Mexiko 5/5 - Z Palenque cez vodopády do Campeche a Meridy k plameniakom

Autor: Vladimír Benčík | 27.10.2020 o 20:52 | (upravené 28.10.2020 o 5:38) Karma článku: 6,66 | Prečítané:  325x

Navštívime vodopády so Schwarzeneggerom, prezradíme ako sa dá zbohatnúť z meteoritov, dychovky zahrajú pod hlavňami samopalov, loďkou vplávame medzi tisícky ružových plameniakov a bujaro sa rozlúčime s Mexikom.

Rodinka Vreštiakov prichádza každé ráno nakŕmiť sa listami stromov priamo nad náš bungalov v hoteli Chan Kah Rezort. Aj dnes je presná, ako švajčiarske hodinky. Presne o pol piatej nás zobúdza Alfa-samec hlučnými vyhrážkami na adresu opičích konkurentov. Chráni tak územie, na ktorom žije jeho šesťčlenné stádo. Skorý budíček nám vyhovuje, po raňajkách odchádzame z Palenque viacej na juh štátu Chiapas, k nádherným vodopádom Misol-HaAqua Azul.

Vodopád Misol-Ha

Vodopád Misol-Ha sa preslávil v 1987 roku vo filme Predátor. Dej filmu je jednoduchý. V džungli pristane kozmická loď a z jej paluby vystúpi desivá tajuplná postava mimozemského lovca lebiek. Americké komando na čele s kulturistickou legendou Arnoldom Schwarzeneggrom má za úlohu monštrum v džungli zlikvidovať. Džungľa sa mení na väzenie z ktorého niet úniku a americkí hrdinovia po prvýkrát spoznajú, čo je to strach. Z elitnej skupiny supermanov zostane nakoniec nažive iba Arnold a ten zvedie víťazný boj s monštruóznym predátorom práve pri vodopáde Misol-Ha.  

Hodina nadchýnania sa vodopádom Misol-Ha nám stačí, ďalším našim cieľom je Cascadas de Aqua Azul (čo znamená "Vodopád s modrou vodou"). Cesta vedie zelenou kopcovitou krajinou posiatou kukuricou. Krajina je iná ako naša, rozhodne je zelenšia a divokejšia.  

Kukurica je jednou z hlavných plodín sveta. Pochádza z Mexika a Indiáni si ju vo svojej kultúre vysoko cenili. Mexičania ju pestujú po celé stáročia a vraj vyšľachtili až 59 jej endemických odrôd. Je prítomná vo všetkých potravinách. Možno práve kukurica a jedlá zhotovené z nej dopomohli Mexičanom k prvenstvu, predbehli USA a stali sa „najobéznejšou“ krajinou sveta. Sladkú mexickú grilovanú kukuricu Elote tu ponúkajú na každom rohu. Pravým mexickým street foodom je grilovaná kukurica s chilli. Kukuričné polia pri našej ceste cez štát Chiapas siahajú všade navôkol, kam až oko dovidí. Mexiko pri svojej produkcii 24 miliónov ton dováža každoročne z USA a Brazílie až 15 miliónov ton kukurice. Priemerný Mexičan spotrebuje za rok 127 kilogramov tejto plodiny.  

Pri našej ceste Yucatánom sme nikde inde nepociťovali chudobu obyvateľstva tak intenzívne, ako práve v štáte Chiapas. Chudobu tu cítiť na každom kroku. Po ceste stretávame mnoho predajcov tradičných odevov, suvenírov, sladkostí a jedla. Ponuka "niečo pod zub" je pestrá, kukuričné placky tortila, sladká grilovaná kukurica, čerstvé alebo sušené banány a pomaranče, igelitové vrecká naplnené šťavou z kokosových orechov....Niektorí sa nás snažia zastaviť natiahnutým lanom cez cestu, len aby sme niečo kúpili. Ani takéto prípady sa však nevyvinuli do krajností, skrátka, cez všetky "nástrahy" kladené nám do cesty "živnostníkmi" sme sa do dedinky Tumbalá, s kaskádou nádherných vodopádov, predrali.

Cascadas de Aqua Azul -"Vodopád s modrou vodou"

Kaskády sa rozprestierajú na viac ako kilometrovom úseku krásne modrej rieky Rio Xanil. Voda obsahuje vysoký obsah uhličitanu vápenatého a iných minerálov, čo spôsobuje jej krásnu modrú farbu. Okolité vápencové podložie dodáva vodopádom zaujímavý zvlnený tvar a vytvára plytkejšie aj hlbšie prírodné bazény. Okolie vodopádov je zahalené do vodnej hmly, takže aj tu platí - Pozor na fotoaparát !

Spomenul som si na moje klasické fotoaparáty. Boli na zvitkový film šírky 6 cm. Teda na jeden film sa zmestilo 12 záberov o rozmeroch 6 x 6 cm. Obyčajne som na dovolenky sebou vzal 15-20 zvitkových filmov a s každým záberom som musel šetriť. Keď vás šťastena dovedie napríklad na také fotogenické miesto akým sú kaskády Aqua Azul, s digitálnym foťasom vo vytržení len cvakáte a cvakáte. Len tak zo záujmu som večer pozrel na číslovanie políčok záberov. Je to vôbec možné? Dnes som stlačil spúšť 624 krát, to by som bol minul 53 filmov?

Tých zaujímavostí je tu veľa, aj tu je niečo neuveriteľné. Rukou namaľovaný pútač hlási, že na stolíku vidíme meteority a fosílie. A to nie po dva-tri kúsky, ale zrazu celé kýble. To je niečo pre Michala. Beriem do ruky kamienky aj ja a veru môže byť na tom niečo, aj mne pripadajú tieto kúsky veľmi, veľmi divné. Je rozhodnuté, sú za facku, tak niečo domov prinesieme.

Svet vie o tom, že pred 65 miliónmi rokov dopadol na Yucatánsky polostrov pri dnešnom mestečku Xicxulub (asi 20 km od mesta Merida) meteorit o priemere až 10 kilometrov. Pri dopade spôsobil strašnú tlakovú vlnu, do ovzdušia sa dostalo obrovské množstvo kamenia a sutín (a zrejme aj častí meteoritu). Dopadom sa vytvoril kráter o priemere 200 kilometrov. Do ovzdušia sa dostalo 325 gigaton síry, čo bolo príčinou vyhynutia dinosaurov. Nuž ale od dediny Tumbalá, kde práve nad hŕbou údajných meteoritov stojíme, do Xicxulub je 620 kilometrov. Môžu nálezy tohto Mexičana s Xicxulubským meteoritom nejako súvisieť? Alebo do Yucatánu sa triafajú s obľubou ďalšie meteority? Ťažko povedať. Pýtame sa samozrejme, ako sa taký meteorit dá nájsť. Treba vraj poznať v džungli miesto  na ktoré dopadol roj meteoritov a potom ísť tam s celou rodinou hľadať. Kovové meteority sa dajú hľadať aj magnetom, kamenné sa nachádzajú ťažšie, prezradil nám nálezca vediac, že my cudzinci sa určite nevyberieme do džungli hľadať tajné miesto jeho obživy.

Ak sa dá, tak fotoaparát namierim aj na živé "objekty". Mexiko nie je Vietnam, budhistickí Vietnamci sa radi nechávajú fotiť, pred objektív doslova skáču. Moslimovia v Maroku vyžadujú od inoverca peniaze, akonáhle vidia fotoaparát. Katolícke Mexiko je neutrálne, nikto mi nenadáva, nezakrýva sa, ale ani nestrúha do objektívu milé ksichty.

Keby som si v Mexiku zakladal živnosť, tak sa asi dám na vyrábanie a predaj mačiet. K opiciam patrí chvost ako piata končatina. Chlapi na mexickom vidieku majú tiež piatu končatinu, mačetu. Berú ju sebou na prechádzku len tak, čo keď sa zíde?

Cesta z Palenque do Campeche a prehliadka tohoto farebného mesta

Mesto Campeche  (San Francisco de Campeche) som pri našom putovaní po Yucatáne nemohol vynechať. Je jedným z prvých miest v Mexiku, na ktorom sa usadili španielski kolonizátori.

Vrátim sa do histórie. Správy o tom, že v roku 1492 Kryštof Kolumbus objavil Ameriku sa rýchlo šírili a veľa Španielov sa chopilo možnosti práve tu začať nový život a zbohatnúť. Usadili sa na ostrovoch v Karibiku. Do uší sa im dostali legendy o veľkom bohatstve v krajine, ktorá leží niekde na západe. Dňa 8. februára 1517 vyslal Velásquez, guvernér Kuby, Franciska de Cordóbu na výskumnú cestu na západ, aby tam hľadal poklady. O tri týždne búrka zahnala lode Cordóbu k pobrežiu. Pristál na polostrove Yucatán, presne na západ od Kuby. K svojmu úžasu, objavil tu vyspelú indiánsku civilizáciu Mayov, o ktorej nikto v Starom svete nemal ani potuchy. De Cordóba chcel pobrežie dôkladne preskúmať, ale v okolí dnešného mesta Campeche narazil na nepriateľských Indiánov, utrpel veľké straty a vrátil sa na Kubu.

O rok neskôr, 1. mája 1518 vyslal Velásquez do neznámej krajiny na západe ďalšiu výpravu pod velením Juana de Grijalva. Ten mal väčšie šťastie, dozvedel sa o zemi Mexiko, ležiacej hlbšie vo vnútrozemí, v ktorej je ohromné množstvo zlata. A ako dôkaz, Grijalva pri návrate aj nejaké zlaté predmety na Kubu priniesol.

Legendy o krajine plnej zlata sa potvrdili, guvernér Velásquez sa rozhodol zem si podrobiť. V rýchlosti sa pripravila oveľa väčšia výprava, pozostávala z 11 lodí, vojakov a diel. Výprave, ktorá do Mexika vyrazila z Kuby 18. februára 1519, velil Hernando Cortés. O tom, ako kráľ Aztékov Montezuma uveril, že sa v osobe Cortésa vracia boh Quetzalcoatl aby si uplatnil nárok na trón a ako Cortés dobyl ríšu Aztékov, som už písal v blogu Mexiko 1/5.

Návratom do histórie som chcel pripomenúť, že práve Campeche bolo tým miestom na Yucatáne, na ktoré vkročila španielska noha už dva roky pred Cortésom.

Niekoľko informácií o meste a jeho histórii.

V decembri 1526 španielsky kráľ Carlos V. udelil vojvodcovi Fransiscovi de Montejo oprávnenie dobyť a zaľudniť provinciu Yucatán. Na mieste dnešného Campeche stála v tej dobe malá mayská dedina Akinpech. Poloha dediny na pobreží Mexického zálivu bola tak výhodná, že De Montejo zatúžil v roku 1531 založiť tu mesto. Narazil však na odpor Mayov a jeho pokus bol neúspešný. Úspech slávil až jeho syn Francisco de Montejo mladší, ktorý získal v roku 1540 kontrolu nad územím a založil prístavné mesto San Francisco de Campeche. V 1560 roku bola príkazom kráľa Španielska provincia Yucatán vyhlásená za územie Nového Španielska. Zakrátko sa stalo Campeche najdôležitejším prístavom na Yucatáne a z obchodu so Španielskom a jeho kolóniami bohatlo. Prosperita mesta upútala pozornosť anglických, francúzskych a holandských pirátov, ktorí prepadávali obchodné lode. A nielen to, útočili aj na samotné mesto. Najhoršia dráma sa odohrala v roku 1663, kedy sa piráti spojili, vydrancovali mesto a pobili väčšinu obyvateľov. Ako obrana pred pirátmi mali slúžiť postavené 6-8 metrov vysoké a 2,5 metra hrubé hradby s obvodom 2536 metrov, obklopujúce v tvare šesťuholníka celé mesto. Hradby neobklopovali len obytnú časť mesta, ale zasahovali až do mora, takže prichádzajúce lode kotvili vnútri za hradbami. Ich časť a sedem z ôsmich pôvodných bášt sa zachovala dodnes.  

Prvou pamiatkou ktorú som zaradil do programu v Campeche je bašta Baluarte de la Soledad. Múzeum ktoré sa v nej nachádza ukrýva bohatú zbierku krásnych mayských stél. Boli nájdené na mayskom pohrebisku na ostrove Jaina, ktorý leží 40 km severne od Campeche. Žiaľ máme smolu, múzeum je pre rekonštrukciu zatvorené. 

Priznám sa, trochu som sklamaný. Ulice sú krásne a domy zrekonštruované a farebné, ale radšej sa z hradieb nepozerajte za fasády domov do dvorov, prídete o ilúzie. Asi tretina zo zrekonštruovaných koloniálnych domov slúži len ako dekorácia, farebné fasády zakrývajú dvory s ruinami zarastenými burinou. 

Srdcom mesta je centrálne námestie Plaza Principal alebo Zocalo. Kedysi to bol vojenský tábor, dnes je však obľúbeným miestom občanov a hostí mesta. Cez víkendy tu hrá živá hudba, konajú sa oslavy a festivaly. Dominantnou stavbou námestia je Katedrála Nepoškvrneného počatia Panny Márie (Our Lady of the Immaculate Conception Cathedral). Jej história je veľmi pestrá. Prvý kostol na tomto mieste dal postaviť už v roku 1540 Francisco De Montejo mladší, akonáhle sa zmocnil územia predtým tu ležiacej mayskej dediny. Jednoduchá stavba malého kamenného kostolíka s palmovou strechou bola okolo roku 1650 prestavaná, rozšírená a vysvätená ako kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Neskôr, v rokoch 1758-1760 došlo k ďalšej prestavbe kostola. Ten dostal vežu "Hispaniola" (veža vľavo pri pohľade na priečelie). Na veži bol umiestnený veľký španielsky štít, vytesaný do kameňa. Po získaní nezávislosti Mexika bol štít zničený. V roku 1850 dostal kostol aj druhú vežu "La Campechana"  (veža vpravo s hodinami). V roku 1895 pápež Lev XIII.zriadil v Campeche biskupstvo, čím sa úroveň kostola zvýšila na katedrálu. Na vnútornom nádvorí je kaplnka Ježiša Nazaretského, vpravo od katedrály je budova biskupstva.

Ďalšou atraktívnou stavbou v meste je bývalý jezuitský kostol Ex-Templo de San José

Pobrežná promenáda Malekon  - Jednou z atrakcií mesta je nepochybne 8 kilometrov dlhá pobrežná promenáda Malecon. Je to mimoriadne pokojné miesto, na ktorom môžete vykonávať rôzne činnosti, od príjemného rozhovoru s priateľmi na jednej z lavičiek pri pozorovaní západu slnka, cez športovanie, alebo pozorovanie rybárskych člnov, vracajúcich sa do prístavu podvečer alebo skoro ráno s úlovkom. Hlavne pohybu chtiví ľudia tu nájdu priestor pre športové aktivity. Na promenáde sú tri rôzne chodníky, určené:pre bicyklovanie a korčuľovanie, beh a pokojnú chôdzu. Sú tu tiež ihriská a cvičebné plochy, vybavené pomôckami pre športovanie. K tomu všetkému tu nájdete rôzne kaviarničky a reštaurácie, aby návštevníkom naozaj nič nechýbalo.       

Je ráno a nás čaká 178 kilometrov dlhá cesta z Campeche do Meridy. Pre nás a prenajatý Nissan je to "na dohodenie kameňom". V Campeche sme nevidelo zďaleka všetky zaujímavé pamiatky, ktoré turistom ponúka. No časový plán našej cesty je neúprosný. 

Mesto Mérida

Meno španielskeho vojvodcu Francisca de Montejo mladšieho sa spája so založením mesta Campeche. Ten istý dobyvateľ zlomil aj odpor Mayov, ktorí žili v meste T´ho na severozápade Yucatánskeho polostrova. V polovici 16. storočia začal Montejo na rozvalinách T´ho budovať nové mesto. Keďže rozvaliny pripomínali španielsku Meridu, mestu dal to isté meno. Zakrátko sa Mérida stala obchodným a kultúrnym centrom polostrova. Počas 19. storočia Mérida bohatla z predaja sisalu, plodiny, ktorá sa používala na výrobu lán. Boli vybudované veľkolepé paláce, luxusné rezidencie, námestia, parky a sochy, Mérida dostala prívlastok Paríž Západu. O Méride sa tvrdilo, že má viac milionárov, ako ktorékoľvek iné mesto na svete. Koncentráciu bohatstva môžeme pozorovať dodnes. Mérida je historickým klenotom priťahujúcim turistov a ideálnym miestom pre odpočinok a relaxáciu.

Divadlo Jose Peon Contreras Theater je najdôležitejším kultúrnym objektom v štáte Yucatán. Uskutočňujú sa v ňom najdôležitejšie kultúrne podujatia a sídli v ňom štátna filharmónia. Budova bola postavená v roku 1908, za svoje meno vďačí básnikovi, lekárovi a politikovi José Peón Contrerasovi (1843-1907). Interiér divadla pre 1 000 divákov má centrálnu kopulu s nádhernou freskou nazvanou „Alegoría de las Artes y de las Ciencias“ (alegória umenia a vied), ktorú namaľoval Talian Nicolás Alegreti a v jej strede je zavesený veľkolepý luster. Tento klenot z brúseného krištáľu obsahuje 250 svetiel a má hmotnosť 750 kilogramov.

Zisťujeme, že manželka Gubernátora sa vyhla môjmu fotoaparátu, do budovy vošla zadným vchodom a slávnosť už vypukla. Vrátime sa sem neskôr, trochu si pozrieme okolie. Od divadla sme urobili pár krokov a ocitli sme sa na malom námestí s parkom Hidalgo.

V malebnom parku Cepeda Peraza (alebo Hidalgo Park) stojí jezuitský kostol Iglesia de Jesús. Bol postavený v roku 1618 ako súčasť jezuitského kláštora, ktorý slúži aj ako jezuitský seminár. Rovnako ako veľa iných starých budov v Méride, aj veľký jezuitský komplex bol postavený z kameňov rozbúraného mayského chrámu, ktorý stál pôvodne na tomto mieste. Neskôr, keď boli na príkaz kráľa Karola III. Jezuti vyhnaní zo španielskych území, jezuitsky kláštor bol využívaný na rôzne účely. Od roku 1823 sa začalo s postupnou demoláciou kláštora. Uvoľnil sa tak priestor pre výstavbu ulice Callejon Congreso a neskôr aj výstavbu divadla Jose Peon Contreras. 

V parku pred kostolom stojí socha Carlos Peón Machada (1859 - 1897). Bol významným mexickým politikom, narodil sa v Méride, kde aj zomrel. Guvernérom Yucatánu bol v rokoch 1894 až 1897.

Kostolík Iglesia de Santa Lucía bol vraj vybudovaný v 16. storočí špeciálne na prevýchovu Mayov. Španieli im tu vymývali mozgy a prevracali na katolícku vieru. Od boha vojny Huitzilopochtla, vyžadujúceho stovky obetí až ku Kristovi, to bol veru pre Mayov poriadny skok. Podarilo sa, dnes je Mexiko extrémne katolíckou krajinou. Náboženstvo tu často hraničí s fanatizmom. Najviac by sme to pocítili počas blížiacich sa Veľkonočných sviatkov. Zatiaľ čo u nás je to o oblievačke spojenej so šibačkou vŕbovým korbáčikom, v Mexiku sa na uliciach odohrávajú obrazy z Ježišovho utrpenia, smrti a vzkriesenia. Celé procesie tiahnu kolenačky ulicami, tí najväčší fanatici nesú ťažké kríže, nechávajú sa bičovať a dokonca aj na pribiť na kríže. No čo už, keď to tak cítia, neberme im to.  

Po hodinovej prechádzke sa vraciame nazad k divadlu. Už z diaľky počujeme dychovku, ale veď je to Óda na radosť od Ludwiga van Beethovena, hymna Európskej únie. Mexiko v Európskej únii predsa nie je, žeby orchester dostal echo o tom, že Méridu navštívili Slováci? Zrýchľujeme krok, bežíme. 

No teda, slávnosť k založeniu prvej dychovky na Yucatáne bola určite špicová. Grupu policajtov by som si bol rád vypočul. U nás koloval kedysi vtip: „Prečo chodia spolu dvaja policajti?“ Ale veď to poznáte, jeden vie čítať a druhý písať. V Mexiku chodia asi tiež dvaja, jeden hrá na trumpetu a ten druhý bubnuje. Táto dychovka policajtov pozná iba dva hudobné nástroje.

Palác Gubernátora  (Palacio de Gobierno) - Palác v ktorom sú v súčasnosti kancelárie vlády štátu Yucatán bol postavený na mieste, na ktorom v koloniálnych časoch stáli domy yukatánskych vládcov. V roku 1883 boli pôvodné domy zbúrané a na ich mieste bol v roku 1892 slávnostne otvorený Palác de Gobierno. Interiéry boli rekonštruované v roku 1920, kedy pribudlo nádherné slávnostné nádvorie a nástenné maľby Fernanda Castra Pacheca, zachytávajúce históriu Yucatánu od doby Mayov až do 19. storočia. Niektoré priestory Paláca Gubernátora sú prístupné verejnosti a skutočne sa ich oplatí navštíviť.

Budova mestskej radnice (Palacio Municipal de Mérida) -  Marhuľová budova mestskej radnice stojí na mieste jednoposchodového mestského paláca, postaveného v roku 1736. Jeho súčasťou bolo aj mestské väzenie. Budova prešla mnohými rekonštrukciami. V roku 1928 bola rekonštruovaná fasáda a palác dostal vežu s hodinami. V budove sa oplatí pozrieť zasadaciu sálu mestskej rady a vychutnať si pohľad z balkóna na Námestie Plaza Grande (Plaza Mayor).

V Méride sa zachovali jedinečné pamiatky z koloniálnych čias, ktoré dnes tvoria jedinečný architektonický vzhľad mesta. Na východnej strane hlavného námestia Plaza Mayor stojí majestátna Katedrála San Ildefonso (Catedral de Mérida). Je najstaršou katedrálou v Amerike, najväčšou na Yucatáne. Stavba trvala takmer štyridsať rokov a bola dokončená v roku 1598. Katedrála je známa freskami zobrazujúcimi stretnutie Francisca de Montejo a mayského vládcu Tutul Šiu. Ako aj sochou Čierneho Krista.  

Najstaršou budovou v Méride je rodinné sídlo Montejovcov - Dom Montejo (Casa de Montejo). Kaštieľ bol postavený v roku 1542 ako rezidencia španielskeho vojvodcu Francisca de Montejo, ktorého v roku 1526 poveril kráľ Carlos V. úlohou dobyť a zaľudniť „kultúrnymi ľuďmi“ provinciu Yucatán. Zaujímavým je erb rodiny Montejo nad vchodom a plastiky okolo okien. Rovnako ako sa mayskí vodcovia nechávali zobrazovať ako víťazi kráčajúci po hlavách porazených nepriateľov, aj Montejo umiestnil nad vchod do svojej rezidencie kamenné plastiky conquistadorov, stojacich jednou nohou na hlavách porazených mayských bojovníkov. Dom Montejo bol až do roku 1970 súkromným vlastníctvom rodiny Montejo, dnes je v ňom múzeum so zbierkami starožitného nábytku a osobnými vecami bývalých majiteľov.

Biosférická rezervácia Ria Celestún

 Ria Celestún je jednou z troch veľkých biosférických rezervácií na Yucatáne. Na ploche 81 482  hektárov sa rozprestiera morská lagúna s prílivom a odlivom, sú tu mangrové i listnaté lesy a pobrežné kríky.  Vďaka takémuto bohatému ekosystému, teplému a vlhkému podnebiu, fauna rezervácie je mimoriadne rozmanitá.  Vo voľnej prírode môžeme pozorovať 304 druhov vtákov, vo vodách lagúny žije viac ako 60 druhov rýb, 4 druhy korytnačiek, 2 druhy krokodílov a tiež Trnucha (Ostrorep americký) – žijúci posol dávnoveku. Tento "obrnený" krab sa vyvinul už pred 445 miliónmi rokov a do dnešných dní zostal nezmenený. Celestún je vďaka teplému podnebiu, vhodnému ekosystému a dostatku potravy zimoviskom sťahovavých vtákov, ktoré sem prilietajú zo severu kontinentu (z USA a Kanady) na prezimovanie.  Rezervácia je ideálnym miestom pre hniezdenie a množenie ružových plameniakov. Prvé plameniaky prilietajú sem v mesiaci november, populácia vrcholí od januára do marca. V tej dobe žijú v rezervácii Celestún desaťtisíce plameniakov.

Termín našej cesty na Yucatánsky polostrov som zvolil tak, aby náš zážitok z návštevy Ria Celestún na začiatku februára bol maximálny. 

Mangrovník je po španielsky mangle a po anglicky i francúzsky mangrove. V miestnom jazyku guaraní mangrovník je "pokrútený strom".

Mangrovníky patria medzi najväčšie stromy sveta. Nad spleťou koreňov asi meter nad vodou začína samotný kmeň, ktorý sa môže týčiť až do výšky štyridsiatich metrov. Tieto stromy patria k najstarším rastlinám našej planéty a k životu potrebujú súčasne sladkú i slanú vodu. Preto rastú práve na miestach, kde rieky ústia do mora. Majú neobyčajnú schopnosť prispôsobovať sa slanému prostrediu s nedostatkom kyslíka.

Korene mangrovníkov sú veľmi odolné voči vlhkosti. Majú i veľa dýchacích koreňov, ktorými si zabezpečujú kyslík, na ktorý je bahnitá pôda veľmi chudobná. Mangrovníky dokážu počas života aj putovať, pohybujú sa zo súše k moru. Z ohnutých vetiev postupne zapúšťajú nové korene smerom k vode a vyháňajú z nich druhotné kmene. Korene, ktoré sú najmenej zavlhčované, postupne odumierajú. Mangrovník sa tak dokáže posunúť za rok za vodou aj o dva metre.  

Cancún a rozlúčenie s Mexikom

Všetky cesty vedú do Ríma. Na Yucatáne je takýmto „Rímom“ Cancún, teda aspoň pre nás Európanov. Veď okrem hlavného mesta Mexika, iba do Cancúnu sa dá z Európy priletieť a iba odtiaľto sa dá odletieť domov. Okruh po Yucatáne autom máme šťastne za sebou. Dnes auto vrátime a o dva dni sa naša exotická expedícia končí. 

Pri písaní blogu a spracovávaní fotiek z Mexika mi padol zrak na správu z 24.09.2020. Naše Topky uvádzajú: S hmotnosťou 595 kíl bol Mexičan Juan Pedro Franco pred tromi rokmi v Guinnessovej knihe rekordov (v roku 2017) uvedený ako najťažší muž na svete. Diéty na chudnutie mu teraz mali pomôcť prežiť koronavírusovú infekciu.... k prekonaniu infekcie mu pomohli roky diét a cvičenia, ako aj operácie na zmenšenie jeho žalúdka,... odvtedy schudol na 208 kilogramov.“

Druhú časť námestia zaberá veľké pódium a priestor pre divákov. Každý večer sa tu odohrávajú pred zrakmi tolerantných turistov veľmi rôznorodé predstavenia. Od poloprofesionálnych čísiel, až po predstavenia začínajúcich amatérov. Počas dvoch večerov sme nadobudli presvedčenie, že k povinnostiam každého Cancúnčana patrí, minimálne jedenkrát do mesiaca tu na námestí so svojim programom vystúpiť.

Zacengal zvonec a našej mexickej rozprávke je koniec. Ak ste sa pri pozeraní obrázkov a čítaní mojich poznámok z cesty dostali až sem vedzte, že to už nemá žiadne pokračovanie.

Po dokonalej príprave na cestu, vyzbrojení mayskými legendami, pred 21 dňami sme sa pustili do objavovania Mexika. Už pred cestou sme vedeli, že Mexiko je krajina dvoch tvárí. Mali sme záujem spoznať len tú prívetivú tvár krajiny, určenú pre turistov. Výborné cesty, klimatizované hotely s bazénmi, bohatá história a priateľskí Mexičania plní života. To sa nám dokonale podarilo.

Spoznať tú druhú odvrátenú tvár Mexika sme nechceli a našťastie, ani sme ju nespoznali. Mexiko dlhodobo sužuje vysoká kriminalita, ktorá súvisí predovšetkým s činnosťou drogových kartelov. V minulom roku 2019 zahynulo násilnou smrťou v krajine 34 582 ľudí. Ďalšie stovky ľudí zmizli bez stôp.  

Keby sme neboli navštívili Mexiko, nikdy by sme neboli verili, že je také krásne. Mexiko je vskutku nádherná a zaujímavá zem. Staroveké pamiatky ktoré sme videli nás nesklamali. Domov sa vraciame bohatší o nádherné zážitky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?