„Turci idúúú“ 3/3– nie, toto nebude o piesni Jara Filipa, ale o osmanských ukrutnostiach

Autor: Vladimír Benčík | 30.9.2020 o 12:48 | Karma článku: 9,55 | Prečítané:  3147x

Skryť sa pod zem bolo často jediným riešením, ako nájazdy lúpežníkov prežiť. Zavediem vás nielen k známym dúpäncom v Hont. Tesároch a Lišove ale aj k takým, ktoré pozná iba hŕstka ľudí. Tu sú mapy úkrytov, navštívte ich!

Nevyberieme sa za známymi a stále obývanými skalnými obydliami do môjho rodiska - Brhloviec, ani za zaujímavými vínnymi pivnicami vybudovanými v tufovom podloží pred stáročiami v Sebechleboch, Hrušove, Šahách, Modrom kameni, Bátovciach, Žemberovciach, Bohuniciach,... v Honte a Tekove sú ich stovky. Pravdepodobne aj väčšina z nich slúžila kedysi ako úkryt, no prerobením na vínne pivnice sa do dnešných dní „skultúrnili“. Nevyberieme sa ani za zaujímavými jaskyňami vytvorenými geologickou činnosťou, aj tými sa Slovensko môže pýšiť. Navštívime podzemné skalné úkryty vybudované našimi predkami hlavne na odľahlých miestach, dodnes sa zachovali viacmenej v pôvodnom stave, kedysi slúžili ako skrýše pre prípad nebezpečenstva a nepodľahli alebo podľahli iba málo "kultúrnej revolúcii".

Život v strachu - Historici označujú bitku pri Moháči (29. august 1526) po ktorej prestalo existovať veľké Uhorské kráľovstvo za symbolický koniec celej éry, za koniec stredoveku v strednej Európe. Moháč, to bolo úplne najhoršie z najhoršieho, to bol strop bolesti, strastí, smútku a zlých pocitov. Iste to poznáte, keď sa nám stane niečo nepríjemné a chceme zlé myšlienky rýchlo zahnať jednoducho mávneme rukou, "veď čo už, viacej padlo pri Moháči“.

O Moháči, smrti kráľa Ľudovíta II. a vybudovaní protitureckého signalizačného systému vartoviek a hlások som písal v predchádzajúcich dvoch blogoch.

https://vladimirbencik.blog.sme.sk/c/529083/turci-iduuu-1-3-po-stopach-protitureckeho-telegrafu-straznych-miestach-vartovkach.html

Teraz to bude o strašnom utrpení, veď 16. a 17. storočie na dnešnom území Slovenska bolo najkrvavejším obdobím v celých našich dejinách. 

S hrôzami tureckého pustošenia sa obyvateľstvo Slovenska stretlo prvýkrát v poslednom septembrovom týždni roku 1530. Mehmet (belehradský beg) sa rozhodol urobiť rozsiahly, krutý a pustošivý nájazd na územie patriace kráľovi Ferdinandovi. Turecké hordy prešli veľkou rýchlosťou od Belehradu k Ostrihomu, pustili sa na území medzi riekou Váhom a Nitrou páliť, drancovať a ničiť všetko čo im prišlo do cesty. Turci prešli Považím až k Trnave a Piešťanom, prešli Ponitrie až k Bojniciam, a pozdĺž Hrona prenikli až k Sv. Beňadiku. Osmanské vojsko sa vyhýbalo opevneným hradom a mestám. Nechceli bojovať, chceli sa čo najďalej dostať do vnútrozemia a nahrabať čo najrýchlejšie bohatú korisť. Za nimi zostala nebývalá spúšť. Výsledkom bolo vyše tritisíc vypálených usadlostí v bratislavskej, nitrianskej a tekovskej stolici a tisícky odvlečených zajatcov. Na niektorých miestach prežilo a zostalo sotva 20% obyvateľstva.

Pamätník smrti 500 detí pri Nitre

V septembri toho roku sa Turci vracali povedľa Nitry do Belehradu so stovkami zajatcov, dobytkom a nazbíjanou korisťou. Na noc sa zastavili vo Fabianovej doline. Nad ránom priniesli tureckí špehovia zvesť, že sa blíži cisárske vojsko. Bola to iba menšia skupina jazdcov, ktorí sprevádzali palatína Thurzu na obhliadke škôd, spôsobených Turkami na jeho majetku. Správa o prichádzajúcom uhorskom vojsku vyvolala paniku. Turecký veliteľ vydal rozkaz: "Všetkých zajatcov pozabíjať, zdržiavali by nás pri postupe!!!". Začalo sa ukrutné vraždenie. Zatiaľ čo dospelí zajatci poväčšine ušli, deťom priviazaným k vozom sa to nepodarilo. Turci ich v chvate pozabíjali jataganmi, sekerami, všetkým čo prišlo pod ruku. Keď prišiel palatín Thurzo na miesto tragédie, našiel ako-tak živých asi 50 detí. Dal ich naložiť na dva povozy a poslal ich na ošetrenie na svoj hrad v Šintave. Tu kdesi v okolí Párovských Hájov našlo svoj večný odpočinok okolo 500 zmasakrovaných detí, pochovali ich vraj priamo tu na mieste chlapi z Cabaja-Čápora.

V roku 1541 sa do mocenskej hry medzi Ferdinandom a Zápoľským znova zamiešali Turci. Počas ďalšieho vojenského ťaženia do Uhorska Turci obsadili celé Podunajsko aj s hlavným mestom Uhorska – Budínom. Uhorsko zostalo takmer na poldruha storočia rozdelené na tri časti:

Budínsky pašalík (juh a stred Uhorska) ovládli Turci.

Sedmohradsko (východ Uhorska) ovládol Ján Zápoľský.

Uhorské kráľovstvo (Slovensko a západ Uhorska) ovládol Ferdinand I. Habsburský. V roku 1536 bola Bratislava vyhlásená za hlavné mesto Uhorska.

Turci na obsadenom území zriadili vlastnú správu. Okupované územie Uhorska tvoril pašalík na čele s budínskym pašom a s centrom v Budíne. Pašalík sa delil na okresy - sandžaky (po turecky – „zástavy“) na čele s sandžakbegmi, ktorí sídlili na dobytých hradoch a pevnostiach. Postupne zriadili Ostrihomský, Novohradský, Sečiansky a Fiľakovský sandžak. Turci od podmaneného obyvateľstva žijúceho na území sandžakov vyberali dane tak ako predtým uhorská šľachta, zmenili sa iba páni. Platilo sa za všetko - za pasienok, drevo, seno, ovce, ryby, nevestu, ...Pribudla Daň z hlavy - „Džizja“, platili ju sultánovi „džizjepovinné“ osoby, kresťania ktorí neprestúpili na islam. Bolo deklarované, že ľuďom ktorí platia Džizju ručí moslimský panovník za ich životy. Špeciálna daň sa vyberala od obce vtedy, keď v jej chotári našli zabitého Turka. Obce sa museli starať Turkom o kone a zabezpečovať presuny tureckých oddielov. Pre poddaných mali Turci jediné meno, pre nich boli „raája“, čo znamená črieda, stádo.
Janičiari – Raz za štyri roky sa na území ovládanom Osmanmi ozýval plač žien a krik mužov, nadišiel čas povinných odvodov. Tureckí velitelia vyberali "Devširme" (Krvnú daň), od matiek a otcov odnášali najzdravších, najsilnejších a najkrajších kresťanských chlapcov vo veku 7-20 rokov. Ďalších chlapcov Turci lapali pri rabovačkách. Odvádzali ich ďaleko od rodín, aby navždy zabudli na blízkych. Deti boli obrezané a konvertované na islam, ich mozgy boli vymývané ideológiou džihádu už od ľahko ovplyvniteľného ranného veku. Vychovávali ich v kasárňach a vycvičili z nich elitné pešie jednotky známe tvrdou disciplínou - janičiarov. Boli to najoddanejší a najlepší vojaci v Osmanskej ríši. Každodenné bojové cvičenia a tvrdé tresty za akúkoľvek neposlušnosť postupne menili chlapcov na krutých a verných vojakov sultána, podľa zákona boli jeho otrokmi. Verili v Alaha, jeho proroka Mohameda a tieň Alaha na zemi – sultána. Nemohli mať rodinu, zaoberať sa poľnohospodárstvom alebo remeslom, kasárne boli ich domovom a spolubojovníci rodinou. V ich tábore sa netrpelo opilstvo, hazardné hry a hádky, ich jedinou prácou boli bojové cvičenia a skutočný boj. Dokonca aj stravu ktorá sa v kasárňach varila v jednom kotly si museli vybojovať. Sultán si mohol byť istý, janičiari sa budú biť na bojovom poli do posledného. Vycvičiť a posielať do boja proti nemoslimov deti kresťanského nepriateľa, to bol diabolský nápad, ťažko padlo otcom bojovať proti vlastnej krvi. V priebehu niekoľkých storočí janičiarske pluky privádzali do úžasu obyvateľov Európy svojou nebojácnosťou, silou a krutosťou. Mnohé európske armády prehrali boj ešte pred jeho začiatkom keď sa dozvedeli, že proti ním budú bojovať títo po krvi žízniví otroci sultána. Podľa zvyku, v bojoch dobyté mestá sultán milostivo na tri dni prenechal janičiarom aby drancovali, zabíjali a zajímali ľudí, ktorých možno predať do otroctva. Právom vzniklo príslovie "poturčenec horší od Turka". Tak to pretrvávalo storočia. Sultán sa musel starať jedine o to, aby janičiari išli z jednej vojny do druhej. Janičiari sa postupne stali vplyvnou politickou silou, ktorá bola schopná odstrániť akéhokoľvek sultána, s ktorým nesúhlasila.

 Slovenskom prechádzala hranica medzi Osmanskou ríšou a habsburskou monarchiou, v priebehu desaťročí sa rôzne posúvala a bola miestom častých ukrutností. Život na slovenskej strane hranice bol ešte ťažší, ako život na území okupovanom Osmanskou ríšou. Najviac trpelo obyvateľstvo v širokom pásme na severných hraniciach Budínskeho pašalíku, na miestach častých bojov znepriatelených strán, kde čiastočne alebo striedavo vládli Osmani aj Habsburgovci. Od dedín a miest ležiacich na hraniciach Budínskeho pašalíku a Uhorského kráľovstva boli často dane vymáhané obidvoma znepriatelenými stranami. Platil si dane jednej strane, obrala ťa o majetok druhá strana a naopak.

Podľa islamských tradícií a náboženského práva, Turkom bolo treba nepriateľa najprv vyzvať, aby sa poddal dobrovoľne. Tak ako sultán upozornil uhorských panovníkov na svoje nadchádzajúce ťaženie, aj nižší tureckí vojenskí hodnostári mali priam náboženskú povinnosť posielať mestám a dedinám výhražné listy. Žiadali v nich podrobenie sa, „dobrovoľné“ platenie „výpalného“. A bola to aj súčasť ich vojenskej taktiky, mala oslabiť obranný boj, vyvolať strach a zmätok medzi obyvateľstvom. Keď to nezabralo, nasledovala brutálna trestná výprava. Turci vypaľovali obydlia, vraždili a brali obyvateľstvo do otroctva. Uhorská komora vysielala do pohraničného pásma hajdúchov, tí však podľa dobových záznamov na niektorých miestach vraždili a lúpili horšie ako turecké oddiely, prípadne sami predávali Turkom kresťanských zajatcov. V rokoch tureckej nadvlády si obyvatelia miest a dedín v pohraničných oblastiach vytrpeli svoje.

Uvediem aspoň jeden výhražný list z roku 1564 od Hasan bega Brezničanom:  „Vy tekovskí a hontianski páni, falošní, vierolomní a neúctiví psy! Tu vám posielam 70 nosov a 139 uší vašich surových katov (hajdúchov), ktorí vypálili v Novohrade 7 dedín. Hlavy sme im nesťali, oči nevylúpili, aby trafili domov, jazyky sme im nevytrhli, aby vám mohli povedať, čo sa stane tomu, kto krčí nosom nad našou veľkodušnosťou. A posielam aj kožu ich veliteľa, do ktorej sa nevmestil. Kým zamrzne Hron, zaplatíte celú škodu čo ste spôsobili, aj daň ktorú ste mi dlžní. Ak nie, nech vás Alah opatruje!“

Ako sa asi tváril breznický richtár, keď pred neho predstúpilo 70 dokrvavených hajdúchov, nesúcich si nosy a uši v balíčku? Určite mal "plné nohavice", iste sa snažil čím skôr zaplatiť Turkom požadovanú daň. Vôbec sa nezaoberal tým, prečo matematika nesedí a jedno ucho v krvavom "darčeku" chýba.

Po krajine sa pohybovali aj neslávne známe polovojenské bandy Martalovcov. Boli zložené z príslušníkov islamizovaných balkánskych národov, predovšetkým z Albánska, Bosny a Hercegoviny (Martal - lúpežný turecký vojak). Martalovci spočiatku postupovali ako predvoj hlavnej tureckej armády. Ich hlavnou úlohou bolo zabezpečovať zásobovanie armády a to sa dalo iba plienením krajiny. Čoskoro začali konať nekoordinovane s tureckou armádou a drancovali krajinu na vlastnú päsť. 

Násilia sa dopúšťali nielen Turci (spolu s Tatármi) a Martalovci, ale aj takzvaní slobodní hajdúsi. Boli to v skutočnosti profesionálni vojaci, ktorí pre nedostatočný žold dezertovali a vytvorili lúpežné bandy. Živili sa krádežami, rabovaním a páchaním násilností často drastickejších, ako Turci. Aj radoví vojaci často dostali namiesto žoldu dovolenie rabovať. Biedne postavenie poddaného ľudu zhoršovali aj protihabsburské povstania Štefana Bocskaya, Gabriela Bethlena, Juraja Rákocziho, Imricha Thökölyho a Františka Rákocziho. 

Ľudia žili v permanentnom ohrození života. Turci, Tatári, Martalovci ale aj  slobodní hajdúsi ich chytali, predávali a kupovali ako dobytok. Inú šancu ako včasný útek do úkrytov v lesoch či opevnených hradoch obyvateľstvo nemalo. Podzemné skrýše (dúpänce) boli ideálnym riešením, ako dvoj - až trojdňové nájazdy lúpežníkov prežiť. 

Turecko-tatárska ukrutnosť - Pri drancovaní Trenčianskej stolice Osmanmi v roku 1663 padol pri úteku z horiacej Senice do tureckého zajatia farár Štefan Pilárik. Ukrutnosti Turkov videl a zažil počas 2 mesiacov strávených v ich zajatí na zajatcoch a vlastnej koži. Ako zázrakom sa zachránil. Považoval to za Ježišovo milosrdenstvo, za ktoré sa má odvďačiť tým že spíše, čo na vlastné oči videl. V próze Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť) takto drasticky opisuje svoje zážitky z tureckého zajatia:

.....„Tak páchali tieto barbarské divé národy svoje nevýslovné tyranstvo a ukrutnosti in progressu (v priebehu) na svojom ďalšom pochode," popisuje to Pilárik. „Keď svitol milý deň a pohania sa chystali na svoj pochod, nemluvňatá sa  veru čoskoro samy prezradili svojím krikom a plačom. Tí im dali pocítiť svoju zbesilosť a zúrivosť, pretože ich vyrvali matkám od pŕs, z náručia a lona, mrštili o zem a nemilosrdne roztrieskali o stromy a skaly, takže v okamžiku vypustili svoje nevinné dušičky. Istý otec ukryl svoje milé dieťa, ktoré malo sotva štvrť roka, na svoje prsia za kazajku. Pretože sa však i toto prezradilo svojím plačom, pristúpil Tatár, chmatol milé dieťa za nohy, vydrapil ho nemilosrdne celý rozzúrený a hodil o kameň, takže tiež v okamžiku vypustilo dušu. A aké ďalšie ukrutnosti páchali na takýchto deťoch, nedá sa ani opísať! Sú takí zlí, že s deťmi sa nezaobchádzalo horšie ani za čias  Herodesa."... A ďalej píše  ...„Keď zostala tu alebo tam ešte nepoškodená dedina alebo chalupa, nanovo ju podpálili a obrátili v popol. Keď postretli nejakého človeka, hneď stáli nad ním desiati alebo dvadsiati, sťali ho mečom, podržali svoje čiapky, zachytili krv a pili ju ako najlepšie červené teplé víno a takouto kresťanskou krvou napájali aj svoje kone, ...“
Celé dielo si môžete prečítať na: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/912/Pilarik_Turcico-Tartarica-crudelitas-Turecko-tatarska-ukrutnost/2#ixzz6DvtZuQ57

Rakúsky minister vojny Peter Stern vo svojej kronike zaznamenal: „Ľudia boli Osmanmi po tisícoch zabíjaní alebo znásilňovaní, deti vyrezávali z matkinho lona a vyhadzovali ich alebo napichávali, panny boli zneužívané pokiaľ nezomreli. Bodaj by k týmto úbohým dušiam bol všemocný Boh milostivý, bodaj by tieto vraždy odporných moslimských psov nezostali nepotrestané.“

Uvediem chronologický prehľad najtragickejších udalostí, uvádzaných v kronikách obcí v Tekovskej stolici:

  • 1544 - Asi 2000 Turkov prekročilo Dunaj o dostali sa až k Leviciam. Nočným útokom prekročili hradby mesta, podpálili ho a odvliekli zajatcov.
  • 1547 - Turci napadli Pukančanov a obyvateľov Pečeníc idúcich zo štiavnického jarmoku a šesťdesiatich odvliekli do zajatia.
  • 1556 - Turci vtrhli do Tekovskej stolici, spustošili dvadsaťštyri obcí a zabili alebo odvliekli do zajatia okolo tritisíc ľudí.
  • 1566 – Turci vyplienili banské mestečká v Štiavnických vrchoch.
  • 1573 - Turci prepadli Zlaté Moravce, Žikavu, Chyzerovce i Ladice, veľké škody spôsobili v Beši a Veľkom Ďure. V ďalšom roku vyrabovali Nemčiňany, Beladice, Chrášťany, Sľažany a Vozokany.
  • 1599 - Turci vypálili Čajkov, Rybník a okolité dediny, vyrabovali Hronský Beňadik. Útoky na bezbranné obyvateľstvo sa opakovali často.
  • 1618 - Turci prepadli sídlo Tekovskej stolici Topoľčianky, Zlaté Moravce, Vráble a Starý Tekov, ktoré vypálili.
  • 1622 - Turci prepadli Bátovce a o dva roky neskôr odvliekli z Čajkova 202 ľudí.
  • 1630 – 1634  zvýšili sa vpády Turkov do Tekovskej stolici, prepadávali obce i osady, vynucovali si platenie daní a rozličných poplatkov, unášali ľudí, najmä deti, pálili domy, odvádzali dobytok. Veľmi zlý bol rok 1631, v ktorom z Topoľčianok odviedli štyri deti, z Chyzeroviec 36 obyvateľov a všetok dobytok, podobne vyčíňali vo Volkovciach. Najkrutejšie postupovali vo Vieske nad Žitavou, z ktorej vzali 94 osôb – takmer všetkých obyvateľov – a všetok dobytok.
  • 1640 - Pukanec Turci obrátili na popol, mnoho ľudí povraždili a odvliekli do zajatia. Nájazdu odolal len rímsko-katolícky kostol, ktorý bol ohradený kamenným múrom - „Hrozná noc pukanská“ http://www.pukanec.sk/hrozna-noc-pukanska.html
  • 1642 – Turci vpadli do Tekovskej stolici, 10 obcí bolo vyplienených, 117 ľudí bolo zavraždených 298 ľudí bolo vzatých do otroctva, Na daniach sa vybralo 665 zlatých, výmena za otrokov stála 1000 zlatých.
  • 1647 - Turci zaútočili na Kozárovce. Mužov, ktorí sa bránili povraždili, mladších vzali do otroctva, ženy znásilnili a deti im v náručí usmrtili. Dobytok odvliekli a dedinu zapálili.

Tento zoznam udalostí plaču a žiaľu by sa dal rozšíriť o ďalšie obce a osady v Tekovskej stolici, v Honte, Novohrade, na Považí a ďalšom kusisku Slovenska, možno aj zdesaťnásobiť. Preto niet divu, že sa najviac podzemných úkrytov (dúpäncov) na Slovensku vybudovalo práve počas tureckej nadvlády. Aj vďaka signalizácii z vartoviek a hlások dokázala prakticky celá dedina opustiť obydlia a ukryť sa v dúpäncoch v priebehu hodiny a súčasne odohnať dobytok. Ak by sa im to nepodarilo, hrozil im hlad a zrejme aj smrť.

Kde môžete uvidieť priestory vytesané do tufového podložia, ktoré sa používali ako úkryty v časoch tureckých nájazdov za drancovaním? Sú vyznačené na mape https://mapy.hiking.sk/?trasa=CzR7Z  zostavenej spolutvorcom predchádzajúcich dvoch blogov, banskobystrickým turistickým nadšencom - Tomášom Trstenským.

V mape sú okrem dúpäncov vyznačené aj podzemné priestory slúžiace dnes ako pivnice a tiež prírodou vytvorené jaskyne. Určite väčšina z nich bola využívaná v minulosti aj ako úkryty. Všetky sa môžu stať cieľom vašich zaujímavých prechádzok do prírody.

Známe i menej známe dúpänce

Dúpänce v Brhlovciach- Krajský pamiatkový úrad Nitra vypracoval v roku 2006 podrobný dokument: „Pamiatková rezervácia Ľudovej architektúry Brhlovce; Urbanisticko-historický výskum územia“. Problémom skalných obydlí v Brhlovciach sa zaoberali vo svojich prácach mnohí odborníci, napríklad J.Fraňo, K.Holbová, J.Kantár, ...Etnograf Ján Mjartan zastáva názor, že brhlovské skalné obydlia sú staršie ako turecká invázia. V žiadnej z odborných publikácii o Brhlovciach sa dúpänce v časti chotára medzi dedinou a osadou Kamenný Chotár nespomínajú.

V Brhlovciach som sa pred 73 rokmi narodil. Spomínam si, ako ma k dúpäncom zaviedol sused Krko. Mal som 5-6 rokov a uveril som jeho rozprávke o tom, že v týchto dierach bývajú šarkany. Pre decko to bol silný zážitok. Trochu neskôr som sa o úkryty ako nadšenec pre históriu zaujímal a rád som počúval historky brhlovských dedov o tom, ako ich dedovia a pradedovia spomínali na Turkov. A práve tu mimo dediny sa vraj pred nimi úspešne ukrývali, keď prišiel čas platenia daní. Nájdete tu 4 veľmi dobre zachované miestnosti vytesané do tufového svahu v jarku, s čiastočne zasypanými vchodmi. Najväčšia miestnosť má rozmer 3x6 metrov a výšku 2 metre. 

Tuf je usadená hornina vulkanického pôvodu, zložená z jemnozrnných sopečných vyvrhlín, hlavne sopečného popola, prachu prípadne pemzy, ktoré sa ukladali vo vrstvách v rozličnej vzdialenosti od sopiek na súši aj vodnom prostredí. U nás je jeho výskyt rozšírený vo všetkých pohoriach Západných Karpát ako Kremnické a Štiavnické vrchy, Poľana, Javorie, Vtáčnik, Slanské vrchy, Vihorlat, Zemplínske vrchy, Krupinská planina. Tuf sa v stavebníctve používal už od antických čias. Pórovitý tuf je materiál ľahko opracovateľný a jeho využitie pri výstavbe obydlí bolo všestranné. V päťdesiatich rokoch minulého storočia sa tufové tvárnice z brhlovského kameňolomu vozili na stavby až do Bratislavy.

Rozhodne si vypočujte trefnú pieseň o Turkoch a skalných obydliach v Brhlovciach, výborne sa sem hodí  www.youtube.com/watch?v=VvTtMHkwh3o . Turecké vyčíňanie v Uhorsku je také vzdialené v čase, že sa z neho stal folklór.  

Dúpänce v Jabloňovciach- O zaujímavých a ľahko prístupných dúpäncoch v Jabloňovciach vie prekvapivo málo ľudí. Nájdete ich na južnom svahu vrchu Stráž. Nepokúsi sa obec túto zaujímavú pamätihodnosť viacej zviditeľniť?

Traduje sa, že jabloňovské dúpänce boli vzájomne prepojené podzemnými chodbami. Niektoré vyúsťovali v lokalite Zadné Teňatište a ďalšie vraj viedli Segedínskou dolinou až pod Sitno. 

Dúpänec na vrchu Turečka nad klastavským mlynom je zo všetkých dúpäncov ktoré poznám najtajomnejší a najzáhadnejší. Dnes je síce odkrytý vstup iba do jedného dúpänca, ale terasovite upravené okolie vnuká myšlienku, že sa tu v podzemí skrývajú ďalšie priestory.

Val obrov (Spečený val) je jednou z najväčších neobjasnených záhad slovenskej histórie. Nevieme kto ho navŕšil a ani na čo slúžil. Isté je to že mal impozantné rozmery (tiahol sa od Sitna k Dudinciam) a že táto monumentálna stavba si vyžadovala obdivuhodné množstvo sily i organizácii práce. 

Názov "Turečka" vrch v minulosti iste nedostal iba kvôli jedinému dúpäncu. Na Slovensku sú úžasné miesta, ktoré ešte len čakajú na objavenie. V múzeách sa môžete zoznámiť s už odhalenou históriou. Na potulkách Slovenskom sa však dostanete aj na miesta, na ktorých môžete rozvíjať vašu predstavivosť a fantáziu. Nájdete miesta, história ktorých je stále zahalená rúškom tajomstva, tajomný vrch Turečka je jedným z nich.

Tufové pivnice v Klastave - Celkom blízko, len asi 500 metrov vzdušnou čiarou od vrchu Turečka môžete navštíviť nad cintorínom v časti Starý háj osady Klastavy (patriacej k obci Baďan) tufové pivnice. Na rozdiel od jabloňovských dúpäncov neznámych pre verejnosť, obec Baďan sa snaží propagovať svoje podzemné priestory, ktoré mali slúžiť aj ako úkryty pri osmanských rabovačkách. Pivnice archeologicky preskúmal aj Andrej Kmeť, ktorý 12. novembra 1902 osobne navštívil Klastavu. V lokalite „Na háji“ prezrel pivnice vykresané do trachytového tufu.  Porovnal ich s pivnicami v Dolných Jabloňovciach v lokalite Plieška, ktoré preskúmal 21. októbra 1902.

Badínska pivnička pod Bakovcom - Typom na pekný výlet v okolí Banskej Bystrice môže byť prechádzka k zaujímavej Badínskej pivničke pod Bakovcom. Na informačnej tabuli sa dočítate, že „...bola vybudovaná v 15. alebo 16. storočí južne od obce Badín. Pôvodne Badínčanom slúžila ako sklad vína. Počas ohrozenia Uhorska osmanskými vojskami (Krymskí Tatári) sa v nej ukrývali obyvatelia obce. Počas SNP tu bolo guľometné hniezdo povstalcov pre dobrý výhľad do Zvolenskej kotliny a blízke letisko Tri Duby. V druhej polovici 20. storočia začala chátrať a pri výstavbe súčasnej lesnej cesty bol poškodený vstup do pivničky. Zavalený a zarastený vstup bol v roku 2018 vyčistený členmi OZ Laurín - Spoznaj zabudnuté, obcou Badín, dobrovoľnými hasičmi, lesnou správou a pílou z Badína. Boli osadené dve oddychové lavičky a informačný panel s popisom“.

Tatárske pivnice Ľuboreč - Obec Ľuboreč patrila hradu Šomoška. V roku 1554-1594 ju okupovali Turci (sečiansky sandžak).  Podľa zápisov z roku 1562 - 1563, v Ľuboreči Turci evidovali dvadsaťpäť dane povinných domov.

V lese za dedinkou Ľuboreč je tajomné, prastaré miesto, môžete tu navštíviť Tatárske pivnice vytesané do pieskovca. Na informačnej tabuli prečítate:„Tatárske pivnice boli tri jaskyne slúžiace ako úkryt pre ľudí aj pre zvieratá od čias tatárskych nájazdov až po turecké vpády v 17. storočí. Písomné správy o ich pôvode sa nezachovali, existuje však o to viac príbehov a legiend. Hovorí sa, že v núdzi v nich ľudia vždy prečkali to najhoršie. Keď hrozilo nebezpečenstvo, ukrývali sa v jaskyniach nielen celé rodiny, ale aj dobytok, miesto sa našlo i na skromný majetok. Nenápadný vchod bol chránený okolitými stromami a neveľkými kríkmi. Jaskyne sú čiastočne dielom prírody a čiastočne ľudských rúk. Pôvodne menšie jaskyne ľudia zväčšovali, aby vyhovovali ich potrebám. Vytesané sú do mäkkého, poddajného pieskovca. Tak sa podarilo vytvoriť ich súčasnú podobu. Dve z jaskýň sú priamo pred vami, tretia pivnica neprežila útok nacistov počas druhej svetovej vojny. Na stene väčšej z pivníc sa nachádza tajuplný nápis, ktorý dodnes čaká na svoje rozlúštenie. Možno sa to podarí práve vám.“

Tatárske pivnice pri Krupine- Okrem mnohých kultúrno-historických pamiatok, obľúbeným turistickým cieľom pri návšteve Krupiny je aj známa vartovka ktorá bola súčasťou protitureckého obranného systému a zaujímavé skalné úkryty, tzv. Turecké studne. Nájdete ich na Štrampľochu, pri ceste medzi mestom a rekreačnou časťou Tepličky. Mesto Krupina stojí na tufovom podloží, rozsiahle pivnice sú pod každým domom v starom meste. Aj nadzemná časť krupinských domov sa stavala z tufu, ten sa ťažil v kamennom lome Steinbruch (dnešný Štrampľoch). Neskôr sa v lome do tufu vytesali skalné obydlia či úkryty. V niektorých historických prameňoch sa spomínajú ako turecké skrýše či dokonca kúpele. Osobne si myslím, že sa Turci pri lúpežných nájazdoch nepotrebovali pri Krupine dlhodobo ukrývať, nemyslím si, že oni k tomuto účelu vysekali skalné úkryty. To skôr obyvateľstvo využívalo lokalitu kamenného lomu ako úkryt pred Turkami. Tak či onak, Turecké studne stoja za vašu návštevu.

Pivnice v lokalite Mačkáš Hontianskych Nemiec - Ťažké obdobie nastalo pre obyvateľov obce v pomoháčskej dobe, období tureckých nájazdov za korisťou. Hontianske Nemce Turci prvýkrát napadli v roku 1543. Časť obyvateľstva pobili a veľa ľudí odvliekli do zajatia. Obec ľahla popolom. Po roku 1604 boli Hontianske Nemce ešte niekoľkokrát Turkami prepadnuté a vypálené. V tomto období Nemce patrili novohradskému sandžakbegovi a boli poplatné Turkom. Nielen Turci drancovali a plienili dedinu, ako ničivá smršť sa tu prehnali všetky protihabsburské povstania.

Spomeňme si na zápas uhorského šľachtica Jána Zápoľského a Ferdinanda I. Habsburského o uhorský trón, ku ktorému dochádza po bitke pri Moháči. Ostré spory medzi katolíckymi Habsburgovcami a protestantskými uhorskými šľachticmi viedli k náboženským nepokojom a stavovským povstaniam. Krajinou a jej obyvateľstvom „zamávali“ povstania Štefana Bocskaya, Gabriela Bethlena, Juraja Rákocziho a Imrich Tőkőlyho, reformačné i protireformačné hnutia. Počas nich bolo treba skrývať náboženskú príslušnosť k viere. Existencia skalných pivníc na Mačkáši je písomne zaznamenaná v roku 1673 v cirkevných kronikách. Dozvedáme sa v nich, že podzemné úkryty vytesané do skál v Mačkáši využívali v minulosti prenasledovaní evanjelici, ktorí sa tu tajne schádzali na služby božie. Podľa miestnych legiend však boli tieto podzemné priestory vysekané do skaly ešte o sto rokov skôr a slúžili ako úkryty pri tureckých vpádoch do kraja, rabovačkách.

V Hontianskych Moravciach, v chotári ktorých sa osada Mačkáš nachádza, narodil sa aj humorista, skladateľ a spevák Jaro Filip. Tak predsa je môj blog spojený aj s hontianskomoravským Jaríkom. Spomeňte si na jeho pieseň "Turci idúúú". "Jajže bože strach veliký Padli Turci na Poniky A nie jeden ale dvaja Vpadli rovno sem Do stredoslovenského kraja...." . Ďalej si text môžete vypočuť vo video-ukážke:   https://www.youtube.com/watch?v=EFT5FWjm5nk

Možno pieseň zložil pri ochutnávke vína na Mačkáši inšpirovaný dúpäncami, čo poviete? Veď prostredie mačkášskych pivníc je jedno z najromantickejších na Slovensku, presvedčte sa!

Dúpänce v Hontianskych Tesároch - „Teraz povedz, milý čitateľu, načo všetko toto bolo a kto to kresal? Či od tých dúpät majú Tesáre meno? Či toto boli počiatočné Tesáre?“  Týmito otázkami končí Andrej Kmeť (1841-1908, obdivovateľ prírody, vedec, turista a zakladateľ múzejníctva) v diele Ďalšie výskumy z obvodu Sitna opis tesárskych dúpäncov. Preskúmal ich naozaj dôkladne, nikde inde som nenašiel tak podrobné a presné údaje, aké som našiel v  jeho opise z  roku 1902. To že pri označení týchto dier používa miestne obyvateľstvo slovo dúpä, poukazuje podľa Andreja Kmeťa na veľmi dávny pôvod dier. Veď Už sám názov Dúpänce značí veľmi dávny pôvod, lebo náš ľud dávno už neužíva slovo dúpä o diere alebo o jaskyni. Dávno to bolo, keď to slovo užíval a keď týmto dieram to meno dal“. Podrobnejšiu informáciu o dúpäncoch zanechanú Andrejom Kmeťom si môžete prečítať na

http://honttesare.sk/andrej-kmet/o-dupencoch-dupaencoch-od-andreja-kmeta

Tesárske dúpänce sú spomedzi všetkých dúpäncov jednoznačne najpopulárnejšie, no aj tak neboli doteraz predmetom odborného výskumu a ich vek a účel nie je jednoznačne určený. Ide celkom o štyri umelo vyhĺbené kamenné dutiny, ktoré sa nachádzajú v strmom svahu na ľavej strane údolia potoka Štiavnica. Miestni ich volajú ako "jednodierka" (tie sú dve), "dvojdierka" a "osemdierka".

Horná "jednodierka" sa nachádza v blízkosti železničnej stanice (približne 400 m vzdušnou čiarou od budovy ž.st.) severovýchodným smerom. Po vyznačenej trase je to k "jednodierke" asi kilometer. Po príchode k údoliu (na fotke pred nami) sa rozhodujeme, kam nasmerujeme naše kroky, "jednodierky" a "dvojdierka" je v svahu pravého kopca, k "osemdierke" treba zamieriť vľavo.

Andrej Kmeť sa k dúpäncom vydriapal bez pomoci rebríka a lán vo svojich 60 rokoch, no spôsobil si pritom škodu, rozbil si fotoaparát: "vyhŕkli mi všetky sklá von, i tie, na ktoré bol som si Dúpence odobral, i čisté a boli všetky pokazené. Chudobnému človeku vraj i na stole vykypí!"

Dolná "jednodierka" je jednoduchá miestnosť, nachádzajúca sa na úpätí skaly pod "dvojdierkou". V minulosti bola upravená a používala sa ako pivnica. 

 V jednom z publikovaných rozhovorov znalec dúpäncov Peter Jančura  hovorí: „Krásna je osemdierka, je to úkaz nadnárodného významu, málo o ňom vieme a nevedno prečo sa šíria rôzne fámy o jej vzniku a účelu. Od meditačných komôrok pre mníchov až po mimozemský pôvod. Pritom je evidentné, že slúžila ako úkryt pred Turkami,“

Skalné obydlia (dúpänce) v Lišove - Najznámejšími skalnými obydliami sú obydlia ručne vytesané do tufových skál v Brhlovciach. Medzi dúpäncami držia bezpochyby primát tie v Hontianskych Tesároch. V popularite by som na tretie miesto zaradil skalné obydlia v malej hontianskej obci Lišov. Treba povedať, že Lišovčania sa snažia všemožne túto miestnu pamätihodnosť popularizovať a pritiahnuť k nim návštevníkov, napríklad z blízkych Dudiniec.

Skalné príbytky v Lišove vznikli pôvodne ako úkryty ľudí pred Turkami, pôvodne boli dúpäncami. V neskorších dobách v nich nachádzali domov chudobní Lišovčania a prispôsobovali ich svojim potrebám. Podľa legendy vraj kedysi slúžili ako pivnice pre uskladnenie vína panovníčky Márie Terézie. Nie tak dávno ich družstvo využívalo ako sklad zemiakov.

Lišov 1 - skalné obydlia "pod Sadzením"

Lišov 2 - skalné obydlia "Drienovo" - Rozmerovo ešte väčšie obydlie vytesané do skaly nájdete asi 800 metrov za miestnym poľnohospodárskym družstvom. Má tiež viacero menších i väčších miestností. V minulosti tieto priestory využívalo družstvo ako sklad jabĺk, zemiakov a vína, preto historickú tvár narúšajú mreže na oknách, torzo elektrického stožiara pri vchode a pozostatky improvizovaných elektrických rozvodov vo vnútri miestností. Pred časom tu vystavoval šesťdesiat svojich diel výtvarník Fero Lipták.

Plášťovská "Čierna diera"- Iba 500 metrov vzdušnou čiarou od bojiska pri Plášťovciach, na ktorom v roku 1552 Turci porazili  uhorské vojsko pod velením Erazmusa Teuffela a odPamätneho parku zriadeného na mieste bitky, zdiaľky sa dá uvidieť v strmej skalnej stene čierna diera. Ona sa skutočne nazýva Čiernou dierou, asi preto, že veľká väčšina turistov ju obdivuje iba zospodu a nevidia nič iné, iba čiernu dieru v skale. Ani my sme nepostupovali inak. Autom sme sa dostali až pod skalu, ale ďalej to už ide iba s horolezeckými skúsenosťami.

Pôvodne som plánoval uviesť v blogu aj ďalšie menej známe lokality dúpäncov o ktorých viem, no nestihol som doteraz pripraviť fotodokumentáciu. Pokúsim sa urobiť tak v najbližšej budúcnosti a blog o ďalšie dúpänce doplniť.

Vozokanský lev smrti - V pomoháčskej dobe sa turecké vojny striedali s mierom, no mier bol rovnako krutý ako vojna. Pre Turkov žiadne prímerie neplatilo, za drancovaním vyrážali zo svojho ostrihomského a fiľakovského sandžaku na stredné Slovensko, kedy sa im zachcelo. Do obdobia prímeria spadá aj hrozná noc pukanská v roku 1640, ako aj bitka pri Veľkých Vozokanoch v auguste 1652. Podobných bitiek bolo v tej dobe veľa, lenže táto vozokanská bola výnimočná, bola bitkou spravodlivou a prvou víťaznou. V tejto bitke nešlo o nič iné ako o česť. O vedomie, že nikto nás nemôže svojvoľne obrať o slobodu a okrádať o naše majetky.

Nájdite si čas a navštívte miesto bitky, ktorú pomohli vyhrať sedliaci šestnástich okolitých dedín. S kosami, sekerami, cepmi a vidlami prišli brániť svoj majetok. Napadli zadný voj islamského vojska, čím spôsobili paniku a rozhodli boj. Dnes sa na vozokanské bojisko díva z podstavca majestátny poltonový bronzový lev. Výborne by sa vynímal na viedenskom námestí, tu v pustom poli pôsobí bizardne no o to veľkolepejšie a presvedčivejšie. Čo sa o bitke dočítate na tabuli pri pamätníku?

Smrť štyroch mladých členov rodiny Esterházyovcov oplakávala celá kresťanská Európa. 26. novembra 1652 sa konal v Trnave najpompéznejší pohreb 17. storočia na našom území. V rodinnej krypte v podzemných priestoroch Katedrály sv. Jána Krstiteľa našli hrdinovia miesto svojho posledného odpočinku.

Po víťazstve uhorských vojsk nad Turkami sa vraj na mieste bitky diali čudesné veci. Na bojisku zostalo toľko mŕtvych , že ich víťazi nevládali pre horúce letné počasie riadne pochovať. Mŕtvoly boli len nahádzané na jednu kopu a následne obsiate tŕním, aby ich nerozvláčila divá zver. Dlhé roky sa povrávalo, že títo ľudia, keďže neboli normálne pochovaní, blúdia po poli a márne hľadajú pokoj.

Nad celým príbehom o hrdinsky padlých Esterházyovcoch visí temná škvrna. Hrobku vykradli francúzski vojaci, ktorí v roku 1809 kostol využívali ako nemocnicu. Rozhádzané kosti pozbierali, anatomicky roztriedili a uložili späť do truhiel. Keď sa v roku 1957 krypta v Katedrále sv. Jána Krstiteľa otvorila opäť, našla sa znova iba veľká hŕba pomiešaných kostí. Vyšlo najavo, že hrobky opäť vykradli vojaci, prebúrali sa sem tunelom zo susedných kasární. Žiaľ, našinec býva niekedy horší od Turka. Aj niekoľkokrát vandalmi poškodený vozokanský pomník s levom vie o tom svoje.

Veľká bitka pri Leviciach - V roku 1663 sa vydala osmanská armáda z Budína na rozhodujúcu vojenskú výpravu k zlatu a striebru stredoslovenských banských miest. Početnosťou armáda prekonávala všetko to čo tu bolo za predchádzajúce 150 ročné pomoháčske obdobie. Po bitke pri Parkane sa Turci zmocnili mocnej pevnosti Nové Zámky a neubránili sa im ani ďalšie pevnosti, vzdala sa Nitra (z hradnej katedrály sa stala mešita Mohameda), Hlohovec, Komjatice, Novohrad, Drégeľ, Buják a 2. novembra 1663 sa Turkom dostal do rúk aj Levický hrad. Takmer celý rok vial nad Levickým hradom konský chvost s polmesiacom. Osmanov bolo treba zastaviť. Európska šľachta a pápež pozbierali peniaze na 52 tisícové žoldnierske vojsko, velil mu francúzsky generál Souches. Do boja sa pridali aj uhorskí šľachtici, na čele uhorskej jazdy stál Štefan Koháry. Najskôr bola oslobodená Nitra a po nej nasledovalo oslobodenie Levíc. Veľká bitka pri Leviciach sa začala 19. júla 1664. Boj sa začal pri Tlmačoch, bojisko sa tiahlo až k predmestiu Levíc. Koháry na svojom Viktorovi so svojimi husármi bojoval v tom najtuhšom. Bojoval a dobojoval. Na bojisku nájdete dva pamätníky. Kaplnka pri nákupnom centre Merkury Market na okraji mesta označuje miesto, kde 19. júla 1664 zasiahla Koháryho smrtiaca guľka. Z koňa však nespadol, noha sa mu zachytila o strmeň a Viktor ho vliekol bojiskom niekoľko kilometrov. Druhý pamätník je v chotári Hronských Kosíh, tam kde sa telo Štefana Koháryho zachytilo o hrušku a kde posledný raz vydýchol. Bolo to 19. júla 1664.

Ľudia vravia, že Koháryho kôň Viktor sa ukazuje za mesačných nocí medzi Hronským Beňadikom a Levicami. Cvála po ceste a oheň mu šľahá z papule, hľadá svojho pána.

V súčasnosti sa nachádza kaplnka v dezolátnom stave bez prístupovej cesty, prístup teda nie je vhodný, ak je mokro.

Pamätník bitky pri Leviciach:  GPS   N48.22989,  E18.60357;               Kaplnka - miesto nájdenia tela Š. Koháryho:   GPS   N48.26904,  E18.56662;  

Ešteže telo Štefana Koháryho nebolo po smrti zneuctené tak, ako štyroch bratov Esterházyovcov. Pozostatky tohoto hontianskeho župana, hrdinu protiturekých bojov, boli uložené do rodinnej hrobky v Kláštore sv. Mikuláša v Hronskom Beňadiku. Na bočnej stene chrámu môžete uvidieť jeho sarkofág.

Koniec Turkov v Uhorsku - Turci utrpeli pri Leviciach drvivú porážku, 6-tisíc osmanských vojakov zahynulo priamo na bojisku, prišli o delá, batožinu, zásoby a prišli aj o ostrihomského beg pašu Aliho, ktorý padol v boji. Turecké sebavedomie silno utrpelo, Po porážke pri Leviciach to išlo ďalej s nimi v Uhorsku "z kopca". Už nemali silu na ohrozovanie banských miest, prepadávanie dedín a drancovanie slovenského vidieka. Dokonalý obrat prišiel však až po porážke 200-tisícovej armády Osmanskej ríše pod velením veľkovezíra Kara Mustafu pri Viedni v roku 1683. Viedni prišli na pomoc habsburské, nemecké a poľské vojská. Pri víťazstve zohrala rolu nielen pomoc poľského kráľa Jána III. Sobieskeho a jeho elitných "okrídlených" husárov, ale aj účasť ostrihomského arcibiskupa a rodáka z tekovskej dediny Slepčany - Juraja Selepčéniho. V službách cisára Leopolda I. plnil rozličné diplomatické poslania. Na vydržiavanie protitureckých vojsk vynaložil okolo pol milióna zlatých, striebro a potraviny, čím si vyslúžil titul - Záchranca Viedne. Víťazstvo pri Viedni sa bralo ako víťazstvo kresťanského sveta nad islamom. Kráľ Sobiesky sa pri omši pred bojom takto prihovoril vojakom: „Nejdete do bitky za kráľa a ani za cisára. Dnes budete bojovať za Boha. Bráňte svoju vieru, aby vaše deti mohli slobodne vyznávať vieru v Boha, slobodne milovať Krista, aby boli slobodné, pretože vy ste v ten deň bojovali“.

Celý turecký tábor s celou výzbrojou, veľkými pokladmi a ulúpenými drahocennosťami padol do rúk víťazov. Týmto slávnym víťazstvom kresťanstva bol osud Turkov aj na Slovensku spečatený. Po celej slovenskej krajine vládlo nadšenie. Hlavný osmanský veliteľ, albánsky veľkovezír Kara Mustafa Köprölu porážku svojich jednotiek neprežil, na príkaz tureckého sultána ho uškrtili.

V chvate utekajúci Turci zanechali na bojisku nielen zbrane, nalúpené bohatstvo a kone s drahými postrojmi, ale aj veľké zásoby múky. Viedenskí pekári po tom, čo ubránili Viedeň, začali vraj ako prví piecť z tureckej múky rohlíky v tvare polmesiaca.

Okrem tejto koristi je s obliehaním Viedne spojená aj legenda o káve a jej rozšírení v stredoeurópskom priestore. Kvalitná káva bola luxusným a drahým výrobkom a práve v opustenom osmanskom tábore sa cisárskym vojakom podarilo ukoristiť veľa vriec s kávou.

V roku 1684 sa sformovala protiturecká Svätá liga. Okrem habsburských krajín sa do nej zapojil Pápežský štát, Svätá rímska ríša, Poľsko s Litvou, Benátska republika a Rusko. Boj proti Osmanom bol považovaný za Svätú vojnu kreťanského sveta proti moslimom. Ďalšie úspechy na seba nenechali dlho čakať. Po oslobodení Ostrihomu, Vyšehradu a Vacova v roku 1684 prišlo v auguste 1685 na rad oslobodenie novozámockej pevnosti. Aj cisárski vojaci vedeli byť brutálne krutí, darmo obliehaní Turci vyvesovali bielu zástavu, všetko zajaté turecké vojsko bolo do nohy povraždené. Vraj odseknuté hlavy Turkov naplnili niekoľko vozov. Nové Zámky hrali v tom čase významnú úlohu vo svetových dejinách a ich osud zaujímal celú Európu. Preto keď ich dobyli od Turkov späť, konali sa slávnostné bohoslužby aj mimo Uhorska. Od Neapola, Ríma a Benátok až hore po Vratislav, Hamburg a Brusel robili sa iluminácie. Po celej Európe dali raziť pamätné mince.

Za krátky čas, v roku 1686, padol aj Budín. V roku 1687 porazil Eugen Savojský Turkov pri Belehrade. Definitívnu porážku utrpeli Turci 11. septembra 1697 v bitke pri Zente, kde princ Eugen Savojský úplne rozdrvil početnejšiu tureckú armádu. Následne vpadol do Bosny, dobyl Sarajevo a štvanicou donútil sultána podpísať mier.

Okupácia Uhorska Osmanmi sa definitívne skončila v roku 1699 podpísaním mieru v Karlovaci. Týmto sa skončila éra tureckých výbojov a začal sa postupný rozpad Osmanskej ríše. Aj vďaka naším predkom ostala Európa kresťanská.

Zostali iba povesti a legendy, ako tá o nitrianskom Corgoňovi, ktorý svojou silou a odvahou zachránil pred Turkami Horné mesto.

Zostali balady, múdre a smutné, napríklad ľudová pieseň Rabovali Turci o dvoch deťoch, ktoré Turci zajali zvolenskej richtárke.    fondtlk.sk› detail-sluk_us_cat-0003895-Rabovali-Turci    Zostali listy od begov a pašov, vtedy hrozivé, dnes humorné. Zostali v múzeách zbrane, obdivujeme ich až teraz, keď sa nepoužívajú. Nezmazateľná stopa po Turkoch zostala v slovenskom folklóre a ľudových tradíciách, zostali turecké výšivky, turecké nohavice, gaštanové sady, melóny, rozmarín, niektoré slová v našom slovníku (napr. beťár, papuče, korbáč...). Zostali nám aj historické pamiatky. K ním patria aj vartovky a dúpänce, s ktorými sme vás chceli spolu s Tomášom Trstenským v blogoch zoznámiť. 

Belgické príslovie hovorí, že „šťastné národy nemajú dejiny“. Slováci boli postupne súčasťou Samovej ríše, Veľkomoravskej ríše, Uhorského kráľovstva, Rakúsko-Uhorska, Česko-Slovenska (ČSR, ČSSR, ČSFR), medzitým Slovenského štátu a dnes Slovenskej republiky. Slovenský národ pestré a pohnuté dejiny má, patrí do nich aj krvavé obdobie tureckého jarma, sme nešťastným národom?

Dôvetok:

Vďaka našim predkom, Európa ostala po víťazstve nad Osmanmi v bitke pri Viedni kresťanskou. Kladieme si otázku, zostane takou ešte dlho?

Faktom ostáva, že osmanské Turecko vždy veľmi túžilo po tom, aby obsadilo celú Európu, až po Atlantik. Dnes je možno k tomu bližšie ako v roku 1683, keď prehralo bitku o Viedeň. Turecká  armáda patrí medzi osem najsilnejších armád na svete a je silnejšia, ako napríklad nemecká armáda. Turecko je presvedčené a dáva to rôznymi spôsobmi verejne na známosť, že jeho armáda je schopná dobyť Európu za 3 dni.

K útoku armády zrejme nedôjde, reálne a čoraz väčšie nebezpečenstvo pre nejednotnú bezzubú Európu hrozí z moslimských migrantov ktorí v Európe žijú a ďalších, ktorých má prezident Erdogan v tureckých utečeneckých táboroch v zálohe. Hrozí že „otvorí stavidlá“ a do Európy pustí ďalšie štyri milióny migrantov. Mešity, migranti a armáda sú teraz novými zbraňami Erdogana v jeho protieurópskej kampani. Vďaka štyrom miliónom tureckých moslimov v Nemecku a rozsiahlym komunitám v Holandsku, Francúzsku, Rakúsku a inde má Erdogan v Európe už dnes skutočne obrovský vplyv.

"Majte nie tri, ale päť detí. Pretože ste budúcnosťou Európy", nariadil vo svojom prejave Erdogan tureckej diaspóre. „Sme jedna veľká rodina 300 miliónov ľudí od Jadranu po Veľký čínsky múr. Hranice Turecka sa tiahnu od Viedne k pobrežiu Jadranského mora, od Východného Turkistanu až po Čierne more“, vyhlásil Erdogan v ďalšom svojom búrlivom nacionalistickom prejave.

Budeme znova ako nemoslimovia platiť "džizju" alebo skrývať sa v dúpäncoch?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?