrúcať nemali.

Turci neboli pripravení pri prvej vojenskej príprave natrvalo obsadiť Uhorské kráľovstvo. Bola to výprava koristnícka, vylúpili, vyvraždili, vypálili, spustošili a koncom septembra 1526 domov odvážali vozy naplnené korisťou, hnali so sebou dobytok a tisíce ľudí do otroctva.

Uhorské kráľovstvo bolo po Moháči v katastrofálnej situácii, zmenilo sa na krajinu bez kráľa a bez vôle vzoprieť sa strašnému osudu. Na uvoľnený uhorský trón si na základe dynastických práv robil nárok rakúsky arcivojvoda Ferdinand I. Habsburský. Jeho manželka Anna bola sestrou mŕtveho Ľudovíta Jagelovského a ten mal zase za manželku Máriu Habsburskú. Súčasťou dvoch svadobných zmlúv bol aj tajný dodatok, že v prípade vymretia niektorého rodu, ten druhý rod zdedí kráľovstvo. Pri uplatňovaní svojich dedičných nárokov však Ferdinand narazil na odpor väčšiny uhorskej šľachty. Tá sa ponáhľala zvoliť si za uhorského kráľa najmocnejšieho domáceho veľmoža - Jána Zápoľského. Nitriansky biskup Štefan Podmanický v novembri 1526 najskôr korunoval v stoličnom Belehrade za uhorského kráľa Jána Zápoľského a na tom istom mieste o rok neskôr aj Ferdinanda. Uhorsko malo teda dvoch kráľov a bolo len otázkou času, kedy si skrížia meče. Stalo sa, medzi týmito dvoma „korunovanými kráľovskými sokmi“ sa rozhoreli boje o uhorský trón, ktoré ešte viac oslabovali krajinu. Keďže Zápoľskému sa vojensky nedarilo, požiadal o pomoc tureckého sultána, čím vlastne znova pozval Turkov do Uhorska. Sultán s radosťou podnikol na čele dvestotisícového vojska na podporu Zápoľského záujmov novú výpravu. Vraj preto, aby v Uhorsku "nastolil poriadok". Bolo iróniou osudu, že v polovici roku 1529 práve pri Moháči čakal Zápoľský na sultána Süleymana, aby mu ponížene vazalsky pobozkal ruku. Návrat Turkov vyvolal zdesenie, prakticky nikde nenarážali na odpor. Zápoľský očakával, že Turci ktorí mu prišli na pomoc spustošia Ferdinandove panstvá na Morave a východnom Rakúsku. Prerátal sa, oni išli za najľahšou korisťou, vpadli na západné a stredné Slovensko. Na Uhorsko prišli zlé časy. Okrem toho v Európe a aj v našich krajoch začali náboženské boje, Turkom to veľmi uľahčovalo pozíciu koristníka.

Uhorsko aj po rozdelení na tri časti žilo vo vojnovom stave. Ako v každej vojne, aj v tejto išlo o korisť. A keď sa náhodou nebojovalo a nastalo obdobie mieru, habsburgská strana platila Turkom každoročne obrovský tribút. Tribút, alebo krajšie povedané "čestný dar" ako sa hovorilo na habsburskej strane, musel osobitný posol dopraviť do Istanbulu a odovzdať sultánovi. No častejšie sa bojovalo ako nebojovalo, krutí Turci dobývali jeden hrad za druhým, po krajine sa rozliezali ako kobylky. Turecká armáda bola disciplinovanejšia a zohranejšia než rôzne pozbierané uhorské a české jednotky. V roku 1541 padol Budín, za ním prišiel v roku 1543 na rad Ostrihom, potom nasledovali hrady Drégeľ, Balašské Ďarmoty, hrad Bujak, Fiľakovo, opevnený kláštor premonštrátorov v Šahách.... Z Uhorska si Turci odhrýzali územie ako myši zo syra, neprešlo veľa času a brány bohatých banských miest mali Osmani na dosah.

Až po strate mnohých hradov na pohraničí sa zhromaždila 12 tisícová slabo vyzbrojená uhorská armáda pod velením Erazmusa Teuffela (po našom Mateja Čerta) a v auguste 1552 zviedla boj s tureckým vojskom pri Plášťovciach. Na oboch stranách padlo v nej mnoho vojska a hodnostárov. Boj ukončil výbuch skladu pušného prachu na uhorskej strane.

Podania okolností Teuffelovej smrti sa líšia. Niektorí autori tvrdia, že ho na sultánov rozkaz napichli na kôl, podľa ďalších ho popravili tradičným tureckým spôsobom - zaškrtením.

Po dobytí hradu Sečany a Fiľakovského hradu a predovšetkým po bitkách pri Plášťovciach a Sečanoch (1562) kde Turci hravo porazili slabé uhorské vojská, obranná línia na juhu krajiny sa rozpadla. Turkom sa otvorila cesta k bohatým banským mestám v horách stredného Slovenska. Sedem slobodných kráľovských miest (Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová a Banská Belá) bolo mimoriadne dôležitých, veď plnili kráľovskú pokladnicu striebrom a drahými kovmi a okrem toho produkovali aj strategický vojenský materiál – meď. Hlavne mediarska spoločnosť v Banskej Bystrici nemala v tom čase v Európe obdobu a bola jedným z najväčších producentov medi na svete. Z medi a cínu sa vyrábal bronz a z bronzu strelné zbrane, mažiare a delá. Mediarsky podnik v Banskej Bystrici výzbrojou a muníciou zásoboval všetky pohraničné pevnosti v stredoslovenskej banskej oblasti. Z diel vyrobených v tomto podniku sa strieľalo na všetkých úsekoch protiosmanskej obrannej línie od Jadranského mora až po Sedmohradsko. Slovenské bane a ich produkcia by sa bola zišla aj Turkom. Na ceste za rudným bohatstvom im stáli predovšetkým hrady Levice, Čabraď a opevnený kláštor Bzovík

Zväz spomínaných siedmich stredoslovenských banských miest vznikol v roku 1388 a zohral významnú historickú úlohu v živote celého regiónu. Richtári miest sa stretávali každých 6 mesiacov, vymieňali si skúsenosti a dohodovali spoluprácu v obchode a politike. Organizovali spoločnú obranu proti Turkom, plieniacim cudzím vojskám, ale aj proti baníckym nepokojom

Kráľ Ferdinand I. Habsburský po prehratých bitkách pri Plášťovciach a Sečanoch konečne pochopil, že mu „tečie do topánok“.  V roku 1562 poveril „plukovníka Jeho cisárskeho a kráľovského Majestátu a poľného kapitána v Uhorsku od Dunaja po Spiš, pána Štefana Dobóa z Ruskej, radcu cisársko-kráľovskej Milosti a župana Tekovskej stolice“, organizáciou protitureckého obranného systému.

Kráľovská pokladnica bola prázdna, ohrozené banské mestá si museli pomôcť samy ako vedeli a mohli, začali narýchlo rozširovať mestské opevnenia. Ohrozené hrady (Čabraď, Levice, Vígľaš, Červený Kameň, Gýmeš, Hrušov, Revište, Šášov, Komárno,...) sa opevňovali a rozširovali, aby boli schopné umiestniť pri obrane za svojimi hradbami čo najviac vojska.

Zástupcami banských miest bol na vojenskej porade vedenej Štefanom Dobóom 17. mája 1564 v „slobodnom kráľovskom meste Banskej Štiavnici“ prijatý „Poriadok na ochranu banských miest“. Jeho súčasťou boli aj takéto nariadenia o strážení a varovaní:

„Okrem toho, aby vpád nepriateľa bol zavčasu známy, treba držať strážnikov, ktorí výstražnými ohňami dajú na vedomie blíženie sa nepriateľa, a to: na vrchu Čabraď, na strážnej veži v Krupine, na vrchu Sitno, na vrchu Pri pekných lipách pri Banskej Štiavnici, na zvolenskom panstve na Pustom hrade. Na vígľašskom a levickom panstve sú už výstražné ohne pripravené pánom Štefanom Dobóom. Ďalej ich treba pripraviť na vysokom vrchu zvanom Tawgoschwald pri Banskej Bystrici a ešte jeden na druhej strane Hrona na vrchu Zamrzla. Ďalšie ohne na vysokom vrchu zvanom Hohenstein pri Ľubietovej, na panstve Ľupča na Ostrom vrchu oproti Lučatínu, v svätokrížskej doline na starom hrade ktorý je nad Vyhňami alebo nad Sklenými Teplicami, na starom hrade v Brezničke a oproti Žarnovici, odkiaľ dovidieť do Svätého Beňadika. Také výstražné ohne má mať každé mesto a panstvo vo svojom okolí, majú ich chrániť čestní ľudia a v prípade vpádu a nebezpečenstva, podľa dohodnutého poriadku, ich zapáliť a aj výstrelmi dať znamenie.“

„Tieto výstražné ohne treba zapáliť len vtedy, ak príde istý chýr, že nepriateľ tiahne do krajiny. Okrem ohňa, ktorý bude vidieť, jeden výstrel upozorňuje na obozretnosť, dva výstrely znamenajú, že nepriateľ už tiahne a načim sa ozbrojiť, tri výstrely, že nepriateľ je už v kraji.“

 S celým textom „Poriadku na ochranu banských miest“ sa môžete zoznámiť na  https://www.klasici.sk/node/520  - dobre vedieť.

A tak vznikol „protiturecký telegraf“ - sieť strážnych veží - „vartoviek“ a „hlások“. Vartovky boli drevené alebo kamenné veže z ktorých bolo dobre vidieť na prístupové cesty, po ktorých sa mohli Turci dostať k banským mestám stredného Slovenska. Na zabezpečenie väčších kamenných vartoviek bolo spravidla vyčlenených 20-30 vojakov. Sieť veľkých vartoviek dopĺňali menšie strážne miesta, tým obyvatelia hovorili aj „hlásky“. Hlásky boli často umiestnené aj na kostolných vežiach. Tie sa k tomuto účelu stavebne upravili, ako napríklad veža kostola v Pukanci, Banskej Belej, Babinej, Sáse, Dobrej Nive,...Na hláskach vykonávali strážnu službu často aj nevojaci, mladí paholci. Výstražné ohne na vartovkách a hláskach sa zapaľovali vtedy, ak susediace vartovky dávali správu dymom cez deň a ohňom v noci, že nepriateľ tiahne do krajiny. Dymové a ohňové signály upozorňovali obyvateľov na nebezpečenstvo, že sa im treba ukryť alebo hľadať inú ochranu. Signály z vartoviek a hlások varovali aj pred útokmi martalovcov, polovojenských, polozbojníckych skupín. Tie neboli súčasťou tureckej armády, ale sústreďovali sa na rabovanie a odvádzanie zajatcov do otroctva. Ľudia sa v tej dobe chytali, predávali a kupovali ako dobytok.

Mažiare - K veľmi hlučným výstrelom na strážnych vežiach sa používali mažiare, delá s krátkou hlavňou. Čím väčší kaliber, tým silnejší zvuk. Hlavnú funkciu však mažiare plnili ako obliehacie alebo pevnostné delá, teda pri dobýjaní a obrane pevností.

Predtým ako som sa vydal na fototúry za vartovkami a hláskami, vrátil som sa do detstva. Prečítal som si povesti: Zvonárik od svätého Ilju a Sitniansky vatrár. Dej tej prvej sa odohráva pod Sitnom o tri storočia skôr, pri vpáde Tatárov na naše územie. Aj vtedy sa signál o útoku nepriateľa prichádzajúceho drancovať šíril vatrami a zvonením na kostolných zvonoch. Poviedky napísal pred sedemdesiatimi rokmi banskoštiavnický rodák a skvelý spisovateľ Jozef Horák, dokonale ma vtiahli do deja.

Šťastena mi pri potulkách poslala do cesty zanieteného turistu a znalca aj menej prístupných prírodných zákutí Slovenska - Tomáša Trstenského z Banskej Bystrice. Za roky strávené na turistických chodníkoch zodral veľa párov vibramiek, bol mi pri pátraní po ostatkoch "protitureckého telegrafu" a dúpäncoch skvelým partnerom a spolutvorcom, poskytol veľa cenných informácií a fotiek. 

Mapa vartoviek a hlások - Čerpajúc z publikovaných informácií, zhrnul som všeobecne známe udalosti z histórie a berúc do úvahy aj geografické názvy na mapách, zostavili sme spolu s Tomášom Trstenským sieť reálnych i potenciálnych vartoviek a hlások, ktorá v ťažkých dobách koristníckych výbojov Osmanov mohla pri prenášaní signálov ohňom, dymom a výstrelmi fungovať ako „protiturecký telegraf“. Vartovky a hlásky sme na mape doplnili aj o hrady, hrádky a tie najdôležitejšie opevnené kostoly, ktoré zohrali v obrannom protitureckom systéme významnú úlohu. Podrobnú živú mapu nájdete na https://mapy.hiking.sk/?trasa=JHEWB

Na mape sú znázornené a v priloženej tabuľke uvedené vartovky a hlásky, ostatky ktorých reálne v teréne existujú a tiež tie, ktorých existenciu v minulosti (hlavne podľa geografických názvov na mapách, alebo krátkych písomných zmienok) predpokladáme. Vartovky z ktorých sa dodnes zachovali ruiny nájdete podľa priložených máp a GPS súradníc. Miesta ďalších predpokladaných vartoviek sme navštívili, preskúmali a žiadne ostatky sme nenašli (to neznamená že tam niekde nie sú), alebo sme sa z dôvodu veľkého rozsahu k prieskumu daného miesta doteraz nedostali a prinášame iba mapu danej lokality s GPS vrcholu. Je tu veľký neprebádaný priestor aj pre vás. Radi prijmeme informácie, ktoré poslúžia k doplneniu a upresneniu nami prinášaných údajov. 

Rozloženie strážnych veží ukazuje, že turecké vpády na banské mestá sa očakávali z troch strán: 1. údolím Hrona povedľa Levického hradu cez Hronský Beňadik, Novú Baňu a Žarnovicu (alebo od Levíc cez Pukanec na Banskú Štiavnicu); 2. povedľa hradu Čabraď údolím potokov Krupinice a Štiavnice na Krupinu a Banskú Štiavnicu; 3.vígľašskou cestou na Detvu, Zvolen a Banskú Bystricu;

Vartovka č.1. - Levický hrad    GPS N48.22204° E18.60114°

Levický hrad plnil dôležitú vojenskú funkciu, po roku 1554 sa stal významným strategickým bodom pri obrane prístupových trás k banským mestám. Najskôr hrad opevnili zväčša hlinou a drevom, neskôr znížili gotické veže a vybudovali palisádami chránené vonkajšie ochránené pásmo. Začiatkom sedemdesiatich rokov 16. storočia  bol na dolnom nádvorí vybudovaný renesančný kaštieľ s nárožnými baštami. V prvej polovici 17. storočia zosilnili mestské hradby a opevnenia samotného hradu spojili s obranným systémom mestských hradieb. Vnútorný hrad bol chránený priekopou naplnenou vodou. Silné močaristé okolie sťažovalo útočníkom obliehanie, presuny vojsk a budovanie zákopov.

V roku 1663 Levický hrad Turci získali bez boja a zotrvali na ňom takmer rok, v lete ďalšieho roku v bitke pri Leviciach však utrpeli definitívnu porážku. Táto bitka ktorá navždy zastavila expanziu Turkov do stredoslovenskej oblasti sa do dejín zapísala ako „Veľká bitka pri Leviciach“. Padol v nej aj známy uhorský hrdina Štefan Koháry. K Veľkej bitke pri Leviciach sa vrátim v blogu o dúpäncoch.

Vartovka č.2. - Varta nad Čajkovom

Vartovka či menšia hláska bola možno postavená z dreva a podľahla zubu času. 

Vartovka č.3. - Vartička nad kláštorom v Hr. Beňadiku

Na miernom návrší nad dôležitou križovatkou ciest v Hronskom Beňadiku sa hrdo vypínajú múry kláštora. Zakladajúca listina benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku pochádza z roku 1075. Kláštor sa rozprestiera na skalnom výbežku nad údolím Hrona pri Slovenskej Bráne, kotline vytvorenej riekou Hron medzi Štiavnickými vrchmi a Pohronským Inovcom. Spájajú sa tu dve cesty, zo západu a z juhu Slovenska a pokračujú ďalej na Zvolen a na východ. Dalo by sa povedať že ten kto ovládal toto miesto dobre vedel, čo sa deje v krajine. Cez Svätý Beňadik sa tiahla jedna z najdôležitejších komunikácií aj k rudnému bohatstvu stredného Slovenska.

 Po dobytí Levíc Osmanmi sa načas stal Hronský Beňadik pohraničnou pevnosťou, chrániacou komunikáciu pozdĺž Hrona na sever.

V tmavých podzemných chodbách kláštora našli miesto posledného odpočinku členovia slávneho rodu Koháryovcov. Medzi nimi aj udatný Štefan I. Koháry, ktorý padol v bitke proti Turkom pri Leviciach.

Veriaci putujú do kláštora v Hronskom Beňadiku, aby tu našli pokoj, uzdravenie a silu aj vďaka Relikvii Kristovej krvi. Kúsok Veronikinej šatky s kvapkami Kristovej krvi v roku 1483 daroval pápež Pavol II. kráľovi Matejovi Korvinovi a ten sa rozhodol uložiť ju na dôstojné miesto, zvolil si kostol Benediktínskeho kláštora. Tu našli pre relikviu dôstojné miesto v Kaplnke Božej Krvi.

Na odvrátenie koronavírusovej epidémie, generálny vikár Nitrianskej diecézy Peter Brodek udelil v nedeľu 22. marca z lietadla Slovensku požehnanie Relikviou Kristovej krvi. Lietadlo preletelo trasu Nitra - Trenčín - B. Bystrica - N. Zámky - Nitra. Požehnanie sa zopakovalo po vyše 200 rokoch. Nadviazalo sa tak na stáročnú tradíciu, keď v čase epidémií opáti kláštora požehnávali celý národ.

Pripomeniem, že aj Stalin kedysi siahol po podobnom kroku, pozostatky veľkého vodcu, krvilačného dobyvateľa Timura, celý jeden mesiac vozili v lietadle nad líniou frontu. Jeho duch mal pomôcť poraziť vo vojne Hitlera. Písal som o tom v blogu (Nechcem tým nijako dávať na jednu úroveň a porovnávať relikvie, t.j. ostatky krvilačného Timura s kvapkami Kristovej krvi).

Vartovka č.4. - Strážna veža Luchtov pri Tekovskej Breznici

Chcete zažiť dotyk histórie na vlastnej koži? Navštívte Luchtov.

Rozhodne odporúčam navštíviť toto odľahlé miesto, dýchajúce históriou protiosmanskej obrannej línie. Ak sa budete správať ticho, môžete uvidieť stádo muflónov alebo diviakov, mne sa to podarilo pri obidvoch návštevách tejto strážnej veže.

Vartovka č.5. - Hrad Breznica nad Tekovskou Breznicou

Milujete históriu, prírodu, krásne panoramatické výhľady a túlate sa blízko Novej Bane? V tom prípade sa vyberte na vrch Hrádok k ruinám hradu Breznica a hrádku na Sokolej skale.

Prvýkrát je hrad písomne doložený v r. 1273 ako majetok, o ktorý sa sporí ostrihomský arcibiskup Filip so svätobeňadickým opátstvom. V 1311 roku sa hradu na 10 rokov zmocňuje Matúš Čák, potom je znova predmetom sporov medzi arcibiskupstvom a opátstvom, dostáva sa do rúk žoldnierov Jána Jiskru, potom ho získava poľský kráľ Kazimír bojujúci proti Matejovi Korvínovi. Vojny postupne urobili z hradu ruinu, na prelome 15. a 16. storočia hrad schátral. V „Poriadku na ochranu banských miest“ v roku 1546 sa už s hradom ako pevnosťou nepočíta, má slúžiť už iba ako strážne miesto. Poloha s dobrým výhľadom na údolie Hrona umožňovala komunikáciu signálmi s opátstvom v Hronskom Beňadiku, strážnym miestom Vartička nad kláštorom, Strážnou vežou Luchtov a so 7km vzdialeným baníckym mestom Nová Baňa. V roku 1647 Turci prešli lesmi od Pukanca a napadli hrad, vyplienili ho a obec podpálili. V roku 1660 stál hrad síce poškodený, ale na obývanie súci. Dážď rozmýval, mráz trhal nezakryté múry a v nastávajúcich pokojnejších časoch ho ľudia rozoberali a odvážali na stavbu svojich domov. Veľké kvádre z hradných veží boli použité pri stavbe veže kostola, pri rúcaní hradu našli ľudia šperky, peniaze, brnenie, šable, nože, podkovy, ľudské kosti, železo na pečenie oplátok, mažiare... Pred päťdesiatimi rokmi bolo v kabinete breznickej školy zriadené akési provizórne múzeum z nájdených historických predmetov.

Cestou si návštevník môže všímať nielen výhľady do okolia, ale aj veľa porekadiel na drevených tabuľkách pribitých na stromoch, ako napríklad: "Len existovať? To je málo!", alebo "Zostarnúť je lepšie ako umrieť mladý".

Vartovka č.6. - Hrádok Sokolia skala nad Tekov. Breznicou

Hrádok Sokolia skala fungoval ako predsunuté strážne miesto. Nájdete ho vo vzdialenosti 200 m na JV od hradu Breznica. Výhľad z hradu Breznica na cestu idúcu Chválenskou dolinou na Devičany a odtiaľ do Pukanca bol zakrytý Sokolou skalou a tak bolo potrebné vybudovať predsunutú, pravdepodobne drevenú vartovku aj na Sokolej skale. Bolo to ideálne miesto na kontrolu cesty, ležiacej pod ním v Chválenskej doline.

č.7. - Strážna veža - Živánska veža pri Jedľových Kostolanoch.   

Živánska veža nebola vartovkou,  jej poloha vzhľadom na okolité kopce ktoré ju prekrývali jej to neumožňovala. Keďže však strážila aj v protitureckých časoch prístupovú cestu k baníckemu mestu Nová Baňa, zaradil som ju medzi vartovky ako strážne miesto. Je veľmi ľahko prístupná a jej ruiny sú krásne. Jestvujú aj nepotvrdené dohady, že veža bola podzemne spojená s kráľovským hradom Hrušov, pre ktorý fungovala ako colnica.

Vartovka č.8. - Varta nad Voznicou

Vartovka č.9. - Vlčia hora nad Hodrušou

V starobylej baníckej obci Banskej Hodruši sa začali ťažiť zlato-strieborné rudy už v 13. storočí. Keď máme hovoriť o  Banskej Hodruši v súvislosti s Turkami, nesmieme opomenúť dve v nej stojace historické budovy. Tou prvou je Klopačka z roku 1521. Pri svojom vzniku v roku Klopačka určite nepatrila medzi populárne inštitúcie v Hodruši. Už zavčasu ráno o trištvrte na štyri začala svoju muziku a o štvrtej už všetci baníci fárali. Aj banícka pesnička o nej zľudovela: „Vstávaj Jano hore, na baňu klopajú, ak neskoro vstaneš, fárať ti nedajú...“. Hodrušská Klopačka je jednou z piatich dochovaných banských klopačiek na Slovensku (Štiavnica, Špania Dolina, Kremnica a Solivar pri Prešove). Pôvodne bola postavená preto, aby svojím klopaním zvolávala baníkov do práce. Zrýchľujúca frekvencia klopania nútila baníkov zrýchliť krok, aby stihli „onštald“ – spoločné modlitby pred sfáraním do bane. Hodrušská Klopačka v pomoháčskej dobe však plnila aj funkciu strážneho miesta. Klopaním dreveným kladivom na voľne visiacu drevenú dosku sa podľa rytmu klopania rozlišovalo, o akú udalosť ide. Inak sa klopalo pri pohrebe, začiatku práce v bani, pri hlásení požiaru alebo vojenského nebezpečenstva.

Z Klopačky je pekný výhľad na historické centrum Banskej Hodruše.

Vachhaus   

V nepokojných časoch od 16. storočia do konca 18. storočia držali vo Vachhause nepretržitú službu strážnici, ktorí z tohto vyvýšeného miesta dňom i nocou pozorovali hlavnú dolinu a okolie, či sa nedeje niečo podozrivé. Keď z Vachhausu spozorovali nebezpečenstvo, vyslali chodníčkom chlapca ku Klopačke, aby klopačkár vyhlásil v centre Hodruše poplach. Dnes je Vachhaus na rozdiel od Klopačky v súkromných rukách a tak ho môžete obdivovať iba zvonka.

Z Klopačky a Vachhausu sa vyhlásil poplach aj vtedy, keď prišiel signál o vojenskom nebezpečenstve z vartovky na Vlčej hore. Táto hodrušská vartovka bola zapojená do "protitureckého telegrafu", prijímala signál zo Sitna a Tanádu, ohňom a dymom upozorňovala na nebezpečenstvo strážcov na Klopačke a obrancov Hodruše a Kopaníc.

Hoci mala Hodruša tri strážne miesta (na Vlčej hore, Vachhause a Klopačke), hoci sa hodrušskí baníci povinne učili zaobchádzať so zbraňami, aby boli schopní brániť svoje domovy pred nepriateľmi – Turkami, martalovcami (polovojenskými lúpežníkmi, ktorí sprevádzali Turkov), vojakmi a žoldniermi protihabsburgských povstaní uhorských stavov, nie vždy sa im to darilo. Napríklad Turci vyplienili Banskú Hodrušu až štyrikrát.

Vartovka č.10. - Hrad Revište  

Hrad Revište ukrýva vo svojich hradných stenách jeden silný príbeh lásky. Povesť o krásnej Selime a hradnom pánovi. Selima bola dcéra hlavného tureckého kapitána, ktorý sídlil na Levickom hrade. O jej kráse si štebotali vtáčiky na oboch kontinentoch. Jedného dňa Selima naplánovala útek a so svojim milým sa skryli na hrade Revište. Tureckého veliteľa ich čin tak napajedil, že hradného pána vyzval na súboj. Vedel, že by proti jeho mocnej náture nebol šancu vyhrať a tak dal Turek pred bojom hradného pána otráviť. V osudný deň prišiel turecký kapitán na súboj. Pred ním stála zvláštna postava v rytierskom zbroji. Kapitán sa zľakol a vytasil svoj jatagan. Rytier padol na zem mŕtvy. Turek priskočil k rytierovi, sňal mu prilbu a do jeho očí sa nahromadili slzy nešťastia. V rytierskom odeve bola jeho milovaná dcéra Selima. Svoj čin neuniesol a vzal život aj sebe.

Dóciovci milovali krásne ženy no viac, ako čokoľvek na svete, zbožňovali peniaze a majetky. Preslávili sa lakomou a bezohľadnou náturou. Neskôr sa Dóciovcom dostali do rúk aj hrady Šášov a Slovenská Ľupča. Hoci ich hrady mali banské mestá ochraňovať, stal sa pravý opak. Dóciovci sa „preslávili“ porušovaním práv banských miest, čo viedlo k častým vojenským konfliktom. K zmene dochádza až v roku 1526, po bitke pri Moháči. Medzi dorúbanými zajatcami bol aj tekovský župan František Dóci. Tak dostali banské mestá i Dóciovci spoločného nepriateľa - Turkov. Hrad mal stálu vojenskú posádku, ktorá ešte v 2. polovici 17. storočia pozostávala z 8-10 vojakov, tí sledovali pohyb Turkov a Martalovcov v Hronskom úvale. Poloha hradu na skalnom brale bola vizuálne prepojená so strážnymi polohami Varta oproti Žarnovici a Stráža nad Bzenicou, situovanými oproti hradu na ľavom brehu Hrona.

Revišťská dóciovská vetva vymrela 3. augusta 1647 sťatím Žigmunda Turkami. Spomínate si na sfilmovanú povesť Jozefa Horáka – Sebechlebskí hudci? Určite áno, veď kto by si nepamätal báťu Klimu v podaní nezabudnuteľného Viliama Polónyiho. Povesť a film je o dobrodružnej ceste troch sebechlebských hudcov, ktorí sa vydali vyslobodiť krásnu pani Dócičku z háremu tureckého sultána v Istambule. Ono sa niečo podobné skutočne stalo. Práve tu pred žarnovickým hradom bol sťatý Turkami majiteľ panstva Žigmund Dóci. Postavil sa na odpor, keď jeho krásnu manželku​ Eufrozínu Kayserovú spolu s ďalšími poddanými odvliekali do zajatia. Až po siedmich rokov sa ju podarilo vykúpiť za mastné výkupné jej bratom. Tak sa Eufrozína vrátila domov a pravdepodobne dožila na Šášovskom hrade.

Zrúcanina hradu Revište je veľmi dobre a rýchlo dostupná. Odporúčam ju navštíviť tým, ktorí síce milujú pekné výhľady, no nie až  tak obľubujú nekonečné šliapanie za nimi do kopcov v horách.

Vartovka č.11. - Stráža nad Bzenicou

V čase tureckých nájazdov bolo pozorovanie hradu Revište spojené s náprotivným kopcom v bzenickom chotári. Tam bola na vrchu postavená kamenná pozorovacia veža a z nej dávané signály na hrad v čase nebezpečia. Vrch dostal pomenovanie Stráža a Andrej Kmeť, ako študent, na túto pozorovateľňu chodieval.

Lokalita Stráža vyžaduje dôkladný prieskum. Reálne predpokladáme, že na vrchole stála kamenná vartovka. Podarí sa niekomu jej ostatky v teréne nájsť?

Vartovka č.12. Varta oproti Žarnovici

Vartovka č.13. - Hrad Teplica nad Sklenými Teplicami

Ak si chcete vychutnať romantiku prehľadávania opustenej ruiny hradu v hlbokom lese, máte príležitosť. Táto krajina je naozaj obdarená množstvom starých hradov a ich zvyškov. Jedným z nich je aj bývalý hrad Teplica. Hrad Teplica (Thoplicze, Červený hrad) na tomto mieste vznikol pravdepodobne už v 13. storočí. Dôvody prečo vznikol práve tu sa rôznia, vyberte si. Údajne ho založili templári ktorí si obľúbili tunajšie liečivé pramene a po ťažkých výpravách a bojoch sa radi oddávali ich blahodarným vplyvom. Práve s templármi súvisia i povesti o zabudnutých hradných pokladoch a o Červenom mníchovi, ktorý ich stráži, berúc na seba rôzne podoby. Preto hrad pôvodne volali aj Červeným hradom a ešte v 19. storočí na ňom hľadali zakopané poklady. Iným, prozaickejším dôvodom bolo vybudovanie hradu Teplica preto, aby chránil jednu z prístupových ciest do Banskej Štiavnice a zároveň banícke štôlne, ktoré sa začali kopať na severnom svahu hradného vrchu.

Prvé písomné pramene sa o hrade Thoplicze zmieňujú až v 15. storočí, kedy sa dostal do rúk Jiskrovým žoldnierom a neskôr bol poškodený v bojoch o uhorský trón s poľským kráľom Kazimírom. Hrad postupne strácal význam a pustol, ale pre jeho výborné strategické miesto bolo v roku 1564 Poriadkom na ochranu banských miest rozhodnuté zriadiť na ňom vartovku. Teda v období tureckej invázie fungovala jeho veža už iba ako vartovka. Dokázala prijímať signál z vartoviek na Tanáde a Snoži nad Žakýlskym hradom a tak zabezpečovala prepojenie medzi Štiavnickom a Pohroním.

Z málo známeho hradu sa dochovali iba skromné ostatky. V rokoch 1807-1811 obyvatelia Sklených Teplíc objekt hradu takmer úplne rozobrali a materiál použili na stavbu miestneho kostola.

 Vartovka č.14. - Kramársky vrch

Ruina vartovky na Kramárskom vrchu je ideálny cieľ na krátky víkendový výlet.

Ťažko nájsť ideálnejšie miesto pre vartovku, ktorá by mala chrániť pred Turkami z juhu banské mestá. "Vďaka" holovýrubu stromov ku ktorému dochádza v tejto časti Štiavnických vrchov, otvára sa pohľad hlavne z vedľajšej Rakšáňovej hory na kopce od čajkovskej Varty až po Sitno.

Vartovka č.15. - Stráž nad Jabloňovcami

Na vojenských mapách z konca 18. storočia je tento vrch pomenovaný ako Warta, čo dokumentuje jeho vojensko-strategický význam v minulosti. Dnes je vrchol kopca Stráž (410,5 m n.m.) zalesnený, no v dobe keď na ňom stála vartovka/hláska, stromov v jej okolí určite nebolo. Bolo z nej vidno vartovky: na Kramárskom vrchu, na pukanskej Ľajtni, na kopci Varta nad Čajkovom, na kopci Hradisko nad Bohunicami a na Sitne. Tu na Stráži sme nenašli žiadne kamenné zoskupenia, ktoré by sa dali evidentne považovať za ostatky vartovky. O zaujímavých a tajomných dúpäncoch ktoré sú na juhozápadnom svahu kopca Stráž budem písať v samostatnom blogu.

Vartovka č.16. - Hrádok nad Bohunicami  

Ak hľadáte ľahko aj s deťmi dostupné a napriek tomu špeciálne ostatky s kúzelnou atmosférou a výborným výhľadom, navštívte Hrádok v Bohuniciach.

Vrch Hrádok so svojou výškou 328 metrov sa nenápadne týči nad kostolom v strede dediny. Keď sa vydriapete na jeho vrchol strastiplnou cestou plnou tŕnia priamo hore od kostola, alebo si vyberiete o kúsok dlhšiu cestu naľavo od kostola k chyžkám a na vrch vystúpite pohodlnejšie z opačnej strany, prekvapia vás zachované zvyšky kamenných valov, chrániacich kedysi plošinu na vrchole. Stál na nej hrádok ktorý dal kopcu pomenovanie. A nebol drevený ako sa občas tvrdí, bol kamenný. Mám 73 rokov a v detstve som počúval starých ľudí, ktorí o tom rozprávali. Kamene z hrádku dodnes trčia v chyžkách a viničných múrikoch. V čase tureckého pustošenia istotne na ňom fungovala dobre opevnená vysoká kamenná vartovka. Komunikovala signálmi s čajkovskou Vartou, vartovkami v Pukanci, Strážou nad Jabloňovcami a Kramárskym vrchom. Útočníci ktorí sa chceli dostať k vartášom či obrancom hrádku a zabrániť tak vysielaniu signálov museli prekonať pri výstupe do kopca niekoľko kamenných hrádzí.

Vartovka č.17. - Túrnička na Ľajtni nad Pukancom

Dnes je Pukanec iba obcou, no v stredoveku bol bohatým baníckym mestom, ťažilo sa tu zlato a striebro. Kráľovské privilégiá získal Pukanec v 14. storočí, v 15. storočí sa stal členom združenia siedmich banských miest. Keď sa Turci dostali na dosah rudnému bohatstvu, Pukanec ležiaci na južnom úpätí Štiavnických vrchov bol prvý na rane. Nečudo že ho postihla skaza. Za desiatky rokov tureckého plienenia Pukanec a jeho okolie Turci a Martalovci niekoľkokrát drancovali. V jednu noc roku 1640 si počínali tak kruto, že si ju Pukančania dodnes pamätajú ako "hroznú noc pukanskú".  Vtedy Turci všetko vypálili, znásilňovali ženy a povraždili mnohých ľudí. Všetkých tých čo masaker prežili odvliekli do otroctva. Nájazdu odolal len kamennou hradbou opevnený rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša a prežila iba hŕstka ľudí, ktorí sa za jeho kamennými múrmi chránenými profesionálnymi vojakmi stihli ukryť.

Vartovka č.18. - Varta Peciny nad Štiavnickými Baňami

Krajský Pamiatkový úrad B. Bystrica vypracoval v r. 2014 dokument: „Pamiatková rezervácia Štiavnické Bane – Zásady ochrany pamiatkového územia“. Tu sa môžete prečítať krátku informáciu, že v polohe Varta – 300m juhozápadne od križovatky ciest Levice, Štiavnické Bane, Počúvadlo, sa nachádza terénny útvar v tvare menšieho hrádku s priekopou, sonda tu zachytila kamenný múrik s murivom spojeným maltou, našli sa tu tiež sprievodné nálezy z 15. a 16. storočia, pravdepodobne išlo o protitureckú pevnôstku. Informácia končí konštatovaním, že je potrebný komplexný archeologický výskum. Keďže pevnôstka sa nachádza v polohe nazvanej Varta, zaradil som ju do zoznamu vartoviek a vydal sa na prieskum. Našiel som.

Vartovka č.19. - Sitno

Sitno patrí k najzáhadnejším miestam Slovenska, je to zvláštny vrch, majestátne dielo prírody, čosi ako maják, pre Slovákov národný vrch. Oddávna sa s ním spájajú početné legendy či ľudové pesničky. Sitno malo byť priamo bránou do pekla i sídlom nenarodených duší. Azda najznámejšia povesť hovorí o zakliatych sitnianskych rytieroch. Nečudo, že práve pod Sitnom hľadali aj časť zlatého pokladu strateného za Slovenského štátu. K spisovateľom ktorí sa podujali objavovať a kriesiť polozabudnuté alebo celkom zabudnuté príbehy dávnych čias spojené so Sitnom patril rodák z Podsitnianska, Jozef Horák. Zvonárik od sv. Ilju, Sitniansky vatrár, Sitnianska biela skala, Hudcov vrch, Sebechlebskí hudci, Pikulík,... ak si znova prečítame a dáme našim deťom prečítať tieto Horákove povesti, aj ich zásluhou sa im stane história našej domoviny známejšou a tým aj bližšou srdcu.

Aj Pavel Dvořák v svojich Stopách dávnej minulosti pripúšťa, že Sitno si stále zachováva čosi mýtického, možno aj preto, že ho vytvorila obrovská sopka, ktorej pary a roztoky vykryštalizovali v rudné žily. Pripomína, že jeho opevnený vrcholec bol podľa všetkého prázdny, Sitno mohlo byť teda akýmsi slovenským Olympom slúžiacim len bohom.

 „Vyšších vrchov dosť jesto, ale krajších nad Sitno niet“, takto ľúbozvučne vyjadril Andrej Kmeť v diele Veleba Sitna lásku k tajuplnému, povesťami opradenému a magicky kúzelnému Sitnu. Dielo je digitalizované, vrelo odporúčam prečítať si ho na https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1912/Kmet_Veleba-Sitna/1 

 Výhľad na všetky svetové strany je neopakovateľný a za dobrej viditeľnosti umožňuje dovidieť desiatky až stovky kilometrov. Strategická poloha Sitna a výborné výhľady doďaleka pomohli ochrániť väčšinu stredoslovenských banských miest pred rabovaním vojskami Osmanskej ríše. Na vrchole stála „centrálna“ vartovka, ktorá prijímala a posúvala ďalej hlavne vizuálne signály pre celú sústavu strážnych veží na strednom Slovensku. Na sitniansku vartovku dovideli v prípade priaznivého počasia nielen vartovky z juhu od Pukanca a Krupiny, ale aj vartáši z Ľubietovej a Banskej Bystrice.

Vartovka č.20. - Tanád nad Štiavnickými Baňami

Bývalé banícke mesto Piarg nesie od roku 1948 názov Štiavnické Bane. Dnes je z neho už iba obec, no  kedysi v 16. a 17. storočí bol Piarg srdcom celého baníckeho regiónu, jedným z hlavných centier technickej, kultúrnej a duchovnej vzdelanosti. Už od 15. storočia mal Piarg postavenie jedného z najvýznamnejších banských stredísk rakúskej monarchie. Bol centrom vedy, techniky, školstva a zdravotníctva a vysokej banskej administratívy. Pôsobili tu mnohí vynálezcovia, medzi inými Matej Kornel Hell a jeho synovia, Samuel Mikovíny, Juraj Palkovič a ďalší.

(Viete že v roku 1740, keď ťažba v Piargu vrcholila, vyťažili tu 600 kg zlata a 23 ton striebra, čo bol svetový rekord?)

V časoch tureckého nebezpečenstva v 17. storočí sa na ochranu Piargu vybudoval rozsiahly fortifikačný systém. Drevené palisády sa spevnili murovanými hradbami, v hradbách boli postavené tri vežové bašty s delostreleckými pozíciami, z ktorých dodnes stojí jediná Bašta, "vykúkajúca" z porastu.

To že na Tanáde kedysi stála kamenná veža - vartovka, dozvedáme sa aj z veduty Banskej Štiavnice. Zjednodušene povedané, veduta je namaľovaný pohľad na objekt alebo mesto so zachytením podrobností. Veduty sú poväčšine vieruhodné a a aj tejto banskoštiavnickej pripisujeme vysokú dokumentačnú hodnotu.

Vpravo hore na vedute vidieť ešte dva objekty. Pravý objekt je určite Žakýlsky hrad a ľavý objekt je zrejme vartovka na Snoži.

Vartovka č.21. - Tascher nad Štiavnickými Baňami

V rámci reťaze strážnych objektov sa na trase medzi Pukancom a Banskou Štiavnicou výrazne uplatňovala kamenná veža Tascher. Kruhový pôdorys veže bol vo vrchnej časti rozšírený o drevenú pozorovaciu ochozu. Vartovka sa pravdepodobne nachádzala nad terajšou poslednou ostrou zákrutou pred vstupom do Štiavnických Baní od Banskej Štiavnice, vedľa starého cintorína. Pravdepodobne preto, lebo existuje aj iná teória o jej umiestnení.

Existuje aj iná teória lokality strážneho miesta "Tascher", alebo poloha ďalšieho strážneho miesta v blízkosti Piargu. V Zborníku prác študentov Katedry histórie FF UKF v Nitre VOX DISCIPULI HISTORIAE II. z roku 2012 sa píše: "Na Hornej Rovni sa dodnes nachádza starý kostolík sv. Jána Krstiteľa s cintorínom. Vznikol okolo roku 1644, údajne prestavbou bašty alebo skôr pozorovateľne. Pôvodne mal tvar rotundy s priemerom cca 4 m. Neskôr k nemu pristavali menšiu loď. Rotundovitá stavba, v základoch možno stredoveká rotunda (?) alebo jej apsida (?), tvorí dnes svätyňu." 

Kostol sv, Jána Krstiteľa      N48.44551° E18.87623°    783 m. n. m.

 Vartovka č.22. - Nový zámok v Banskej Štiavnici  GPS   N48.45585° E18.89627°

Banská Štiavnica ležiaca v srdci Štiavnických vrchov je krásnym a magickým banským mestom, aké na Slovensku, ale aj široko ďaleko navôkol, zrejme historicky, ani krásou stredovekých stavieb, nemá páru, je skvostom. K jej dominantám patrí Nový zámok. Poznáme ho aj pod menami: Dievčenský hrad, Panenský hrad alebo Nový hrad. Keď ho v rokoch 1564 až 1571 stavali, mal podobu hranolovej viacposchodovej stavby s dvojicou okrúhlych delových bášt na protiľahlých nárožiach. O niečo neskôr boli doplnené chýbajúce nárožia o bašty s kruhovým pôdorysom, ktorým sa zabezpečilo pokrytie celého okolia delovou streľbou. Prístup do objektu bol zabezpečený vyklápacou rampou. Preto ak ho chcete dnes navštíviť, musíte vystúpiť k jeho vchodu po strmých schodoch.

Napriek tomu, že tento objekt nesie pomenovanie zámok, v histórii mal len funkciu strážnej veže, šľachta tam nikdy nebývala a bol domovom len pre vojakov, ktorí chránili Štiavnicu pred nájazdmi Turkov. 

Výborné umiestnenie vartovky na Novom zámku umožňovalo zachytávať a posúvať ďalej dymové a ohňové signály na mnohé strážne miesta v okolí. (Sitno, Tanád, Glanzenberg, Kalvária, Varta nad Banskou Belou a Snoža nad Žakýlskym hradom). Strážca v pravidelných intervaloch trúbením signalizoval, že je všetko v poriadku. Z toho sa vyvinuli "živé hodiny". Táto tradícia sa v pozmenenej podobe zachovala dodnes.

Po skončení tureckých vojen slúžil Nový zámok ako skladisko pušného prachu pre banskoštiavnické baníctvo, neskôr tu sídlila protipožiarna hliadka. V Novom zámku je dnes sídlo expozície Slovenského banského múzea - Prortiturecké boje na Slovensku. Z horného poschodia je prekrásny výhľad na mesto a široké okolie.

Vartovka č.23. - Vartovka na Kalvárii v Banskej Štiavnici

Kalvária v Banskej Štiavnici predstavuje dnes komplex sakrálnych objektov v barokovom slohu pozostávajúci z troch kostolov, devätnástich kaplniek a súsošia Panny Márie.Štiavnická Kalvária patrí medzi najkrajšie barokové kalvárie Európy. Stojí na kopci Scharffenberg (Ostrom vrchu), vidieť ju zo všetkých strán. Postavili ju vďaka bohatým darom ťažiarov, hodnostárov i jednoduchých baníckych rodín v polovici 18. storočia. Ešte predtým, v nepokojných časoch tureckých výbojov, na Scharffenbergu stála vartovka, dávala výstrahu pred blížiacim sa nepriateľom.

Vartovka č.24. - Hrad Glanzenberg nad Banskou Štiavnicou                       GPS   N48.45696° E18.90434°   607 m.n.m.

Hrad na vrchu Glanzenberg vysokom 794 m n.m. zabezpečoval vojenskú ochranu mesta od 13. do 17. storočia. Hrad a strážne miesto na ňom bolo zapojené do protitureckého signalizačného strážneho systému. Aj vďaka štiavnickým vartovkám Turci Banskú Štiavnicu nikdy nedobyli, i keď plienili v blízkom okolí (Žibritov, Štiavnické Bane, Hodruša,..). Za pekného počasia poskytuje vrchol Glanzenbergu nádherné pohľady na Sitno a podsitniansky kraj, Banskú Belú, Tanád, Kalváriu a dominanty mesta.

Vrch Glanzenber s lokalitou bývalého hradu sa dá navštíviť po pešom chodníku z Úvoznej ulice, alebo pešo z Námestia Sv. Trojice cez Vodárenskú ulicu.

Vartovka č.25. - Snoža nad Žakýlskym hradom

Nájde sa niekto, kto spojí návštevu ruín Žakýlskeho hradu s dôkladným prieskumom vrcholu Snože?

Vartovka č.26. - Varta nad Banskou Belou

Povesť hovorí, že keď tadeto pred tatárskymi vojakmi utekal uhorský kráľ Belo IV., jeho kôň o čosi zakopol, odrazil si podkovu a kráľ spadol na zem. Ako sa zviechal zo zeme, našiel hrudu rýdzeho zlata. Keď napokon vyhnal Tatárov zo zeme, vrátil sa na miesto kde našiel zlato, založil tu bane i osadu a dal jej meno Belá. 

Obec Banská Belá je stará banícka obec, kedysi bohaté banské mesto. Najstaršia zachovaná zmienka spomína Belú v súvislosti s baňami na striebro už v roku 1228, ešte pred tatárskym vpádom. O vtedajšom význame Belej svedčí, že už v 13. storočí mala udelené mestské práva a  v roku 1455 sa stala plnoprávnym členom Zväzu siedmich banských miest. Postupný úpadok začal v 16. storočí. Dôvodov bolo viac: znižovanie kvality rúd a zvyšovanie nákladov na ich ťažbu, spodná voda v baniach, ako ťažba postupovala do stále väčšej hĺbky, aj turecké drancovanie. Turci zničili Banskú Belú v rokoch 1552 a 1664. 

Tradícia hovorí, že v 16. storočí zasypalo baníkov v štôlni, ktorá sa nachádzala priamo pod týmto miestom. Zasypaní baníci sa modlili k Matke Božej, boli zachránení a z vďaky najprv postavili kaplnku, ktorá bola potom v roku 1708 prestavaná na kostol Panny Márie Škapuliarskej. Areál kostolov bol v 16. storočí opevnený múrom, tvoriacim vnútorné opevnenie mesta počas tureckých vpádov. Zvyšky tohto opevnenia sa zachovali dodnes a v roku 1985 boli rekonštruované. 

Kostol sv. Jána Evanjelistu    GPS: N48.474194  E18.933975    

Súčasťou strážnice vo vrchole veže bol krb, to je jedinečné riešenie. Vartáši tak vedeli v prípade vojenského nebezpečenstva zakúriť v krbe a dymom vystupujúcim z otvorov vo veži pri hodinách a tiež zvonením (alebo aj výstrelmi z mažiarov?) upozorňovať obyvateľov na prichádzajúci oddiel lúpežníkov.

Pokračovanie o ďalších vartovkách uvedených v tabuľke Sieť strážnych miest "protitureckého telegrafu" bude nasledovať v ďalšom blogu. No a tretí blog bude venovaný "tureckým ukrutnostiam" a podzemným úkrytom (dúpäncom), v ktorých si naši predkovia zachraňovali životy. 

Výzva na spoluprácu:

Prehľad o sieti vartoviek a súčasnom stave ich ostatkov ktorý spolu s Tomášom Trstenským prinášame nie je zďaleka úplný. Podporte nás v myšlienke urobiť dôkladnejšiu inventúru toho, čo nám z vartoviek do dnešných dní zostalo! Budeme radi, keď nám pošlete informácie o vartovkách a fotky z lokalít uvedených v tabuľke, ktoré sme nenavštívili a v blogu uviedli iba približné strážne miesto. Urobme spolu, hoci len na úrovni laickej verejnosti, komplexnejší materiál o „protitureckom telegrafe“!  Obdobie osmanskej expanzie po Moháči, kedy sa na našom území rozhodovalo o osude Európy, si náš záujem zaslúži.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Covid ju zmenil na červenú. Galantská nemocnica nikdy nezažila toľko úmrtí

Pocit dusenia mám stále v sebe, vraví pacient pripojený na kyslík.

Žiadne výpisky ani kópie. Jankovskej obmedzili prístup do vlastného spisu

S vyšetrovateľmi začala spolupracovať koncom októbra.

Vallo: Vidím ako premiérova komunikácia pôsobí na ľudí

Rozhovory ZKH s primátorom Bratislavy Matúšom Vallom.


Už ste čítali?