Maroko 1/2 (Marrákeš) – zem plná exotických pamiatok a agresívnych ľudí

Autor: Vladimír Benčík | 27.4.2021 o 18:26 | Karma článku: 11,60 | Prečítané:  6495x

Bezpečnosť cestovania v Maroku je citlivá téma, niektorí tvrdia že niet sa čoho báť, iní by už sem nevyrazili. Patríme k tým druhým. Nie neuniesli nás, lúpežne s nožmi neprepadli a ani nepodrezali ako dievčatá z Dánska a Nórska.

Pri cestovaní našej trojice po Maroku sa nám nestalo že by sme sa dostali do životu nebezpečnej situácie. Bolo však unavujúce mať neustále oči na stopkách, odolávať agresivite, krádežiam a pokusom o podvod. Hneď v úvode sa vysporiadam s touto neveselou témou a vysvetlím, prečo sa už do Maroka vrátiť nechcem. V ďalšom opíšem exotickú rozprávku o moslimskej krajine na severe Afriky, kvôli ktorej sa tisíce turistov do Maroka stále hrnú a hrnúť budú.

S tým že v turistoch vidia domáci kráčajúcu peňaženku sa viac-menej stretávame po celom svete a nahovárali sme si, že aj na túto exotickú moslimskú krajinu sme dobre pripravení. Cestovali sme s vedomím, že turisti ktorí sú ľahkomyseľní a neopatrní, ľahko sa tu stanú terčom podvodov. Maroko nie je jedinou krajinou v ktorej sa cítite ako korisť na ktorú poľujú lovci turistov, no podľa mojich skúseností z ciest po 39 krajinách, Marokánci sú najagresívnejší a najdrzejší. Korisťou sa stávajú turisti predovšetkým v Medinách, čiže v starých častiach miest, tie sú pre turistov, ale aj ich lovcov, najzaujímavejšie. V snahe zažiť tej exotiky čo najviac, práve v starých Medinách Marrákeša, Fezu i Rabatu som zvolil naše ubytovanie.  

Prvý poznatok, nikdy sa v Medine nepýtajte na cestu a nepoužívajte papierovú mapu. Okamžite sa okolo vás zhŕknu "dobrí" ľudia, ktorí chcú “nezištne” ukázať správny smer a potom vás budú “nezištne” sprevádzať napriek tomu že sprievodcovstvo odmietate. Stačí že “navigátor” kráča dva metre za vami na roh ulice, trebárs na vzdialenosť 50 m k riádu (domu postavenému okolo nádvoria, slúžiacemu na ubytovanie) ako za nami v Marrákeši a už sa ho nezbavíte. Ak nezmäknete a nevycálujete požadované peniaze za ktoré by sa nemusel hanbiť vzhľadom na „odpracovaný čas navigátora” ani zakladateľ Amazonu Jeff Bezos, dôjde k vyhrážkam alebo aj fyzickým dotykom. Ten náš v Marrákeši bol schopný hoci aj rozbiť na našom riáde vchodové dvere za ktorými sme hľadali úkryt. Nakoniec dosiahol svoje.

Rovnako neskúšajte vziať si od milého deduška v Medine na ochutnávku “bezplatne” malý sladký koláčik, buďte si istí že pod nátlakom agresívneho deduška zaň zaplatíte oveľa viac, ako keby ste si pri pulte od predavača zjednali pol kilogramu tejto maškrty.

Popri neodbytných “navigátoroch” a násilných predavačoch, osobitnou kapitolou sú taxikári. Pri vystupovaní z taxíka na vás vyrukuje taxikár tvrdením, že cena bola dohodnutá iba za jedného pasažiera a keďže ste traja, treba zaplatiť trojnásobok. Keď poučený touto skúsenosťou sa pri nastupovaní do ďalšieho taxíka uistíte že cena platí za troch pasažierov, nevyhrali ste ešte. Pokiaľ si uložíte kufor do batožinového priestoru, treba doplatiť aj za ten. Môj konflikt s taxikárom na letisku v Casablance skončil takmer bitkou.

Úplne zle je to s fotením na ulici či tržnici. To sa za vami rozbehne so žiadosťou o peniaze a vyhrážkami aj osoba, ktorá stála pri fotení za vašim chrbtom a teda evidentne nie je v zábere. Zvlášť agresívni boli vymáhači peňazí za fotenie na centrálnom námestí v Medine Marrákeša. Aj keď som sa snažil vopred fotenie dohodnúť a pár dirhamov oželieť, viackrát som musel chrániť moju zrkadlovku pred rozbitím. Turista s veľkým fotoaparátom je ľahký cieľ, čo bol aj môj prípad.

Ani na ubytovanie nemáme najlepšie spomienky. Po príchode do Fezu sme zistili, že sme v inak slušnom marrákešskom riáde prišli kompletne o spodné ženské prádlo. Bola to viac ako mrzutosť, veď do návratu domov zostávalo ešte 12 dní. V hoteli v Agadire sme zase dlho a urputne dokazovali, že sme platili za raňajky v reštaurácii každé ráno a ich požiadavka zaplatiť za všetky raňajky ešte raz pri odchode, je neopodstatnená.

Vo Feze nás viezol taxikár k vlaku a zazvonil mu telefón. Podal nám ho, aby sme s kýmsi hovorili. Na druhom konci linky nás ktosi vyhrážkami presviedčal, že bezpodmienečne musíme u taxikára nechať 75 Eur, pretože sme kdesi večerali a odišli bez zaplatenia. Samozrejme že sme žiadnu večeru z ktorej by sme utiekli neabsolvovali, ale na taxikára naše výhrady neplatili. Až po tvrdej hádke, vzájomnom strkaní sa a hľadaní policajta, dostali sme sa ku kufrom.

Úprimne povedané, v Maroku sme nestretli milého a nezištného človeka. A tak sme sa s maximálnou ostražitosťou, znechutení, túlali po Marrákeši, Feze, Rabate a Agadire, videli kopec zaujímavých exotických pamiatok a atrakcií a hovorili sme si pritom, že už máme tých agresívnych poľovníkov na ľudí dosť a chceme ísť tam kde nie sú.  

Čo je veľa, to je veľa, Marokánci mi nesadli. Potreboval som takmer tri dlhé roky na vyblednutie zlých spomienok. Až cestovateľská absencia spôsobená koronavírusom ma prinútila vrátiť sa k archívu fotiek.  Predsa len som sa rozhodol opísať slovom a obrazom naše príjemnejšie zážitky z cesty po Marockom kráľovstve, ktoré je z tých exotických destinácií najbližšie, kam sa môže našinec vybrať.

Z kúsku Británie na juhu Španielska, z Gibraltáru, na africké pobrežie do Maroka sa dá dohodiť kameňom. Je také blízke a tak odlišné od Európy. Hovorí sa že Maroko spĺňa orientálne predstavy, kĺbi historické pamiatky, nádhernú rôznorodú prírody a skvelé jedlo. Naozaj je tomu tak? Rozhodli sme sa to preveriť.

Program našej 17-dňovej cesty po Maroku je jednoduchý. Prvé 4 dni strávime v Marrákeši, vlakom sa presunieme na 4 dni do Fezu, odskočíme si odtiaľ taxíkom do „modrého mesta“ Chevchaouen, ďalšie 4 dni strávime v Rabate kam sa z Fezu dostaneme vlakom, autobusom sa z Rabatu vyberieme na posledných 5 dní k moru do letoviska Agadir a autobus nás odvezie z Agadiru aj na letisko v Casablance, odkiaľ sa vrátime domov.

Marrákeš

Miliónový Marrákeš, nachádzajúci sa na úpätí pohoria Atlas, je mestom s tisícročnou tradíciou. Nie je hlavným mestom Maroka, ale je zo všetkých štyroch bývalých kráľovských miest (Marrákeš, Fez, Meknés, Rabat) mestom najdôležitejším a turistami najnavštevovanejším. Prichádzajú sem, aby sa dotkli dávnej histórie krajiny, ocitli sa v inom svete, v inej ére. Nová časť mesta sa od európskych veľkomiest nijako nelíši, má podobu širokých bulvárov, lemovaných palmami, s veľkými nákupnými centrami a hotelmi zvučných mien, medzi ktorými sa skvie päť hviezdičkový hotelový palác La Mamounia. V týchto dňoch hotelovú sieť rozširuje aj hotel, ktorý v Marrákeši postavila naša Adriana Sklenaříková s manželom. Ak však patríte skôr ku lovcom autentických zážitkov, vyberte si ubytovanie v riádoch, v starej časti mesta.

Prvou úlohou ktorú sme museli po prílete do Marrákeša riešiť bolo nájsť v Medine riád Markaal, v ktorom som rezervoval ubytovanie. Riád je tradičný marocký dom s vnútorným dvorom s fontánou alebo bazénom, do ktorého smerujú aj okná všetkých izieb, terás a salónikov. Práve lokalizácia nádvoria uprostred budovy zabezpečuje súkromie, ale aj sofistikovanú ochranu pred slnkom tak, že počas celého roka je na nádvorí príjemná teplota, bez nutnosti využitia klímy alebo vykurovania. Otvorená strecha je zdrojom prirodzeného denného svetla v objekte. Zvonku teda vidieť iba múry často celkom nenápadnej stavby so zastrčeným vchodom. Mnohé riády sa skrývajú v špinavých uličkách starej Mediny, ale ich vnútorné vybavenie môže príjemne prekvapiť, rovnako ako cena za ubytovanie.

Záhrada Jardin Majorelle - Na úvod nášho pobytu v Marrákeši som zvolil prehliadku oázy pokoja, záhradu Jardin Majorelle. Po prvej svetovej vojne prišiel do Marrákeša francúzsky maliar Majorelle, aby sa zotavil z tuberkulózy. V štvrti Gueliz si postavil dom a obklopil ho exkluzívnou záhradou o rozlohe štyroch hektárov. Jeho záujem o kvitnúce rastliny vyústil do založenia botanickej záhrady, v ktorej bolo zastúpené rastlinstvo z piatich kontinentov. Od roku 1947 bola záhrada otvorená verejnosti. Často ju navštevoval aj jeden z najslávnejších módnych návrhárov sveta, Yves Saint Laurent. Narodil sa v Maroku, hoci žil a pracoval v Paríži, miestom kde čerpal inšpiráciu sa preňho stala Afrika a predovšetkým Marrákeš. Po smrti maliara Majorella sa o záhradu nikto nestaral a tak tu mal vyrásť hotelový komplex. Saint Laurent okamžite reagoval preplatením ponuky a záhrada sa stala jeho majetkom. Botanickú záhradu s architektúrou v tradičných marockých farbách obnovil tak, že je dodnes hlavne vďaka úctihodnej zbierke kaktusov jednou z najznámejších turistických atrakcií Marrákeša. Záhrada je plná tienistých miest uprostred stromov a exotických rastlín, osviežujúcich potôčikov a bazénov naplnených leknami a lotosovými kvetmi. Vo vetre sa vznáša sladká vôňa rastlín, počuť šuchot listov a krídel vtákov, ktoré tu nachádzajú útočisko. Nájdete tu aj pomník Saint Laurenta, jeho popol rozsypali v záhrade.  

Palác Al Bahia – Jednou z hlavných a najkrajších pamiatok Marrákeša nachádzajúcich sa v Medine je pomerne mladý palác Al Bahia (Palais de la Bahia), alebo v preklade „Palác Krásy“. Postavil ho v rokoch 1894 až 1900 pre jednu zo štyroch manželiek háremu veľkovezír Bu Ahmed Sidi Mussoy. Obľúbená manželka Bahia mu prvá porodila syna. Palác so 150 miestnosťami s krásnou ornamentálnou architektúrou, nádhernými farebnými mozaikami, najjemnejšími sadrovými štukatúrami, rezbárskymi vlysmi a stropmi v klasickom maurskom štýle je dobre zachovaný a má rozlohu osem hektárov. Mnoho tajomstiev sa skrýva na nádvoriach zdobených elegantnými mramorovými ozdobami, fontánami,  v jazmínových a citrusových záhradách. Sidi Moussa chcel svojej milovanej manželke postaviť najskvostnejší a najkrajší palác v krajine, hoci tu neskôr žili aj ďalšie 3 manželky vezíra a 24 jeho konkubín. Tak ako veľkovezírovi pribúdali manželky a konkubíny, tak neustále prikupoval nové susedné pozemky a architekt Al-Hajj Mohamed bin Makki al-Misfui musel počas šiestich rokov palác viackrát prestavovať a rozširovať.

Palác stavalo takmer tisíc robotníkov z Fezu. Keď bola stavba dokončená, sám sultán začal vezírovi závidieť, pretože Palác Krásy svojou krásou naozaj predčil všetky marocké paláce. Bezprostredne po smrti vezíra v roku 1900 bol na príkaz sultána Abd-al-Aziza palác Al Bahia spustošený a vyplienený. Počas francúzskej nadvlády bol palác rekonštruovaný a v rokoch 1912-1955 slúžil ako rezidencia francúzskeho generála. V súčasnosti kráľovská rodina jeho časť stále používa ako domov pre najvyšších hodnostárov.

Palác Mehdiho Mnebhu – múzeum Marrákeša

Palác bol počas búrlivej vlády sultána Moulaya Abdelaziza (1894 – 1908) domovom ministra obrany Mehdiho Mnebhu. Zatiaľ čo sa minister nachádzal v Anglicku aby si tam prevzal medailu od anglickej kráľovnej Viktórie, Anglicko spolu s Francúzskom a Španielskom pristúpili ku kolonizácii Afriky. Počas týchto búrlivých udalostí diktátor paša Glaui zdevastoval Mnebhov palác. Po získaní nezávislosti Maroka bola budova znárodnená a v roku 1965 sa z nej stala prvá dievčenská škola v meste. Až po starostlivej obnove dokončenej v roku 1997 bol palác sprístupnený verejnosti ako múzeum.

Palác Mehdiho Mnebhu vďačí za svoju krásu štýlu, akým stavali budovy Mauri a Arabi.  

Katedrálna mešita Koutoubia bola postavená v roku 1162 a má najvyšší minaret v marockom Marrákeši. Ako by aj nie, pri svojej výške 70 metrov je vraj viditeľný do vzdialenosti 29 kilometrov a je teda výborným orientačným bodom. Mešite sa hovorí tiež „mešita Kníhkupcov“. S kníhkupcami sa vraj spája preto, že v neďalekej tržnici (souku) sa po celé stáročia obchoduje s knihami.

Minaret mešity je vybudovaný z pieskovca a je zakončený osem metrov vysokou vežičkou. Na jej vrchole sú tri bronzové pozlátené gule umiestnené nad sebou a stožiar pre vlajku. S minaretom a mešitou Koutoubia sa spája viacero legiend. Podľa jednej bola mešita postavená na dvakrát. Pri stavbe mešity sa ukázalo že jej mihráb nesmeruje na Mekku, ale opačným smerom. Sultán Abd-al-Mumin v hneve nariadil architektovi sťať hlavu, mešitu zničiť a postaviť nanovo. Podľa inej legendy, jedna zo sultánových žien sa počas pôstu svätého mesiaca Ramadán dopustila hriechu, zjedla celé tri hrozná. Okamžite pochopila že zhrešila, kajala sa, dala všetky svoje zlaté šperky roztaviť a vyrobiť z nich tri zlaté gule, ktoré zdobia vrchol minaretu. Z okien minaretu bolo vraj dovidieť do panovníkovho háremu a preto museli byť muezíni zvolávajúci svojim spevom moslimov k modleniu, slepí. No a ešte jedna legenda hovorí, že každý večer vedec a svätý Sidi Abu el-Abbas-el-Sabti (1130 - 1205) vystúpi na minaret mešity Koutoubia a zostúpi z neho iba potom keď sa presvedčí, že všetci slepí žobráci Marrákeša si zaobstarali jedlo a prístrešie.

Mešita Kasbah slúži po celý čas svojej existencie ako mešita pre povinné piatkové modlitby. Dal ju postaviť v rokoch 1185 – 1190 kalif Almohad Yaqub al-Mansour ako súčasť novobudovanej kráľovskej citadely (mestskej štvrte), v ktorej po vybudovaní sídlila vláda a kalif Almohad. Dlhá plejáda panovníkov sa do mešity Kasbah prichádzala modliť a neskôr, počas panovania dynastie Sáadovcov, v jej tesnom susedstve našli večný odpočinok v priľahlej nekropole. Boli v nej pochovávaní vládcovia a významní činitelia kráľovského dvora. Na konci 16. storočia bola mešita vážne poškodená výbuchom skladu so strelným prachom, nachádzajúcim sa v tesnej blízkosti. Pri oprave budovy sa zachoval jej pôvodný Almohadov dizajn a tak si mešita dodnes zachovala pôvodnú architektúru z 12. storočia. 

V súčasnosti sa mešita stále používa na modlitby a nemoslimom nie je do nej povolený vstup (tak ako aj do iných mešít v Maroku).

Nekropola dynastie Sáadovcov je ukrytá v starej Medine za chrbtom mešity Kasbah. Dlhé roky bola nekropola a hrobky v nej  stratené a nevedelo sa že existujú, no po objavení z nich cítiť 16.-17. storočie a luxus, v akom sa kráľovská dynastia Sáadovcov, obchodujúca s cukrom, topila. Sáadske hrobky boli objavené Francúzmi pri leteckom snímkovaní mesta. Následne sa zrekonštruovali a dnes patria k najvýznamnejším pamiatkam historického Marrákéša.

Židovský cintorín Miaara, nachádzajúci sa v blízkosti nekropoly Sáadovcov, sme objavili náhodou.   

Zoznámenie sa so životom v Medine Marrákéša

Marocké mestá majú vždy Medinu – niečo ako staroveké centrum plné uličiek s obchodmi ale aj mešitami, múzeami, námestiami, trhmi či reštauráciami. Medina v Marrákeši, ale aj vo Feze, Rabate a v ďalších mestách arabského sveta, to nie sú len starodávne skvostné paláce vládcov zmenené na múzeá, historické mešity, pôvabné zelené záhrady, nekonečný labyrint poetických úzkych uličiek s útulnými kaviarničkami, obchodíkmi v ktorých sa predávajú tisíce suvenírov a sladkých dobrôt, to je aj autentický a chaotický svet obrovských kontrastov, v ktorom žijú domáci obyvatelia s kultúrou odlišnou od tej našej, so svojimi problémami, často na pokraji spoločnosti, bojujúci o prežitie. Noríme sa do krivolakých uličiek stredovekej Mediny a nasávame zmes pachu a vôní. Razom „cestujeme“ o niekoľko storočí späť.   

Námestie Djemaa el-Fna je srdcom marrákešskej Mediny. Nezabudnuteľná atmosféra tohto miesta sa stala magnetom pre milióny turistov z celého sveta, hostí Maroka. Názov námestia vznikol spojením dvoch slov, slovo „jam“ označuje miesto a slovo „fna“ je smrť. Námestie Djemaa el-Fna je teda „miesto kde vládne smrť“, alebo aj „miesto odseknutých hláv“. Námestie má totiž strašnú minulosť. Hneď pri založení Marrákeša v roku 1062 sa tu začali popravovať lupiči a zločinci. Tieto brutálne popravy vraj boli medzi obyvateľstvom veľmi obľúbené. Týždeň pred lynčovaním boli odsúdení podrobení strašnému mučeniu, až po vylúpenie očí a odseknutie rúk a až potom, úplne zmrzačeným, boli za prítomnosti divákov odseknuté hlavy. Niekedy bolo súčasne popravených až 50 ľudí, ich hlavy boli vyvesené na mestských bránach. Námestie bolo miestom popráv až do 19. storočia.

Na hlavnom námestí Marrákeša cítiť všetku energiu severnej Afriky. Je rovnako populárne pre Európanov, Afričanov aj miestnych obyvateľov. Už takmer tisíc rokov je Djemaa el-Fna javiskom pre spevákov, hudobníkov, čarodejníkov, bylinkárov, rozprávačov príbehov a zaklínačov hadov. Priestor je nasýtený zvukmi, vôňami a atmosférou všetkých tých storočí. Vždy je tu čo pozerať: vystúpenia akrobatov, tanečníkov, požieračov ohňa, kúzelníkov, žien tetujúcich henou, ľudí s opicami, ... A to všetko sprevádzané kakofóniou zvukov bubnov, píšťal a vzrušeného kriku. Futuristický obraz ! 

A večer, keď sa zotmie, ešte viac ožíva: exotická hudba znie hlasnejšie a po námestí sa šíria hypnotickejšie, pikantnejšie arómy – námestie sa mení na obrovskú reštauráciu pod holým nebom, hotové gastro šialenstvo. 

Taxíkom sa dopravíme na železničnú stanicu k miestenkovému vlaku, čaká nás 7-hodinová cesta do Fezu a 4 noci v Medine ďalšieho kráľovského mesta. Pocestujete s nami?

                                                                                                                                                                                                                                                         

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Posadnutosť Matovičom ubíja republiku

Neoklamal nás. Taký, aký je dnes, bol aj predošlé roky v parlamente.


Už ste čítali?