Turci idúúú 2/3 – vartovky chránili banské mestá, nájdite ich!

Autor: Vladimír Benčík | 28.5.2020 o 4:28 | (upravené 1.6.2020 o 7:07) Karma článku: 10,84 | Prečítané:  3534x

„..ja sultán Süleyman, ja Ti toto oznamujem – a Ty ma počúvaj! Tvoja ríša sa podobá stajni. Ja sultán .., chcem tvoje vojsko biť a zničiť. Kniežatá a tvojich vojakov ako tučné voly chcem dostať pod svoje jarmo!"..

Takýmto zimomriavky naháňajúcim otvoreným listom informoval sultán Osmanskej ríše Süleyman českého a uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského o moslimskej lavíne, ktorá sa k nemu z Istanbulu do Európy s koristníckym cieľom pohne. Vtedy ešte nebolo jasné, kam zamieri jeho šesťdesiattisícové výborne vycvičené vojsko, budú to Čechy, alebo zamieri do Uhorska? Čo nasledovalo, viete. Po Moháči roku Pána 1526 sa otvorila jedna z najsmutnejších kapitol dejín Slovenska, kapitola hrôzy a utrpenia, života na pokraji smrti.

Turci neboli pripravení pri prvej vojenskej výprave v roku 1526 natrvalo obsadiť Uhorské kráľovstvo a pripojiť ho k Osmanskej ríši, bola to výprava koristnícka. Po 2 mesiacoch od Moháča zanechali za sebou spustošenú krajinu, odviezli domov vozy naplnené korisťou, dobytok a tisícky zajatcov. Bezmocné Uhorsko však Turkom zachutilo a chceli sa rýchlo vrátiť. Tak ako upozornil Süleyman cisára Ľudovíta Jagelovského pred prvou výpravou v roku 1526, aj v roku 1529 cítil moslimskú povinnosť oznámiť otvoreným listom panovníkovi Ferdinandovi Habsburskému, že mu "ide po krku". Leták ktorý sa šíril po Uhorsku znázorňuje honosne odetého sultána na koni s textom, ktorý sa v súvekej terminológii nazýva opovedným, či vystríhacím nepriateľským listom. 

Zo strany sultána to neboli iba prázdne slová, turecké hordy opäť vtrhli do Uhorska. Viac ako jeden a pol storočia ohrozoval územie dnešného Slovenska krvavý tieň osmanského polmesiaca. Turci vypálili stovky dedín, miest a hradov, daktoré aj viackrát, pozabíjali desaťtisíce nevinných ľudí a ďalšie desaťtisíce odvliekli do zajatia. 16. a 17. storočie na dnešnom území Slovenska bolo najkrvavejším obdobím v celých našich dejinách. Na južnom Slovensku, na nestabilnej hranici "kresťanského a moslimského sveta", sa budovala proti prenikaniu Turkov obranná línia. Obyvateľstvo chvatne začalo organizovať domobranu, mestá a hrady sa opevňovali, budovali sa vartovky - strážne miesta. Záujem Turkov sa sústredil predovšetkým na bohaté banské mestá. Písal som o tom v predchádzajúcom blogu.

Tu nájdete ďalšie lokality „protitureckého telegrafu“, vyznačené sú na mape  https://mapy.hiking.sk/?trasa=JHEWB a uvedené v tabuľke vytvorenej spolu s banskobystrickým turistickým nadšencom a znalcom prírody - Tomášom Trstenským. Vydajte sa po našich stopách s dobrodružnými predstavami, navštívte miesta kde sa krásna príroda snúbi s históriou, doplňte chýbajúce informácie!

Vartovka č.27. - Hrad Čabraď - vartovka Staré Drienovo

Pri pohľade na ruiny tohoto impozantného kamenného hradu v krásnej prírode istotne zažijete silné emócie. Možno sa vo vás prebudia romantické predstavy, no život na hradoch nebol vždy taký bezstarostný a sladký, ako nám ho podávajú rozprávky a povesti. Čabraďský hrad nikdy nebol "na parádu", bol mocnou pevnosťou s tajomnou minulosťou, aj dnes vás jeho ruiny prekvapia svojou mohutnosťou. Hrady Čabraď a Levice boli v časoch osmanských nájazdov na banské mestá a výprav za drancovaním do ich okolia prvé „na rane“, tieto dva hrady boli najexponovanejšími.

V "Prehľade o cisárskych pohraničných pevnostiach v Uhorsku" za rok 1576 sú uvedené počty vojakov, koní a tiež mesačné náklady na udržiavanie posádok v pevnostiach. Sumárne sa v tej dobe v banskej pohraničnej oblasti a na miestach ktoré sa dnes nachádzajú na území Slovenska v cisárskych rukách nachádzalo 16 pevností, v nich dovedna 2152 pešiakov a 1414 koní. Za obdobie roku 1576 predstavovali náklady na udržiavanie týchto posádok 178 956 zlatých. Bolo to veľa či málo?

Pre trochu lepšiu predstavu o uvedených ročných nákladoch na vojsko, trochu ekonomiky. Mladý Ľudovít II. Jagelovský, ktorý našiel smrť v moháčskej bitke, sa ako osemnásťročný dostal v roku 1516 k uhorskému a českému kráľovskému žezlu. Pri nástupe na trón ho čakalo nemilé prekvapenie – prázdna kráľovská pokladnica a závratný kráľovský dlh vyše 400 000 zlatých. Ľudovíta II. to však netrápilo, dal vyraziť množstvo peňazí ktoré nemali takmer žiadnu hodnotu a dlh kráľovstva za desaťročné obdobie jeho vládnutia do Moháča poriadne narástol. Aj keď oficiálny Ľudovítov nástupca Ferdinand Habsburský nebol zďaleka "kostolnou myšou", kráľovskú pokladnicu nenaplnil. Ohrozené banské mestá a hradné panstvá si pri opevňovaní hradieb a udržiavaní posádok museli predovšetkým pomôcť samy ako vedeli a mohli.

V "Prehľade ..." sa dozvedáme, že samotný hrad Čabraď potreboval v roku 1576 mesačne 1650 zlatých na posádku pozostávajúcu z 211 pešiakov, 100 nemeckých žoldnierov a 50 koní. Zbraňami tu štrngali žoldnieri z celej Európy.

Čabraďský hrad začali rozširovať viacerými prístavbami už v prvej polovici 16. storočia a zosilnili aj jeho predhradie. Opevnenie hradu malo štyri bašty, pričom na zlepšení obranyschopnosti hradu sa pracovalo aj koncom 16. storočia. Zatiaľ čo Levického hradu sa Turci takmer na celý rok zmocnili, Čabraď nikdy nedobyli.

Strážna veža v katastri Drieňovo v polohe Staré Drieňovo sa pokladá za najjužnejšie položenú vartovku v rámci stredoslovenského regiónu. Môžeme uvažovať, že drieňovská vartovka bola vybudovaná ako zázemie pre blízky Čabraďský hrad vzdialený vzdušnou čiarou 5 km smerom na SV. Pomerne vzdialenou, až 12 km severne od hradu Čabraď, je krupinská vartovka. Stredovou spojnicou medzi uvedenými lokalitami bol Bzovík, stredoveká pevnosť prebudovaná z premonštrátského kláštora, kde jedna z veží kláštorného kostola prebrala funkciu vartovky.

Vartovka č.28. - Hrad Čabraď - Táborisko

Ďalšie podporné strážne miesto patriace k hradu Čabraď bolo zriadené na blízkom vrchu Táborisko. Z vartovky na tomto vyššie položenom mieste bolo možné kontrolovať oveľa väčší priestor, ako z delovej veže hradu. Vartovky v Starom Drieňove a na vrchu Táborisko boli najjužnejšie položenými strážnymi miestami kontrolujúcimi prístup k banským mestám. Upozorňovali na nebezpečenstvo severozápadnú banskoštiavnickú oblast', ale tiež aj severovýchodnú zvolensko-bystrickú oblasť, siahajúcu až po Brezno. S vysokou pravdepodobnosťou v obidvoch prípadoch išlo o kamenné vartovky. Pomôžete nám v dôkladnejšom  prieskume týchto lokalít a hľadaní ostatkov?

Prístup na hrad Čabraď a Táborisko zo severu je z dedinky Čabradský Vrbovok (bus) po modrej značke cez laz Konské, kde sa dá zaparkovať auto. A ďalej modrou značkou do kaňonou Litavy ku hradu Čabraď, odkiaľ ide lesná cesta (modrá) ku vrchu Táborisko, ktorého vrchol značka tesne podchádza. Od juhu možno prísť zo štátnej cesty č. I/75 od rázcestníka Cerina (v blízkosti odbočky na Hrušov, bus), kde sa dá zaparkovať. Lesnou cestou na sever smer hrad Čabraď na vrch Táborisko, ktorý modrá značka tesne podchádza.

Vartovka č.29. - Pevnosť Bzovík (bývalý kláštor)

Opevnený kláštor v Bzovíku, prestavaný do podoby štvorcovej pevnosti s mohutnými oblúkovitými baštami, s obydliami pre vojsko, strieľňami a ochodzami v rokoch 1530 – 1545 Žigmundom Balašom, patrí medzi mohutné pevnosti na našom území. Z hľadiska strategického, kláštor prebudovaný na pevnosť bol dôležitou súčasťou "Zvolenskej protitureckej obrannej línie". Z vonkajšej strany múru bola pevnosť obohnaná priekopou širokou až 19 m a hlbokou približne 15 m. Strážnu a signalizačnú vežu tu nahradzovala veža pôvodného románskeho kostola. V "Prehľade o cisárskych pohraničných pevnostiach" za rok 1576 sa píše: "V tomto čase sa tu (na Bzovíku) vydržiava 100 pešiakov a 100 koní, na ktorých sa mesačne vypláca 832 zlatých".

Osmani sa viackrát pokúšali o dobytie pevnosti, avšak neúspešne.

Dobytie kláštora a jeho premenu na hradnú pevnosť Balaša zdôvodňoval zabezpečením obrany kraja proti tureckému nebezpečenstvu. Účel svätí prostriedky, cisár Ferdinand rád "požehnal" takýto krutý, no pre Uhorsko prospešný počin Balašu.

Vartovka na Bzovíku zachytávala signál o nebezpečenstve z vartoviek prislúchajúcich k Čabraďskému hradu (v Starom Drienove a na vrchu Táborisko), posúvala ho ďalej na krupinské vartovky.

Vartovka č.30. - Stražavár (Tanistravár)

"Krupina je mesto obkolesené drevenými palisádami, v tomto čase sú tu kone, nemeckí žoldnieri (knechti) a uhorskí pešiaci (drábi) v celkovom počte 380 pešiakov, 300 koní, na ktorých sa mesačne vypláca 3 305 zlatých." - Toľko sa dozvedáme o Krupine z "Prehľadu o cisárskych pohraničných pevnostiach v Uhorsku" za rok 1576.

Krupinská vartovka na vrchu Stražavár (pôvodne Tanistravár) je dnes určite najznámejšou vartovkou, do dnešných dní sa zachovala v málo pozmenenom stave. Trojpodlažná vartovka výšky 13 m s pôdorysom 300x310 cm bola vybudovaná z lomového kameňa. Nad murovanou časťou bol vybudovaný na sledovanie okolia zrubový objekt. Pôvodne mala vartovka vnútorné schodisko, ktoré začínalo až od 1. podlažia. V dobe kedy vartovka plnila strážnu funkciu, mala 20 člennú posádku a 2 hlásnikov. Každý krupinský mešťan bol povinný odvádzať ročne na udržiavanie posádky 2 zlatky a želiar 1 zlatku ročne. Bolo to veľa, či málo? Urobte si vlastný obraz, Ako vyplýva z "Výkazu výdavkov novozámockej posádky", v tej dobe zaplatili za vykŕmené ošípané cenu 4 zlatky za kus. (Zaháňam v duchu myšlienku, že ošípané sa možno dali kúpiť aj oveľa lacnejšie a kapitán posádky si pri kúpe mastil svoje vrecko, veď bol našinec).

Z vartovky je krásny výhľad nielen na mesto, ale aj na Štiavnické vrchy so Sitnom a na Krupinskú planinu. Zachytávala signál z vartoviek od hradu Čabraď (Drienovo a Táborisko) a z hradu Bzovík. Signál posúvala na vartovky na krupinskej Vachturni (Starý Háj), v Žibritove, na Sitne, na Dobronivskom hrade, na vežu románskej baziliky v Dobrej Nive, na veže kostolov v Babinej a Sáse.

Vartovka č.31. - Vachturňa Starý háj

Signalizačný systém Krupiny tak ako aj v iných mestách plnil veľmi dobre svoju funkciu, avšak nefungoval, keď na krajinu padla hmla. Hmlu využili 22. septembra 1647 Turci na dobytie Krupiny. Tri dni rabovali a lúpili čo sa dalo. Vzali so sebou 43 ľudí a 400 kusov dobytka.

Zaujímavú a nám dnes už vtipnú informáciu o Vartovkách uvádza vedec a národovec Andrej Kmeť vo svojom diele "Veleba Sitna"„Aby strážnik ujsť nemohol bolo postarané tým, že keď nový prišiel odmeniť predošlého strážnika, oprel rebrík, a vyšiel po ňom; tam ten sišiel, a zas položil rebrík na zem“. Pri všetkej úcte k Andrejovi Kmeťovi, táto informácia sa mi nezdá (aj keď je pravda že našinec si život rád zjednodušuje). Skôr to bolo tak, že na Vartovky, akou bola aj Krupinská, bolo možné vystúpiť po rebríku iba zvnútra. V prípade nebezpečenstva sa rebrík vytiahol a Vartovka sa stala menšou pevnosťou. Útočníci ju museli dobývať ako menší hrad.

Prístup . V severnej časti mesta Krupina (vlak, bus) zamierime k miestnym lazom Starý Háj. Z hlavného ťahu mestom odbočíme smer Žibritov (Svätý Anton) a zakrátko zabočíme na lazy. Po miestnych komunikáciách (bez značky) ideme nahor na výrazný kopec. Nad poslednými domami zahneme doprava na traverzovú lesnú cestu. Zarastajúcimi báňmi sa dostaneme na najvyšší bod Starého hája.

Vartovka č.32. - bašta v Žibritove 

Dedina Žibritov sa nachádza približne na polceste medzi Krupinou a Banskou Štiavnicou, 8 km severozápadne od Krupiny. Pevnôstku v Žibritove tvoril opevnený gotický kostol. Do opevnenia v juhovýchodnom nároží bola zabudovaná predsunutá kruhová bašta z hľadiska obrany umiestnená tak, aby mohla kontrolovať prístupovú cestu do Banskej Štiavnice. O tejto strategicky exponovanej polohe medzi dvoma významnými mestami hovorí údaj z roku 1576, keď dedinu Žibritov a pevnôstku v nej Turci dobyli, vypálili a zrovnali so zemou. Krátko na to musela byť pevnôstka obnovená, pretože v dokladoch z roku 1582 sa uvádza, že v Žibritovskej pevnosti slúži 20 uhorských pešiakov, ktorí dostávajú spolu žold vo výške 52 zlatých 30 grajciarov. Pevnosť slúžila tiež ako vartovka. Zostala z nej iba bašta, ktorú miestni obyvatelia volajú aj „zvonička“. Súčasťou zvonice bol do roku 2009 aj historický zvon z roku 1680, no ten ktosi ukradol.

Vartovka č.33. - Dobronivský hrad

Hrad Dobrá Niva mal svoje slávne časy v pomoháčskom období už za sebou. Význam hradu sa zvýšil počas tureckých nájazdov koncom 16.storočia. Vartovka na Dobronivskom hrade zabezpečovala v rámci "protitureckého telegrafu" oblasť severne od Krupiny.

O obranu a stráženie na hradnej vartovke sa v roku 1576 staralo 25 pešiakov, čo si mesačne vyžadovalo 75 zlatých. Najvážnejšie nebezpečenstvo hrad zažil počas útoku sečianskeho a fiľakovského bega v roku 1583. Hrad sa podarilo ubrániť najmä vďaka „protitureckému telegrafu“ a včasnej pomoci zvolenského kapitána Juraja Barbariča. Vtedy bol hrad v takom zlom stave, že sa Dobronivské panstvo muselo presťahovať do novej budovy, ktorú postavili v podhradí v r.1609. Na hrade zostala len vojenská posádka ktorá plnila na vartovke strážnu službu.

Vartovka č.34. - Lipa

O existencii tejto dôležitej vartovky sa zmieňuje vo svojej práci "Zvolenská protiturecká obranná línia" aj archeológ Václav Hanuliak. Pokúsime sa o prieskum tejto lokality, pomôžete nám?

Vartovka č.35. - Tri vrchy pri Dobrej Nive

Prístup - Z centra Dobrej Nivy (vlak, bus) ideme k pivovaru Dobrovar, nad ktorým stúpa ulička Vŕšok. Zaparkovať možno nad poslednými domami alebo pri suchej nádrži (polder), popri ktorej vedie asfaltka priamo na východ popri poliach. Na rázcestí ideme vpravo po tvrdej poľnej ceste, ktorá vystúpi opäť na asfaltku. Ideme len pár metrov vpravo a zahneme vľavo do lesa. Strmo vystúpime okolo krmelca do zalesneného sedielka. Z neho vľavo na vrchol Troch vrchov.

Vartovka č.36. - vartovka Zaježová (zaniknutý kostol)

V súvislosti s Pliešovcami sa spomína neznáma stredoveká stavba, kostol sv. Juraja. Podľa miestnej tradície sa pliešovský kostol nachádzal na Kostolnom vrchu v oblasti Zaježovej (v roku 1548 sa Zaježová uvádza pod názvom Dolný Podháj). Archeológ Václav Hanuliak vo svojej práci "Zvolenská protiturecká obranná línia"  píše v časti o vartovkách: „Oblast' severne od Krupiny z pohľadu zvolenskej obrannej línie vypĺňal najmä Dobronivský hrad a kostoly so svojimi vežami v Babinej a Sáse a vežou románskej baziliky v Dobrej Nive. Oblasť na SV medzi Dobrou Nivou a Vígľašom pravdepodobne zabezpečoval dnes už zaniknutý kostol v Zaježovej v polohe Kostolný vrch.

Pomôže nám niekto v prieskume Kostolného vrchu v Zaježovej a hľadaní ostatkov zaniknutého kostola?

Vartovka č.37. - Varta (Vráta) Zvolen

Prístup  - Na kopec možno ísť od Zvolena z chatovej osady Červený medokýš (pod Pustým hradom) po žltej značke do sedla Vráta alebo od dediny Bacúrov (bus) po zelenej značke do sedla. Neznačene možno ísť od hlavného ťahu Zvolen - Krupina od kameňolomu Breziny (bus). Zaparkujeme pred domami osady Šnajderovci, kadiaľ vedie cesta nahor na sever ku zelenej značke do sedla Vráta. Od rázcestníka ideme na SZ stúpajúcou zvážnicou. Odbočíme vpravo a cesta nás vyvedie na výrazný chrbát Varty. Najvyšší bod leží južne v lese, kde je skalný útvar Baba (650,5 m).

Vartovka č.38. - Vígľašský zámok

Zámok údajne vybudovali okolo roku 1299 križiaci, ktorí sa po porážke v Palestíne vrátili do Európy. Zanedlho sa stalo vígľašské panstvo kráľovským majetkom. V mierových časoch bolo obľúbeným miestom poľovačiek panovníkov, veľa legiend spája Vígľašský zámok s poľovačkami kráľa Mateja Korvína. V čase bitky pri Moháči patril zámok Gašparovi Raškovi, ktorý bol spojencom Jána Zápoľského v boji o uhorský trón s Ferdinandom I. Habsburským. Po víťazstve Ferdinanda prešiel zámok pod správu jeho sestry, kráľovnej Márie. V 1558 roku dal Ferdinand Vígľašský zámok do zálohu Štefanovi Dobóovi, ten už spravoval v tej dobe aj Levický hrad. Na vojenskej porade v Banskej Štiavnici v r. 1564 na ktorej bol prijatý „Poriadok na ochranu banských miest“ mohol Dobó prehlásiť, že: „na vígľašskom a levickom panstve sú už výstražné ohne pripravené“. V roku 1576 hrad bránilo 200 pešiakov, mali tu 50 koní, čo stálo mesačne 1 100 zlatých. Nájazdy Turkov do oblasti potvrdili strategickú dôležitosť Vígľaša, preto podľa snemového nariadenia z roku 1578, začali pevnostné zariadenie zdokonaľovať. Bol tu vybudovaný vysoký hradobný múr s okrúhlymi baštami a k vstupnej bráne nainštalovali padací most. Turci síce zámok delostreleckou paľbou značne poškodili, ale dobyť ho nedokázali.

Vígľašské panstvo prežilo za tureckej prítomnosti na našom území veľmi ťažké časy. Turci na Vígľaš zaútočili v rokoch 1564, 1577, 1582, 1587, 1588 a 1593, ale zámok nikdy nedobyli.

K zámku Vígľaš odjakživa a neodmysliteľne patrí Zvolenská Slatina. Žili tu kráľovskí poľovníci a bola tu kuriérska a strážna služba panstva Vígľaš.

Prvýkrát Turci vyplienili Slatinu v roku 1566 a v roku 1571 ľahla Slatina popolom znova. V roku 1575 Slatinčania spolu s vígľašským hradným vojskom zviedli neľútostný a víťazný boj v časti obce, ktorá odvtedy nesie názov Krvavník. Nazvali ju vraj tak preto, že tu krv tiekla potokom. No Turci aj tak dosiahli svoje, v rokoch 1584 - 1668 (teda takmer storočie) Slatina bola poplatná Turkom. 

Statočnosť obyvateľstva v boji s Turkami sa zachovala aj v povestiach, napríklad v tej o zradcovi Galkovi. Dodnes sa v Slatine zachovalo úslovie: "Aké konanie, také skonanie". Zradca Galko bohatol na tom, že unášal deti do tureckého zajatia. Dvadsať ľudí predal do tureckého otroctva, uniesol aj vlastného synovca. Až ho nakoniec chytili a obesili na nádvorí Zvolenského zámku. "Aké konanie také skonanie", vraveli si o Galkovi ľudia a to platí v Slatine (a nielen v Slatine) dodnes. 

Vartovka č.39. - bašta na Šamilovskom kopci

Zámok Vígľaš mal slúžiť na permanentnú ochranu dôležitej obchodnej cesty, spájajúcej zvolenskú stolicu s Novohradom, no chýbala mu mocná strážna veža - vartovka. Výstavbu veže/vartovky nariadil sám cisár Maxmilián II. svojím mandátom zo 16. apríla 1568. Plánovaný objekt ktorý mal stáť pri zámku sa uvádza v jeho nariadení ako pozorovacia veža „Vachturm". Tak bola z nariadenia cisára vybudovaná vartovka na Šamilovskom kopci v časti nazvanom Bašta. Vartovka na Šamilovskom kopci však nemala dlhého trvania, v roku 1750 sa už nespomína ani ako ruina.

Vartovka č.40. - Lipovec nad Lieskovcom

Vartovku na tomto mieste lokalizoval archeológ Vaclav Maruniak. Prieskum pozície nebol dosiaľ vykonaný. Viete v hľadaní prípadných ostatkov pomôcť?

Vartovka č.41. - detvianska Varta

Tak ako vartovka na Lipovci nad Lieskovcom, aj strážne miesto na detvianskej Varte bolo súčasťou"Zvolenskej protitureckej obrannej línie". Lokalita si vyžaduje podrobnejší prieskum.

Prístup - Cez kopec vedie modrá turistická značka zo starej Detvy (bus) do miestnej časti Skliarovo (bus). Z historického námestia v starej Detve ideme Cintorínskou ulicou cez areál cintorína (vľavo je Kalvárska hora s expozíciou detvianskych vyrezávaných a maľovaných náhrobných krížov). Značka pohodlne stúpa poľnou cestou na kopec Varta, za ktorým zíde do Skliarova (možnosť parkovania), odkiaľ je na kopec kratšia cesta.

Vartovka č.42. - Divínsky Háj

Typom na pekný víkend môže byť návšteva obce Divín. V spojitosti s Turkami si tu môžete pozrieť niekoľko pamätihodností. Predovšetkým tu zostali krásne ruiny kedysi mocnej pevnosti, renesančný kaštieľ s opevnením využívaný ako múzeum a monumentálny opevnený dvojvežový kostol zo 17. storočia.

V čase bitky pri Moháči bol hrad majetkom rodu Balassovcov. Význam hradu, ako pohraničnej pevnosti brániacej prístup k banským mestám vzrástol v roku 1554, kedy Turci dobyli Fiľakovo a zriadili si v ňom centrum sandžaku (sídlo správnej oblasti). Kým dovtedy vyrážali na rabovačky z Ostrihomského sandžaku, po roku 1554 sa rozbiehali do cvalu turecké koníky s Osmanmi na chrbtoch aj z Fiľakovského sandžaku. Cestu na Zvolen chránil okrem hradu Modrý Kameň aj hrad Divín. V roku 1557 Turci Divín bezvýsledne obliehali, kapitán hradu Štefan Dobó hrad ubránil a opevnil, stala sa z neho protiturecká pevnosť. Na neďalekom kopci Divínsky háj s dobrým výhľadom na prístupovú cestu k Divínu od Fiľakova zriadil Dobó vartovku so stálou službou. Ani zriadenie vartovky, nový delostrelecký bastión a dve bašty na nárožiach opevneného predhradia nezabránili tomu, aby po Modrom Kameni padol do rúk Turkov v roku 1575 aj hrad Divín. Turci z Divína vytvorili správnu oblasť, do ktorej patrilo 15 osád, ktoré museli Turkom odvádzať poplatky a dane.Turci sa udržali v Divíne 18 rokov. V roku 1593 ich z Divínskeho hradu vyhnali cisárske vojská.

Pod zrúcaninami starého divínskeho hradu, stojí mohutný dvojvežový kostol Všetkých Svätých, ohradený vysokým múrom. Je to jeden z najstarších kamenných svedkov novohradskej histórie, ktorý si určite spomína na ničivé nájazdy Turkov i vyčíňanie vlastných zemepánov, vojny kurucov proti labancom, reformáciu i rekatolizáciu. Bol postavený niekedy v polovici 14. storočia. Pri neúspešnom pokuse Turkov v roku 1554 dobyť hrad sa znechutení neúspechom vyvŕšili na kostole, vyrabovali a vypálili ho do tla. Po oprave kostol spustošili stavovské povstania, prechádzal z rúk luteránov ku katolíkom, jezuitom a znova katolíkom. V roku 1657 kostol rozširuje a opevňuje obranným múrom so strielňami hradný pán Imrich Balassa, neslávne preslávený ako lúpežný rytier zločinmi a násilnosťami páchajúcimi v širokom okolí.

Najlepšie bude, keď sa s celou pohnutou históriou hradu, kostola a tiež opevneného Zichyho kaštieľa v ktorom je zriadené Múzeum histórie obce Divín, zoznámite sami.

Vartovka č.43. - zvolenský Pustý hrad

Ruiny tohoto kedysi obrovského hradu rozhodne odporúčam navštíviť. V minulosti bolo veľa hradov a pevností vybudovaných na kopcoch, hrad Zvolen so svojou rozlohou 7,6 ha bol však najväčším pevnostným komplexom v Strednej Európe. Dolný a Horný hrad sú spojené takmer 400 metrov dlhým kamenozemným valom. Do tejto obrovskej rozlohy sa rozrastal budovaním objektov a pevnostných múrov postupne, od 12. do prvej polovici 15. storočia. S výstavbou gotického zámku v meste na začiatku 15. storočia začína starý hrad Zvolen strácať svoj význam. Po obsadení hradu Jánom Jiskrom z Brandýsa slúžil už len na ubytovanie jeho vojenských oddielov. V roku 1452  hrad pri dobýjaní Jánom Huňadym zničil požiar a odvtedy ostal v ruinách. Z miesta na ktorom bol hrad umiestnený je však výborný výhľad na Zvolen aj Banskú Bystricu, preto bolo v roku 1564 "Poriadkom na ochranu banských miest" priamo nariadené "na zvolenskom panstve na Pustom hrade zriadiť vartovku". Preberala signál z vartovky na Varte nad Dolnými Brezinami a na Šamilovskom kopci nad Vígľašom, posúvala ho na sever k Banskej Bystrici a Ľubietovej.

Najzachovalejšími časťami Pustého hradu je hlavná vstupná brána Horného hradu a zrúcaniny obytnej veže Dolného hradu. Na hrade prebieha archeologický výskum, ktorý odkryl na mieste hradu staršie praveké opevnenie.

Prístup - Na hradný vrch vedie viacero značených trás (pešie, cyklo a náučný chodník). Najatraktívnejšia je modrá značka od parkoviska za zimný štadiónom vo Zvolene v súbehu s náučným chodníkom cez skalnú vyhliadku a Dolný hrad. Najľahší prístup je od prameňa Červený medokýš (chaty) po asfaltke do sedla a po modrej značke okolo bufetu ku vstupnej bráne hradu.

Vartovka č.44. - Veľká Stráž, Zvolen

Prístup - Masív zvolenských Stráží sa nachádza obkolesený rýchlostnými cestami (oplotenie), takže jediný prístup hore je od mesta. Od komunikácie R1 možno zaparkovať na odpočívadle Stráže (motorest), odkiaľ ide na juh lesná cesta popri oplotení vojenského objektu (vysielač). Zvážnica príde do sedla medzi Gavurkou a Veľkou Strážou, odkiaľ krížom cez les vystúpime na vrchol.

Vartovka č.45. - hláska Budička, Tŕnie

Osada Budička vznikla asi v 14. storočí. Bola vo vlastníctve mnohých zemianskych rodín – Dersfyovcov, Pálfyovcov, Forgáchovcov a iných. Neskôr patrila ako poddanská obec Dobronivskému panstvu.V časoch tureckého nebezpečenstva jej dôležitosť vzrástla a vtedy zrejme dostala aj meno Budička. Jej obyvatelia boli povinní budiť zvonením, ohňom a dymom občanov svojej i okolitých dedín, keď sa na obzore zjavil nepriateľ. Signál na hlásku do Budičky prichádzal z Veľkej Stráže nad Zvolenom, aj tam vraj paholci z Budičky slúžili ako vartáši.

Vartovka č.46. - iliašská Stráža

Prístup - Z mestskej časti Banskej Bystrica (MHD) prejdeme cez železničné priecestie okolo kaštieľa a areálu družstva do Iliašskej doliny, kde pred kameňolomom odbočíme doprava na stúpajúcu poľnú cestu. Popri družstevnom objekte pokračujeme lúčnym chrbátom priamo na odlesnenú Strážu.

Vartovka č.47. - Stráž Horná Mičiná

Nielen Poniky, aj Mičiná má svojho Turčína. Čítali ste "Baladu o Mičinskom Turčínovi"? Napísal ju Ondrej Sliacky. Hovorí o janičiarovi, ktorého ako špeha zajali v Mičinej. Kedysi v detstve  ho odvliekli do Turecka, vrátil sa s vojskom ako vycvičený janičiar. Väznili ho a vypočúvali v šikmej bystrickej Hodinovej veži. Nepomohlo ani to, že ho na popravisku spoznala matka, bystrický kat mu sťal hlavu. Že sa tak naozaj stalo dosvedčí vám každý Bystričan. Veď odvtedy sa hlava mladého Turčína pozerá na svet zo steny Turzovho domu kam ju zamuroval bystrický kamenársky majster.(Spomínate si na pukanský kostol? Aj tam majú hlavu Turka na kostolnej veži.)

Pravda o Hornej Mičinej je tá, že v októbri 1599 početné oddiely krymských Tatárov zaútočili na Hornú Mičinú a vyrabovali ju. Ešte aj v roku 1657 im obec odvádzala poplatky.

Prístup - Z Hornej Mičinej (bus) po bočnej uličke smer Môlča do sedielka (parkovisko) po výraznom lúčnom chrbáte na juh. Vychodená cestička vedie traverzom tesne popod vrchol. Krížom cez les sa ľahko dostaneme na Strážu s priesekom elektrického vedenia.

Vartovka č.48. a 49. - mestská (šikmá) veža Banská Bystrica a banskobystrická Vartovka

Banská Bystrica so šachtami v jej okolí patrila v stredoveku so svojim rudným bohatstvom medzi najbohatšie oblasti na svete. Turzovsko-fuggerovská spoločnosť založila v roku 1495 firmu "Uhorský obchod" a tá sa stala najvýznamnejšou spoločnosťou z celoeurópskeho hľadiska. Stredoslovenská meď zaplavila trhy v celej Európe. Banská Bystrica sa stala centrom svetového obchodu s meďou. Z medi sa vyrábal bronz a bronz mal široké uplatnenie. Vraj aj delá na lodi St.Maria na ktorej Krištof Kolumbus objavil Ameriku boli odliate z bronzu práve z medi vyťaženej a spracovanej v Španej Doline. Keď po prehratých bitkách pri Plášťovciach a Sečanoch prichádzali správy o nájazdoch Turkov čoraz častejšie, banícke mestá si museli budovať pevné kamenné hradby a opevňovať mestské hrady. Takto postupovala aj Banská Bystrica. Postupne z niekoľkých starobylých budov bol vybudovaný mestský hrad. Mešťania v snahe zabrániť hrozbe tureckého nebezpečenstva a odporu baníkov po roku 1526 zosilnili opevnenie mestského hradu. V roku 1589 dokončili okolo mesta kamenné hradby s viacerými baštami a vstupnými bránami. Zvyšky opevnenia, ktoré bolo dobudované okolo roku 1590, sa zachovali dodnes.

Nielen kamenné múry opevnení chránili Banskú Bystricu, zriadili sa aj strážne miesta – vartovky. Na hornom konci Námestia SNP v Banskej Bystrici stojí od roku 1554 banskobystrická ikona - Hodinová mestská veža. Dnes je najmä turistickou atrakciou, hoci v minulosti v nej bola aj väznica a mučiareň. Zaujímavá je aj tým, že je šikmá, vychýlená až o 68 centimetrov. Podľa legendy sa nad ňou zrazili letiaci anjeli a pri havárii vychýlili vežu. Veža je zaujímavá aj svojím zrodom. V 1552 roku radní páni rozhodli, že Bystrica nemôže zaostávať za Štiavnicou a Kremnicou. Každé z týchto miest má dvojo mestských hodín a Bystrica iba jedny a aj tie meškajú. Tak si buchli po prsiach a prijali „nadzáši“ rozhodnutie, umiestniť niekde nielen ďalšie mestské hodiny, ale vybudovať rovno celú Hodinovú vežu. Veža už spočiatku plnila okrem funkcie nosiča hodín aj strážnu funkciu. Bývali v nej trubači, tí v prípade požiaru vyšli na ochodzu veže a trúbili na poplach. V časoch prijímania protitureckých opatrení zriadili na veži vartovku. Z veže sa komunikovalo s ďalšími bystrickými vartovkami a vartovkou na Vysokej skale nad Ľubietovou. Dnes Hodinová veža slúži ako vyhliadková veža.

Okrem strážnej služby na Hodinovej veži, v rámci svojho historického chotára mala Banská Bystrica dve signalizačné stanoviská. Prvé bolo na vrchu Samersla (Zamrzlô, Zámrzlie - časť vrchu Urpín). Druhé signalizačné miesto/vartovka sa nachádzalo na vrchu Tawgoschwald (Daukušwald - Daukov les), čo stotožňujeme s dnešným Horným dielom.

V dobe tureckých nájazdov sa na urpínskej vartovke Zamrzlô dal zachytiť signál zo Sitna a viacerých vartoviek na juhu. Signál z nej postupoval cez susedné vartovky k banskému mestu Ľubietová.

Počas vojenských operácií v marci 1945 bola veža vážne poškodená a dlhé roky chátrala.

Prístup - Na vrchol vedie z Banskej Bystrice viacero značených trás vrátane cyklotrasy. Zo železničnej zastávky Banská Bystrica-mesto (parkovisko) ideme serpentínami po modrej značke na Kalváriu, lúkou a lesom na vrch Vartovka, kde stojí krajská hvezdáreň. Väčšou okľukou ide hore aj žltá značka v sprievode náučného chodníka.

Vartovka č.50. - Varta - Horný diel    

Vartovku na Tawgoschwalde (Daukov les) ktorej výstavba bola nariadená v roku 1564 v "Poriadku na ochranu banských miest" stotožňujeme s Horným dielom - Vartou. Cez vartovku na Tawgoschwalde sa signál o nebezpečenstve dostával z vrchu Samersla aj do Španej Doliny. Turci v roku 1663 a následne aj v roku 1678 vyplienili neďaleké banské mestečko Poniky, no na Španiu Dolinu nikdy nezaútočili. A viete prečo? Hovorí o tom povesť. "Bačovia a valasi si svojho času rozdelili celý starohorský chotár tak, aby sa každému z nich dobre darilo. Ivan Baranov dostal chotár pod Panským dielom a pásol tu ovce a barany. Rástla tu taká dobrá tráva, že všetky z nej boli zdravé a mali vskutku lahodné mäso. Aj sám sultán Sulejman z Carihradu si nechal voziť tieto barany na svoj stôl a určite mu chutili, lebo sľúbil, že nikdy jeho vojaci nenapadnú Španiu Dolinu. Veruže tento sľub aj dodržal. Odvtedy sa táto časť chotára volá Baranovo".

Vartovka č.51. - nemčianska Stráža

Vartovka umiestnená na vrchu Stráž nad Nemcami prijímala signál z banskobystrických vartoviek a posúvala ho na vrchy ľupčiansky Šupín, lučatínsku Kopu a ľubietovskú Vysokú skalu.

Vartovka č.52. - Šupín

Vrch Šupín s výškou 583 m sa vypína na ľavom brehu Hrona nad Driekyňou oproti Slovenskej Ľupči. Vartovka stojaca na ňom signalizovala osmanský útok panstvu na Ľupčiansky hrad, posúvala signál na vartovku na Kope oproti Lučatínu, Vysokú skalu nad Ľubietovou a Stráž nad Ponickou Lehôtkou.

S Ľupčianskym hradom a Ľupčou sa spája "Povesť o mladých husároch". „Udiala sa to v roku 1559, keď sa v sedielku Jasenová, medzi Poľanou a Veporom začali objavovať tlupy Turkov. Ľupčanom bolo treba pripraviť sa na obranu. Ako na potvoru, majiteľ Ľupčianskeho hradu Gašpar Tríbeľ so svojím vojskom tiahol práve vtedy Lučenec a Fiľakovo brániť. Tríbeľ sa vrátiť do Lupče nemohol a tak požiadal o pomoc priateľa Mikuláša Pálfyho, ktorý cvičil husárov. Medzi husármi našiel sa rodák z Ľupče - Paška, ten dostal za úlohu Ľupču brániť. No beda, v Ľubietovej, na Šajbe a Ponikách nenašiel sa ani jeden chlap v zrelom veku, všetkých odvliekli Turci pri predošlých nájazdoch. Paškovi nezostávalo nič iné, iba pätnásť-šestnásťročných chlapcov naverbovať a na kone posadiť. Prešli dva-tri týždne a šikovní chlapci boli pripravení na boj. A boj to bol ľúty, odohral sa na hornom toku Driekyne, na mieste, kde sa stretávajú chotáre Ľupče, Ľubietovej, Šajby a Poník. Vojsko mladých husárov pobilo Turkov, turecká krv sa valila ako riava dole Driekyňským potokom. Ako sa patrí, pobitých Turkov nenechali napospas havranom, pochovali ich ako sa patrí, spolu s pobitými koníkmi.“

Ešte aj dodnes sa miesto pochovaných Turkov nazýva Turecký cintorín a vraj tam dodnes vidieť pozostatky asi 40-tich hrobov. Nám sa to pri prieskume Tureckého cintorína nepodarilo, vie o tých hroboch niekto z Vás?

Prístup - Zo Slovenskej Ľupče (vlak, bus) železným mostom cez Hron do ústia doliny Driekyňa (parkovisko) a pešo po zelenej značke lesom na planinu (lúka s výhľadom). Od stodoly neznačene na západ po kamenistej lesnej ceste, vedúcej pod Šupín. Na vrchol vedie najprv zvážnica a potom nenápadný chodníček cez rúbanisko od juhu. Zo Šalkovej (vlak, bus) po zelenej značke do ústia doliny Veľké Plavno (rampa) a neznačene po kamenistej lesnej ceste strmo na Šupín na zvážnicu a slabý chodníček cez rúbanisko od juhu.

Vartovka č.53. - ponická Stráža

V Povesti O zachránenom mestečku sa píše: "Poničania vartovku na najvyššom kopci nad mestečkom postavili a odtiaľ mládenci - zväčša paholkovia, prístupové cesty strážili. No a keďže odtiaľ aj na veľké vartovky na ľupčianskom Šupíne, lučatínskej Kope a ľubietovskej Vysokej dobre dovideli, oznamované dymové a ohňové signály o blížiacom sa nebezpečenstve rovno do Poník prenášali".  Povesť pokračuje ďalej: "Na Tri krále sa ponické dievky s bohatou výslužkou na vartovku nad mestečkom vybrali, aby si strážiaci mládenci, čo pri bohatých stoloch sedieť nemohli, aspoň sviatočných fajnôt do sýtosti zamaškrtili.  No a tam hore sa bujará hostina začala, mládež vospolok jedla, pila a ani nezbadala, ako večerná hodina prišla a všade navôkol tma zostala. Keď tu odrazu zdola obrovský krik dospelých a plač detí počuť bolo a po chvíli sa už celé mestečko v ničivých plameňoch nachádzalo. To ukrutní Turci nevedno odkiaľ sa prihnali a obrovskú skazu po sebe zanechali."

A túto určite poznáte: „Jajže, Bože, strach veliký: padli Turci na Poniky,....“ - s Turčínom Poničanom od Sama Chalupku sme sa isto stretli všetci.

Prístup - Z horného konca miestnej časti Poník - Ponická Lehôtka (bus) sledujeme zelené značky smer Slovenský Ľupča. Strmo vystúpime na lúčny chrbát, po ktorom na severozápad ideme pohodlne lúčnou cestou. Na vrchole Stráže rastie riedky porast borovíc a otvára sa krásny takmer kruhový výhľad do kraja.

Vartovka č.54. - lučatínska Kopa

 Vartovka č.55. - Vysoká skala (Hohenstein)

Ľubietovčania sa hrdia svojim rodákom, slávnym turkobijcom, legendárnym Vavrom Brezuľom. Hovorí o ňom aj povesť Boženy Němcovej. Tu si ju môžete prečítať

 https://zlatyfond.sme.sk/dielo/5044/Nemcova_Slovenske-pohadky-a-povesti-II/23

Tento obyvateľ hrdého slobodného kráľovského banského mesta Ľubietová pred Turkami necúvol a vraj ich dokonca nakrájal manželke do kapusty.

Po prehratej bitke pri Plášťovciach a Sečanoch sa Turkom otvorila brána k stredoslovenským banským mestám. Všetkých sedem banských miest sa narýchlo pustilo do stavania a rozširovania opevnení a mestských hradov. V roku 1564 bol v Ľubietovej uprostred na námestí, na mieste dnešného „Mestského domu“, postavený hrad (obyvateľmi nazývaný kaštieľ), v ktorom sa mali Ľubietovčania v prípade napadnutia brániť. Obrannú funkciu zabezpečovala hradba s prechodovou baštou. Boli tu ubytovne pre hajdúchov a mestského kapitána. V roku 1576 Ľubietovú chránila posádka pozostávajúca zo 100 pešiakov a koní, na jej udržiavanie vynakladalo mesto mesačne 295 zlatých. Až po hrad sa však Turci nikdy nedostali. Obdobie ohrozovania Ľubietovej Turkami pripomína názov lokality nad obcou – Obraz – je to miesto, kam sa Turci dostali najbližšie, v minulosti sa tu nachádzal obraz namaľovaný na plechu.

Ľubietovský evanjelický farár Ctibor Ján Handzo v roku 1941 napísal "„Dejiny EV. A. V. cirkevného sboru v Ľubietovej". V časti "Turecké vpády a boje" okrem iného píše: ...“Ľubietovú často napadli Turci. Prvý vpád bol 6. novembra 1577. Vtedy vyplienili Šajbu a susednú Hrochoť, mnohých obyvateľov zrúbali a odvliekli do zajatia. O štyri dni neskoršie, 10. novembra zavliekli Turci z Hrochoti 25 osôb (4 zabili), zo Šajby 20, z Lieskovca a Môťovej mnohých. Roku 1580 spustošili Turci zase Šajbu, preto vysťahovali sa i z Ľubietovej tak mnohí, že sotva zostalo v meste 50 do zbroja súcich ľudí“. ...

Ďalej sa v „Dejinách ..“ spomína príkaz zvolenského bratstva z 19. novembra 1642, ktorý prikazuje vykonávať každodenne po cirkvách „turecké modlitby“ a spievať piesne z Tran. kancionála, ako napríklad: „Chraň nás, Pane, při slovu svém a zkaz Turky s Antikristem“ , „Dejž, ať budou zahanbeni Turci, Tataři zlobiví“. Možno vás zaujmú kompletnejšie protiturecké texty, tu ich nájdete

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/909/Holuby_Stopy-tureckeho-hospodarenia-v-Trencianskej-v-sestnastom-a-sedemnastom-storoci/1

Súčasťou protitureckej obrany bola aj povinnosť budovať vartovky. Banské mesto Ľubietová dostalo v roku 1564 na vojenskej porade v Banskej Štiavnici úlohu „pripraviť ohne na vysokom vrchu zvanom Hohenstein“. Hohenstein, čiže Vysoká skala je dominantou Ľubietovej. Tento vrch mal nenahraditeľnú úlohu pri ochrane mesta, ale aj v jeho rozvoji. V jeho útrobách sa ukrývalo obrovské množstvo medenej rudy a tiež vzácny minerál libethenit, ktorý bol pomenovaný podľa pôvodného názvu slobodného kráľovského mesta Ľubietovej - Libethen. Keď sa po turistickej značke dostanete na vrchol Vysokej, môžete sa nasýtiť úžasným výhľadom do širokého okolia. Na horizonte sa jasne črtá Sitno.

 V bojoch s Turkami získala Ľubietová okrem vojnovej koristi (zástavy s konskými chvostami, kopije, šable, strmene,..) aj vojnových zajatcov. Svedčí o tom rozsudok nad ľubietovským richtárom zo dňa 18. septembra 1632, ktorý poslal pracovať na pole uväzneného Turka. Turek, hoci bol v reťaziach, zobral „nohy na plecia“ a ufujazdil. Richtár - nerichtár "z hrušky dole", odsúdili ho, zavreli na 3 dni do väzenia a na dôvažok musel zaplatiť za Turka pokutu 40 zlatých. Nebolo to málo, veď za tento peniaz bolo možné kúpiť na trhu 10 vykŕmených ošípaných.

Ľubietovčania zostali v hanbe, nemajú chyteného Turka a ani ukoristené vojnové trofeje. V miléniovom roku 1886 (200 rokov od dobytia Budína) ich dobromyseľne zapožičali do Budapešti, a ako píše v „Dejinách ..“ farár Handzo, v Budapešti „zamrzli“.

Prístup - Z centra Ľubietovej (bus) ideme po zelenej značke okolo katolíckeho kostola a cintorína do miestnej časti Močilie, kde možno pri posledných domoch zaparkovať. Lesnou cestou v Ženskej doline vystúpime do sedla Lazná lúka, odkiaľ vedie na vrchol Vysokej významová odbočka (výhľad) strmo nahor na vrcholové bralá s krásnym výhľadom.

Vartovka č.56. - ľubietovská Varta nad Driekyňou

Informačná doska na Vysokej skale prináša informáciu aj o existencii ďalšej ľubietovskej vartovky. Bola nad Driekyňou, odkiaľ vidieť na ponickú časť chotára. Často sa k vartovke nad Driekyňou vyráža z Povrazníka, no a k tejto neveľkej obci ktorej dalo meno spriadanie banských lán (plietli sa tu povrazy pre ľubietovské a starohorské bane) sa viaže viacero povestí spojených s Turkami. V chotári majú Povrazničania svojho Turka zakopaného aj s koňom, majú kopec ktorý sa volá Oprečná, lebo práve tu sa obrancovia „opreli“ s Turkami, za Oprečnou je ešte Strelnica, odkiaľ na Turkov strieľali a Súdenica, kde súdili zajatých Turkov....a majú kúsok od obce aj vartovku, slúžiacu kedysi pre kráľovské banské mesto Ľubietová. Poradíme vám, ako sa k jej ostatkom dá dostať.

Prístup - Najjednoduchší prístup je z dedinky Povrazník (bus), kde na sever ide cez lúku asfaltka okolo hnojiska. V lese mierne zídeme do sedielka a následne traverzom do ďalšieho sedielka, nad ktorým sa na severozápadne týči zalesnený kopec Varta. Krížom cez les (bez chodníka) vystúpime na jeho vrchol.

Vartovka č.57. - šajbianska Varta, Strelníky

Ľubietovčania z obavy vojnového nebezpečenstva zo strany Turkov zabezpečili pevnôstkou i svoju poddanskú susednú obec Šajbu (dnes Strelníky), ktorú uvádza mestská matrika z 30. septembra 1576.

Súčasný názov obce Strelníky zrejme pochádza z nemeckého Die Scheibe. Dlho sa obec volala Šajbou, tento názov je vžitý medzi miestnymi doteraz. Má to korene v minulosti. Scheibe je po nemecky Terč, no a na Šajbe boli usadení strelci, ktorých si banské mesto Ľubietová najímalo na zabezpečenie svojej obrany.

Viete s akým priezviskom sa v Šajbe, či po novšom v Strelníkoch stretnete? Samozrejme s Majerom, odpovie vám každý Šajban. Vysvetlenie je jednoduché, Majermi volali Ľubietovci svojich žoldnierov, tí chránili mesto v čase tureckých nájazdov. Vykonávali službu na šajbianskej vartovke na vrchu Varta a v pevnosti palisádového typu na okraji Šajby, ktorá bola predsunutým obranným bodom pred mestským Ľubietovským hradom. A keďže ľubietovskí páni boli chytrí a vedeli rátať, robili to múdro. Veď načo živiť hladné krky keď sa nebojuje? Žoldnierom vydeľovali v okolí Šajby usadlosti, majere. Počas vojenského nebezpečenstva boli povinní chopiť sa zbrane, no v čase mieru ich živili na svojich majeroch pri obrábaní pôdy motyky a rýle. Mali majere a tak boli Majermi. A je to svätá pravda, veď aj ja sám mám v rodine Majerovcov z Povrazníka. 

Prístup - Z horného konca dediny Strelníky (otočka autobusu) ideme po zelenej značke smer Bukovina. Za lúkou, kde značka vchádza do lesa a odkláňa sa od zvážnice (značka ide chodníkom strmo vpravo) pokračujeme po lesnej ceste na jej ohyb, keď vystúpi na chrbát. Po chrbáte treba zísť nadol na zalesnený vrchol Varty (na turistických mapách ako Vtáčnik). Na kopec možno ísť aj neznačené od koliby pod Vartou (parkovisko) krížom cez lúky popri lyžiarskom vleku a vyššie cez zarastajúce lúky.

Vartovka č.58. - Jeleňacia (Jelenia) lúka, Brusno

Vartovka na tomto mieste je uvádzaná viacerými historikmi. Nám sa ju lokalizovať nepodarilo. Nevie niekto niečo o jej presnejšej pozícii a prípadných ostatkoch?

Vartovka č.59. - Hrádok, Predajná

Rovnako ako vartovka na Jeleňacej (Jelenej) lúke, aj vartovka na Hrádku spomínaná historikmi si vyžaduje prieskum a presnejšiu lokalizáciu.

Prístup - Na hornom konci obce Predajná z ulice Podhrádok alebo Kalvárska (možnosť parkovania) ideme lúkou po asfaltke popri Jasenianskom potoku pod výrazný zalesnený kopec. Po trase krížovej cesty strmo vystúpime ku kalvárskemu kostolíku. Samotný hrádok sa nachádza o 350 metrov severnejšie v zarastenom teréne za elektrickým vedením.

Doplnenie informácií k už zverejneným vartovkám - po vydaní prvého blogu sa Tomášovi Trstenskému podarilo navštíviť niektoré lokality a doplniť fotodokumentáciu k vartovkám, o ktorých som už písal. Aj tieto fotky dokumentujú, ako skvele boli vartovky rozmiestnené tak, aby "protiturecký telegraf" plošne pokrýval celú strednú časť Slovenska.

Strážnych veží, vartoviek a hlások o ktorých sa píše vo všeobecne dostupných prácach historikov a archeológov, alebo tých ktoré sme zaradili do zoznamu jednoducho preto, že funkcia varovania a stráženia vyplýva z ich geografického názvu, je oveľa viac. Zaoberali sme sa tými lokalitami. ktoré slúžili respektíve mohli slúžiť v systéme varovanie banských miest stredného Slovenska. Zo všetkých ostatných uvediem už len 34 metrov vysokú strážnu vežu v Rožňave.  

Na záver blogov o vartovkách zamyslenie sa nad našou typicky slovenskou apatiou. V sobotu 19. marca 2016 sa prvýkrát rozhoreli signálne ohne na vrcholkoch hôr v okolí Banskej Bystrice. Organizátori podujatia sa tým pripojili k Čechám a okolitej Európe v podujatí nesúcom názov „keltský telegraf“. Ohňová vatra je symbolom Slnka, má očistnú funkciu a zaháňa zlých duchov. Odvtedy sa „keltský telegraf“ organizuje u nás a okolitých krajinách každoročne (z výnimkou tohtoročnej koronavírusovej doby) ako oslava jarnej rovnodennosti. Nič proti tomu, je to zaujímavá európska akcia. Ale veď mi máme svoj „protiturecký telegraf“. Na našom území naši predkovia za cenu nesmierneho utrpenia a obetí definitívne zastavili rozpínavosť Osmanskej ríše do Európy. Tu na našom území sa rozhodlo o osude Európy, sieť strážnych veží a signálnych ohňov k tomu prispela. Ide o dôležitú súčasť našich dejín, náš  ľud znášal najväčšie bremeno, nedáme svetu vedieť o sebe aj niečo pozitívne? Nepodujme sa niekto obnoviť sieť vartoviek a urobí z toho turistickú atrakciu v rámci cestovného ruchu? Signálnymi ohňami na vartovkách od Rožňavy až po Banskú Bystricu a Ľubietovú by sme si mohli pripomenúť napríklad víťaznú Veľkú bitku pri Leviciach, alebo odňatie pevnosti Nové Zámky Turkom v roku 1686, veď túto udalosť oslavovala ohňostrojmi celá Európa.

V ďalšom blogu vás zavediem do dúpäncov - podzemných priestorov, v ktorých naši predkovia hľadali úkryt pred krutými Osmanmi. Navštívime nielen známe dúpänce v Hontianskych Tesároch a Lišove ale aj také, ktoré naozaj pozná iba hŕstka miestnych ľudí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čentéš: Prokuratúru treba otvoriť, je veľmi uzavretá

Prijmem kandidatúru, len ak získam podporu prokurátorov.

Na Orave sa na športovom sústredení nakazilo 12 detí

Regionálna hygienička predpokladá, že počet infikovaných bude rásť.


Už ste čítali?