Slovenská brána a jej história cez kameru dronu

Autor: Vladimír Benčík | 3.6.2021 o 2:58 | Karma článku: 6,56 | Prečítané:  1914x

Hrdinom tohto rozprávania je príroda a jej zvláštne dielo Slovenská brána. Jej dejiny sa dajú rátať na milióny rokov. Ponúkam pohľad na dramatickú históriu Slovenskej brány so slovami P. Dvořáka a fotkami z dronu.

Začal som a budem pokračovať slovami obdivuhodného a nezabudnuteľného popularizátora slovenských dejín Pavla Dvořáka. Vyslovil ich vo filmovom rozprávaní o Slovenskej bráne, venoval sa jej vo svojich STOPÁCH DÁVNEJ MINULOSTI – Smrť Štefana Koháryho. Je veľa historikov, odborníkov, ale máloktorý z nich má taký dar slova, ako mal Pavel Dvořák. Jeho seriál Stopy dávnej minulosti je unikátne dielo, dokumentuje dejiny územia Slovenska od najstarších až po súčasné. Začítajme sa do jeho televízneho programu o dnes už necitlivou ľudskou činnosťou „naštrbenej“ perle Pohronia Porte Slovenice. V prvej časti blogu som skĺbil slová Pavla Dvořáka s našou fotodokumentáciou. V ďalšom pridám informácie o slovanských hradiskách, ktoré kedysi tvorili východnú hranicu Nitrianskeho kniežatstva. V závere sa vás pokúsim presvedčiť o tom, že neogotickú perlu architektúry, ktorou je kláštor v Hronskom Beňadiku, treba uvidieť na vlastné oči. 

Hrdinom tohto rozprávania je príroda a jej zvláštne dielo Slovenská brána. Jej dejiny sa rátajú na milióny rokov. Začali ich písať druhohorné moria a hrubé vrstvy usadenín, treťohorné sopky a láva čo z nich vytekala, pohyby zeme, zlomy, pukliny a to všetko domodelované vodou. V posledných tisícročiach sa do histórie Slovenskej brány zapísali aj ľudia, nezriedka tragicky.

Štefan Koháry padol 20. júla 1664 v bitke pri Leviciach. Podľa povesti ho kôň priniesol až do Hronského Beňadiku a tu ho aj pochovali. Bola to slávna bitka. Rok predtým začali Turci novú vojnu, dobyli Nové Zámky, Nitru, Levice, lenže cisárske vojsko pri protiofenzíve získalo stratené územie nazad. Levice ovládali Turci len 222 dní. Nevedeli sa zmieriť s ich stratou, a preto poslali pod mestské hradby 20 tisíc vojakov. Lenže obrancovia vydržali, a vojsko, ktoré im prišlo na pomoc, Turkov doslova zmasakrovalo. Stratili delá, zástavy, batožinu, zlato.

Aj veľké dejinné udalosti majú svoje malé tragédie. Práve tie určujú skutočný rozmer histórie, lebo ten nemá hodnotu akú určujú učebnice dejepisu, ale ľudského utrpenia, alebo naopak, šťastia. Konkrétny rozmer je vždy dobre mať na pamäti, v dejepise, ale aj v zemepise. Ak mŕtveho Koháryho priniesol do Hronského Beňadiku kôň, musel s ním najprv preplávať alebo prebrodiť Hron, čo by povedzme ešte išlo, no potom prejsť aj Slovenskou bránou a to považujem prakticky za nemožné. V neistých časoch musela mať Slovenská brána dobrú stráž a tá by sotva prepustila koňa s mŕtvym jazdcom. Koháry asi ešte žil a zomrel na poslednom úseku cesty, alebo až v kláštore, ak je vôbec povesť pravdivá. Lebo pravda nebýva doménou povesti, v lepšom prípade ak inšpiráciou k bezhraničnej fantázii.

Dnes už Slovenskú bránu takmer nevidno, ale v minulosti to bol úzky priechod medzi príkrym skalným bralom a kľučkujúcim Hronom. Z jednej strany teplá a úrodná nížina a zo severu lesy a hory s bohatstvom rúd a drahých kovov. Slovenská brána je takmer zničená, nasilu pretrhnutá, aby sa do nej popratala železnica i cesta necitlivo otočená pri ťažbe kameňa, zničená civilizáciou, a predsa dodnes nestratila svoju majestátnosť.

Iné brány skončili oveľa horšie. Krajinu totiž v minulosti strážil celý systém zemských brán. Boli to prírodné prekážky vo chvíľach nebezpečenstva, ešte spevňované kamennými závalmi, zásekmi z pováľaných kmeňov, na vodných miestach aj hradiskami a hradmi a posádkami, čo im patrili. Boli to úzke priechody, koridory dlhé niekedy aj stovky metrov, do ktorých sa vejárovite schádzali cesty a za nimi zase rozchádzali, každá svojím smerom. Všetky už dávno zmizli, zostali len názvy, ktoré ich určujú, napríklad Branisko, Beckovská brána, Uherecká brána a ďalšie. Slovenská brána zostala prakticky neporušená až do konca 19. storočia. Vyhodili ju do vzduchu v rokoch 1895-96 pri stavbe železničnej trate. Dielo skazy dokončili v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď nebezpečné naklonené bralo hrozilo, že zasype trať aj cestu.

Lenže každá brána má dva smery, dnu a von, Slovenská brána nie je výnimkou. A práve smer kde bolo dnu, či tam alebo tam, je kľúčom k pochopeniu danej historickej epochy. Po prvý raz poslúžila Slovenská brána možno už v dobe bronzovej. Kde bolo vtedy dnu ťažko povedať, pravdepodobne však na severe, lebo len o kúsok vyššie, ďalej na Sitne, stálo v tých časoch veľké hradisko. V každom prípade je to príležitosť, aby sme si pripomenuli ďalší historický rozmer. Cez Slovenskú bránu nemuseli vždy putovať celé armády. Dvadsať ozbrojených mužov dokázalo v stredoveku a tobôž v praveku zničiť celú krajinu. Navyše, v dobe bronzovej hralo Slovensko vynikajúcu úlohu, malo viacej obyvateľov ako o 2000 rokov neskôr, v slovanskej dobe. Hovorí sa aj o Keltoch, Rimanoch, nápadný je však starší stredovek. V 8. – 10. storočí stávalo v Slovenskej bráne 6. - 8. hradísk, to už je úctyhodný počet bojovníkov a prirátajme si k nim ich ženy, deti, starcov. Takú hustotu osídlenia nepoznáme z nijakého iného miesta, pravda, ak sú tie hradiská súčasné, čo vôbec nie je isté. Čosi už o tých časoch vieme, ťažko však povedať či dosť na kľúčovú otázku tohto miesta.

Slovenská brána sa po prvý raz spomína, aj keď len nepriamo, v najstaršej uhorskej kronike Anonymovej: Kronika anonymného notára kráľa Bela (Vincent Múcska). Lebo opisuje činy Starých Maďarov zrejme nie presne. Aj tých Belov bolo napokon viac, štyria. V našom prípade by mohlo ísť o Bela III.

Toto je mapa z 19. storočia, je vyhotovená na základe textu, toto by mohla byť Slovenská brána - P. Dvořák ukazuje na mape z knihy "Kronika anonymného notára kráľa Bela" na Tekovský hrad (castro Borsu)

Lenže udalosti opísané v kapitole O rieke Hron a hrade Borš (De fluvio Gron et castro Borsu) nemožno spájať s nástupom Starých Maďarov v 10. storočí ale s udalosťami, ktoré sa odohrali o 2 storočia neskôr. Je však možné, že ľudia od Hrona už vtedy opevňovali Slovenskú bránu zo strachu pred nástupom starých Maďarov. Tí však nepokračovali v útoku na sever, obrátili sa na západ, smerom na bohaté mestá v Rakúsku a Nemecku. Netrvalo to dlho, v roku 955 v bitke pri Lechu utrpeli strašnú porážku.

Lúpeživá časť Starých Maďarov dohrala svoju historickú úlohu a k slovu sa dostali budovatelia nového štátu. Knieža Gejza vytvoril ríšu, ktorá mala hranice nad Nitrou a nad Hlohovcom, a na východe na Hornej Tise. Jeho syn Štefan, Svätý Štefan (prvý uhorský kráľ), posunul hranice až k Trenčínu, Hronskému Beňadiku a na Hornú Slanú. Vtedy sa Slovenská brána zamykala smerom na sever. Svedčí o tom názov obce Kozárovce neďaleko Hronského Beňadiku, lebo tá dostala názov podľa kmeňa Chazarov (Kozárov), ktorí mali za úlohu strážiť hranice. Ochrana hraníc v tých časoch, najmä na severozápade, nebola maličkosťou, lebo ich ohrozovali nielen porazení kmeňoví náčelníci, ale najmä Poliaci a Česi. Začiatkom stredoveku sa odohral veľký boj o Slovensko. Najvýznamnejšou baštou Uhorska v tomto boji bolo pohraničné údelné vojvodstvo so sídlami v Nitre a Bihari. Do značnej miery nezávislé od kráľa, veď aj v ňom vládli príslušníci kráľovského rodu. Hranice pohraničného vojvodstva nepoznáme, ale okrem časti Slovenska doň patrilo aj takzvané Biharsko Potisie. Jeho najexponovanejšou časťou bolo Nitrianske údelné vojvodstvo a to najmä počas vlády Gejzu a jeho brata Ladislava, neskorších uhorských kráľov: Gejzu I., v celkovom poradí už piateho uhorského kráľa a Ladislava I. Svätého. Mali vlastné vojsko, razili svoje mince hodnotnejšie ako sám kráľ Šalamún, s ktorým dokonca viedli vojnu, hoci to bol vlastný bratranec, keď sa nedokázal zmieriť s ich úspechmi. Víťaznú vojnu. V roku 1074 Šalamúna porazili a víťazní bratia ovládli Uhorsko.

Podľa povesti Šalamún sa utiahol do kajúcnickej samoty. V tom istom čase kráľ Gejza zablúdil na poľovačke. Uprostred hôr zbadal svetielko. Šiel za ním a zistil, že horí v jaskyni, do ktorej sa uchýlil niekdajší kráľ, pustovník Šalamún. Dojatý Gejza sa rozhodol, že na tomto mieste postaví kláštor. Nie je to pravda, Šalamún sa nevzdal, pokým nezahynul, ale Gejza kláštor založil, to je nepopierateľným faktom. Uhorskí králi si veľmi rýchlo uvedomili úžitok z kolonizačného úsilia mníchov. Prvý kláštor v Pannonhalme založil v roku 996 už otec Svätého Štefana, veľkoknieža Gejza. Pozor, nemýľme si, ide len o menovca zakladateľa kláštora v Hronskom Beňadiku, ktorý je o poldruha storočia starší. Ten istý založil pravdepodobne aj kláštor na Zobore v Nitre, pôvodom možno veľkomoravskom.

(Slová Pavla Dvořáka treba dovysvetliť. Za naj­starší kláštor na území dnešného Slovenska sa pokladá Zoborský kláštor pri Nitre, ten založili benediktíni pravdepodobne v roku 880. Za veľkokniežaťa Gejzu Zoborský kláštor už existoval, no Gejza ho významne podporil, venoval mu veľké majetky a výsady).

Kláštor v Hronskom Beňadiku je teda už v celkovom poradí tretí a opäť nie náhodou na svojom mieste. Lebo tak ako veľkoknieža Gejza podporil kláštor v Nitre, v starom a významnom centre, kráľ Gejza založil kláštor na Hrone, na mieste veľmi výhodnom k postupu do stredoslovenských hôr. A to je teda chvíľa, keď sa Slovenská brána otvára na druhú stranu, na sever.

Profesor Marsina ma upozornil (hovorí P. Dvořák) na zaujímavú vec. Originál Gejzovej listiny o založení kláštora v Hronskom Beňadiku sa nezachoval, nejestvuje. Znenie listiny poznáme len z jej potvrdenia, konfirmácie, ktorú vystavil kráľ Robert o vyše 250 rokov neskôr, 20 januára 1328. Odvoláva sa však nielen na Gejzovu listinu z roku 1075, ale aj listiny dvoch ďalších kráľov, ktorí panovali medzi Gejzom a ním, Štefana II. z roku 1124 a Ondreja II. z roku 1217. Lenže obe listiny sú falšované. Historici to vedia rozoznať celkom presne a nám to pomôže pri určení konkrétneho rozmeru, čo sme si sľúbili. Falšované ešte neznamená vymyslené, racionálne jadro listín platí.

V mene svätej a nerozdielnej Trojice, Otca i Syna i Ducha svätého. Ja, Gejza Veľký, predtým vojvoda Uhrov, potom však z Božej milosti kráľ, syn kráľa Belu I., tu z Božej priazne zriaďujem kláštor. Darujem mu: územie stredom ktorého preteká rieka Hron, kde dal som postaviť kostol Svätého Beňadika, dávam s lesmi, loviskami, vodami, rybolovom, pahorkatinami a všetkými príjmami a úžitkami, ktoré v menovaných lesoch, vodách a na majetkoch jestvujú a v budúcnosti môžu vzniknúť v ich vlastných medziach a hraniciach.....Potom daroval som dedinu, ktorá sa volá Rybník, kde som venoval vinárov a 15 viníc, sedliakov a včelárov i zem na 60 popluží s vyznačenými hranicami. .... Dal som tiež dedinu rybárov na brehu Hrona, nazývanú Tlmače s jej ohraničenými oráčmi, lúkami a ostrovmi, .....a tak ďalej, a tak ďalej. Žikava, Tesáre, Dvorníky,.... často aj s lesmi, poľovkami, brodmi, rybníkmi a práve tam sa zdá, že bol dôvod k falšovaniu.

Podľa mienky historikov, krajinu v tých časoch tvorili dediny roztrúsené v kotlinách medzi lesmi a vodami, ktoré boli ich samozrejmou a menej hodnotnou súčasťou, veď boli všade a ťažko sa proti nim bojovalo. Lenže to sa začalo veľmi rýchlo meniť. Hlavne na Hrone, kde bane a huty potrebovali obrovské množstvo dreva. A tak sa strhol neraz aj krvavý boj medzi banskými mestami a mníchmi, ktorí lesy považovali za svoje prirodzené vlastníctvo. A keďže Gejza ich vo svojej listine nespomenul a spomenúť ani nemusel, sami si ich tam vpísali. Falšovali listiny svojho dobrodinca. „Roku Pána 1075, v prítomnosti vojvodu Ladislava, veľmi vzácneho brata arcibiskupa ostrihomského Nehemiáša a Dezidera kaločského a iných biskupov, ako Arona, Franka, Gektika, Lazara a župana Juľu“. ....   .  

(Zachovaná listina o založení kláštora, nachádzajúca sa v archíve Ostrihomskej kapituly, je sfalšovaná. Celý text tejto zakladajúcej listiny kláštora si môžete prečítať na stránke ZITAVA.SK )

http://www.zitava.sk/listiny-a-listy/nas-kra%C4%BE-gejza-i-zaklada-benediktinsky-klastor-pri-hrone-1075

Kdeže sú tie časy, nezostalo po nich ani stopy. Kláštor spustol tak veľmi, že ho v roku 1346 museli postaviť fakticky nanovo. A ani potom nebol pokoj. Vypálili ho Bratríci, vojská Banskej Štiavnice a ďalších banských miest, V roku 1483 ho dokonca museli nanovo vysvätiť. Všetko staršie zmizlo a tak niekdajšiu podobu kláštora naznačili len moderné archeologické výskumy. Prví mnísi žili nesmierne skromne, bývali v polozemniciach, v chatrčiach z hliny a dreva napoly zakopaných do zeme. Až neskôr postavili románsky kostol s tromi loďami, tromi absidami a dvomi vežami, ktorý neskôr vystriedal dnešný gotický kostol.

V čase tureckých vojen, kláštor poslúžil ako pevnosť. Viackrát ju poškodili, v 19. storočí kláštor vyhorel, no prekonal všetko a stojí v plnej svojej kráse dodnes. Verný strážca Slovenskej brány, čo už dávno nie je bránou, kronikár tisícročnej histórie prepadliska dejín, ktoré trvajú milióny rokov. 

Toľko nám zanechal o Slovenskej bráne nezabudnuteľný Pavel Dvořák v svojich STOPÁCH DÁVNEJ MINULOSTI. Ja rozšírim informáciu o hradiskách a kláštore, nachádzajúcich sa na území. Najskôr však začnem smrťou Štefana Koháryho a inou verziou jeho skonu. 

Pravdepodobnejším je iný príbeh o smrti hrdinu Štefana Koháryho ako ten, ktorý ponúka v televíznej relácii Pavel Dvořák. Na bojisku Veľkej bitky pri Leviciach nájdete dva pamätníky.

Hradiská v oblasti Slovenskej brány.

Územie medzi Pohronským Inovcom a Štiavnickými vrchmi sa pri Tlmačoch zužuje do úzkeho, asi 6 kilometrov dlhého prielomu, siahajúceho z juhu od Tlmáč a na severe až po Hronský Beňadik. Geograficky sa táto oblasť nazýva Slovenská brána (Porta Slovenica). Naozaj ide o prírodnú bránu v podobe skalných útesov, kadiaľ nenáhlivo plynie Hron na svojej odvekej púti. Ak „otvoríte“ bránu zo severu, vstúpite cez ňu do rázovitého kraja Slovenska, ktorý nazývame Tekovom a Hontom. Historický pohľad však hovorí, že v snahe dostať sa k bohatým banským mestám, vojenské výpravy častejšie „otvárali“ Slovenskú bránu z juhu. A práve v tom im mali posádky na hradiskách zabrániť.

Výrazne bola oblasť Slovenskej brány osídlená v období Veľkomoravskej ríše (9. stor.) a v období začleňovania územia Slovenska do Uhorského štátu (10. stor.). Svedčia o tom popri nížinných sídliskách najmä hradiská, nachádzajúce sa na území Slovenskej brány. Hradiská: Grác na kopci Pipíška pri Malých Kozmálovciach, Festúnok pri Tlmačoch, zničené hradisko na Kusej hore i ďalšie existujúce na Krivíne v Rybnickom chotári a tiež hradisko na Beňadickej skale, mali rovnakú funkciu. Mali zadržať postup Starých Maďarov, prenikajúcich od juhu pozdĺž Hrona do hornatých oblastí stredného Slovenska. V prípade nájazdov hradiská nielen chránili cestu a brody, ale aj poskytovali útočisko obyvateľom okolia.  

1. Hradisko Grác (Pipíška) v Malých Kozmálovciach.

Hradisko Grác patrí k strážnym hradiskám, ktorých úlohou bolo chrániť vstup z juhu do Slovenskej brány a do Pohronia. Podľa nálezov keramiky osídlenie lokality možno datovať do 9.-10. storočia. Teda aj toto hradisko, spolu s ostatnými strážnymi hradiskami, ktoré boli postavené v Slovenskej bráne, nadobudlo význam hlavne v časoch rozpadajúcej sa centrálnej Veľkomoravskej ríše, kedy chránilo Slovenské obyvateľstvo pred útokmi Starých Maďarov.

Zvyšky zemného opevnenia hradiska sa zachovali na východnej časti vrchu Pipíška, zvanej Grác, pokrytej agátovým lesom a v južnej časti vinohradmi. Z východnej časti bolo hradisko s ohraničenou plochou tvaru nepravidelného štvoruholníka o ploche 2,4 ha chránené prudkým zrázom k rieke Hron. Na stavbu kamenných valov, ktoré stále vidno na zachovalejších úsekoch, sa používal kameň, ktorý nebol pospájaný maltou.

2. Hradisko Festúnok (Festung) v Tlmačoch.

Na skalnom polostrove vybiehajúcom a príkro sa zvažujúcom k Hronu, sa už v neolite (mladšej dobe kamennej) rozprestieralo staršie hradisko, ku ktorému bola v stredoveku dobudovaná novšia časť. Nálezy keramiky nasvedčujú, že poslednými obyvateľmi boli Slovania. Mohutné opevnenie a vysunutá poloha hradiska dokazujú jeho význam ako strážcu cesty z juhu pozdĺž Hrona do oblasti bohatých rudných ložísk. Včasnostredoveké valy sú dodnes veľmi dobre pozorovateľné v riedkom lesnom poraste.

Hradisko bolo zložené z obvodového valu v tvare nepravidelného štvoruholníka s rozmermi hlavných osí 150x190 metrov. Val, zvyšky ktorého sú dodnes identifikovateľné v teréne, bol z vonkajšej strany chránený priekopou. Zvláštnosťou hradiska je svojrázne riešenie vstupu zo západnej strany systémom dvoch brán, z ktorých prvá bola široká 10 a druhá 6 metrov. Zvyšky valov a vstupných brán sú dobre viditeľné na LIDAR mape. Uvádza sa, že hradisko Festúnok, ešte v polovici dvadsiateho storočia, patrilo medzi šesť najzachovalejších hradísk na Slovensku. V súvislosti s výstavbou závodu SES Tlmače a sídliska Tlmače-Lipník bolo hradisko okolo roku 1970 rozparcelované na záhradky.

Na včasnostredovekom hradisku v jeho priestore záhradkárskej kolónie je zreteľný val a priekopy. 

3. Hradisko a osada na Kusej hore – kameňolom Galiba

V katastri obce Rybník existovali v histórii dve hradiská. Boli vzdialené iba 4 kilometre od seba. Jedno stálo na Kusej hore a druhé na Krivíne. V polohe Kusá hora stálo hradisko a opevnená osada už v staršej dobe bronzovej (1700-1500 pr.Kr.). Hradisko, ktoré stálo na ostrohovitom výbežku nad riekou Hron, tento svedok minulosti, dnes už neexistuje, bolo zničené ťažbou andezitu v kameňolome príznačného názvu, Galiba. Je to naozaj celoslovenská „galiba“, že zmizlo nielen hradisko, po nekontrolovateľnej ťažbe andezitu od roku 1905 zostalo zo Slovenskej brány iba torzo. Od začiatku roku 1971 som 20 rokov pracoval v SES Tlmače. Blízky kameňolom nám vždy musel nahlásiť každý odstrel trhavinami. A veru, skaly neraz doleteli až po našu žíhaciu pec. Namiesto vysokého skalného výbežku, na vrchole ktorého stálo hradisko, zostal kráter. Slovenská brána sa nám stráca (či už úplne stratila?) pred očami. Ani petíciou za záchranu Slovenskej brány, organizovanou v roku 2008 obyvateľmi Rybníka, sa v archeologickej lokalite zastaviť ťažbu andezitového kameňa nepodarilo.

Osada zo staršej doby bronzovej, ktorá tvorila zázemie hradiska, zatiaľ zostala. Mala rozlohu 0,5 ha a jej ostatky skúmané archeológmi, a dnes zakonzervované, sa nachádzajú asi 200 metrov severne od kameňolomu.

Osada bola z troch strán prirodzene chránená strmými svahmi a iba v jej východnej časti sa nachádza mierny svah. Výskum ukázal, že osada bola napriek takejto prirodzenej ochrane opevnená po celom obvode valom, na korune ktorého sa nachádzala drevená palisáda. Val dosahoval výšku 3 metre a šírku 2 metre. Kamenný múr bol vybudovaný z andezitového kameňa, nalámaného na neďalekej Kusej hore. Teda už v období staršej doby bronzovej kameňolom na Kusej hore existoval. Osada bola obývaná aj o 500 rokov neskôr, v období neskorej doby bronzovej (podolská kultúra). Podľa slov vedúceho výskumu profesora Jozefa Bátoru, tu odhalené nálezy zo staršej doby bronzovej môžu smelo konkurovať pamiatkam z obdobia starovekého Grécka.

4. Hradisko Krivín (Pevná skala; Krásna skala)

Z doby bronzovej pochádza aj hradisko lužickej kultúry na Krivíne. Poloha hradiska je neobyčajne strategická, práve pod bralom, na ktorom stojí, sa údolie Hrona neobyčajne zužuje. Jedna stena hradiska (severozápadná) sa vypína do výšky takmer 150 metrov, hneď od hladiny rieky. Na západe je hradisko ohraničené Hruštenou (predtým Zrybackou) dolinou. Tá ohraničuje úzky horský jazyk, na ktorom sa hradisko rozprestiera, aj z juhu.  Existuje iba jeden pohodlný výstup do hradiska, a to po plochom hrebeni od severovýchodu. Z vrcholu sa otvára široký rozhľad do údolia, ktorý sám osebe predurčil výhodnú strategickú polohu hradiska. Hradisko malo valové vybudované opevnenie z čadiča a hliny, chrániace 6 nádvorí. Tak ako vidíme aj na Lidarovej mape, terénne nerovnosti (valy) sú najzreteľnejšie viditeľné na východnej strane, odkiaľ bol vstup do hradiska najľahší. Miestami dosahujú výšku až 8 metrov.  

Poriadny archeologický výskum sa doteraz na hradisku nekonal. Mnohé povrchové nálezy, predovšetkým keramiky, dokazujú, že hradisko Krivín bolo nepretržite obývané počnúc dobou bronzovou, až do doby Slovanov. Ako strážne hradisko, v 10. storočí tvorilo hraničnú líniu Nitrianskeho kniežatstva. Možno predpokladať, že Slovania žijúci na sever od tohto hradiska si ešte v priebehu 10. storočia udržali samostatnosť od vznikajúceho Uhorska.

5. Hradisko na Beňadickej skale 

Včasnostredoveké hradisko rozkladajúce sa na kamennom brale má dodnes jasné valové opevnenie na severozápadnej strane. Nachádza sa vo vzdialenosti asi 600 metrov južne od kláštora Rozkladá sa na ploche pretiahnutého jazykovitého skalného výbežku s rozlohou približne 2,28 ha. Dĺžka opevnenej plochy dosahuje 360 metrov a maximálna šírka je 90 metrov. Celá východná časť je chránená strmým zrázom k rieke. Kedysi tiekol Hron priamo pod hradiskom, no najskôr bolo treba do údolia vtesnať cestu a v roku 1896 aj železničnú trať Levice – Hronská Dúbrava.    

V najvyššom mieste hradiska (najbližšie ku kláštoru), v bezprostrednej blízkosti valového opevnenia, stojí rekonštruovaná baroková kaplnka z roku 1713, aj dnes využívaná na občasné bohoslužy. Podľa písomných prameňov kaplnka stojí na mieste staršieho objektu, pravdepodobne dreveného, ktorý bol zasvätený sv. Helene. Na turistických mapách je označená ako Morová kaplnka Božej krvi. Valové opevnenie sa začína severne od kaplnky a tiahne sa na pôdoryse približne v štvrťkruhu na západ a potom na juh. V teréne sa zachovalo asi 85 metrov opevnenia. Na ploche hradiska sa našlo množstvo keramických črepov z obdobia krátko po zániku Veľkej Moravy. Obydlia zrubovej konštrukcie boli situované pozdĺž obvodového valu. Stred hradiska bol voľný, zrejme z dôvodu zabezpečenia núdzového útočiska pre väčšie množstvo obyvateľov v čase ohrozenia.

K Beňadickej skale sa viaže aj príbeh o Zázračnom daždi. 

Slovenská literatúra nemá veľa diel známych aj v zahraničí, ale Myšlienky k sebe samému, ktorých časť sa písala na území Slovenska, vyšli vari vo všetkých jazykoch sveta. A nemožno sa čudovať, predstavuje vrcholné dielo slávnej antickej filozofickej školy – stoicizmu.

Marcus Aurelius (121 - 180 po Kr.) bol rímsky cisár a filozof, ktorý veľa času trávil vo vojenských táboroch. S rímskymi légiami sa dostal aj na územie Kvádov pri Hrone, teda na územie Slovenska. Tu kdesi pri Hrone začal písať svoj denník s filozofickými myšlienkami. Nazval ho jednoducho Ta eis heauton – Myšlienky k sebe samému. V zápiskoch opisuje aj príbeh o Zázračnom daždi.

V horúcom lete 11. júla v roku 172 trápili na strednom Slovensku domáci Kvádi Rimanov. Dolinu, ktorou mašírovala rímska légia, Kvádi zarúbali na jednej i na druhej strane. Rimania sa dostali do pasce a Kvádi im zahatali aj potok, ktorý pretekal dolinou. Keď popoludní pálila všetko živé ničiaca horúčava, nebolo vody ani pre ľudí, ani pre kone, hrozila smrť. Veliteľ preto nariadil všetkým vojakom modliť sa k svojim Bohom. Za dážď. A tak zneli modlitby. Rad radom sa modlilo za dážď prvých šesť plukov nekresťanských vyznaní. No obláčika na oblohe stále nebolo. Posledný pokľakol kresťanský siedmy pluk, aj on sa modlil za dážď. Na konci ich modlitby sa na oblohe objavil malý obláčik. Čoskoro sa zväčšil a začala sa búrka s blahodarným dažďom. Zázračný dážď privolaný kresťanskou modlitbou zachránil rímsku légiu. Posilnená Zázračným dažďom légia sa z obkľúčenia bez veľkých strát prebila. Správa sa dostala aj do štábu rímskej armády k cisárovi Markovi Auréliovi a ten ju vo svojom denníku Myšlienky k sebe samému uviedol.

V srdci starovekého Ríma, na vrchole Kapitola, stojí dodnes pozlátená socha cisára Marka Aurélia. Rovnako, od roku 196 dodnes stojí na námestí Piazza Colonna v Ríme víťazný Stĺp cisára Marka Aurélia. Dal ho z carrarského mramoru vyhotoviť jeho syn Commodus Aurelius. Stĺp je vysoký 39 metrov a je ovinutý špirálovým pásom reliéfov, zachytávajúcich scény z vojen v rokoch 172-175. Je na ňom 116 výjavov bojových scén. Jednou z nich je aj Zázračný dážď z Kvádie. Ten dážď padal aj na našich predkov. Aj takáto udalosť sa viaže k Slovenskej bráne.

V ľavom hornom rohu fotky vidíme na opačnej strane Hrona hradisko Krivín. Aby sa do úzkeho údolia k rieke bezpečne vtesnala popri ceste aj železnica, bolo treba odstreliť časť brala, nebezpečne visiaceho nad cestou.

Na hradisko sa dostanete rýchlo a  pohodlne úzkou cestičkou, ktorá sa začína pri kríži pod kláštorom, vedľa hlavnej cesty od Hronského Beňadika do časti Psiare. Lesná cestička do mierneho kopca vás asi po 600 metroch privedie k Morovej kaplnke Božej krvi, ktorá stojí na okraji hradiska.

Cesta na hradisko nie je nijako označená a tak ako na ostatných hradiskách v Slovenskej bráne, ani v priestore tohto hradiska nenájdete stopu po akejkoľvek informačnej tabuli z ktorej by ste sa dozvedeli, že stojíte na kedysi významnom slovanskom hradisku.

Benediktínsky kláštor a Bazilika minor sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku je dnes najvýznamnejším turistickým lákadlom v Slovenskej bráne.

Strategickú polohu Slovenskej brány si uvedomoval aj knieža Gejza I., neskorší uhorský kráľ a založil v Hronskom Beňadiku v roku 1075 opátstvo, aby mal pod kontrolou vstup na sever Slovenska, do banských miest.

Kláštor sa rozprestiera na skalnom výbežku nad údolím Hrona pri Slovenskej bráne, v kotline vytvorenej riekou Hron medzi Štiavnickými vrchmi a Pohronským Inovcom. Spájajú sa tu dve cesty, zo západu a z juhu Slovenska a pokračujú ďalej na Zvolen a na východ. Dalo by sa povedať že ten kto ovládal toto miesto dobre vedel, čo sa deje v krajine. Cez Svätý Beňadik sa tiahla jedna z najdôležitejších komunikácií aj k rudnému bohatstvu stredného Slovenska.

Už stáročia je nad bránou reliéf Panny Márie. Viete prečo má Panna Mária zdvihnutú ruku? Pripomína zvláštnu udalosť. Pri útoku na kláštor sa Turkom zjavila Panna Mária a rukou im zakázala vstup do opátstva. Mocné hradby a ani Panna Mária nezabránili tomu, aby bol kláštor v bojoch ťažko poškodený.

Pôvodný vzácny pašiový oltárny triptych z roku 1427 sa po požiari v roku 1881 pri neogotickej stavebnej úprave kostola dostal do Diecézneho múzea v Ostrihome. V Kresťanskom múzeu v Ostrihome je dodnes. 

Pri príležitosti znovuvysvätenia kostola v roku 1483 dostalo opátstvo od kráľa Mateja Korvína I. cenný dar: relikviu Kristovej Krvi. Predpokladá sa, že môže ísť o kúsok šatky, ktorou Veronika utrela zakrvavenú Ježišovu tvár na krížovej ceste. Kráľ Matej I. dostal túto relikviu pravdepodobne od pápeža Pavla II. ako poďakovanie za pomoc v boji proti Turkom. Od toho času sa úcta k Božej Krvi začala šíriť po celom okolí. Tým sa pozdvihovala aj autorita kláštora medzi duchovenstvom a svetskou vrchnosťou. Opáti sa rozhodli, že v interiéri kostola vyhradia pre relikviu špeciálnu časť, kde bude uctievaná. Postavili pre ňu osobitnú kaplnku, ktorú 26.marca 1489 posvätil nitriansky biskup Gregor. Kaplnka dostala v roku 1510 nový oltár, aj ten v súčasnosti v Ostrihome.

Prvá polovica 14. storočia priniesla chátranie objektu a zborenie kláštorných budov i kostola. Z interiérového vybavenia sa zachoval iba veľký drevený kríž, dnes impozantne visiaci pod stropom, ako to bolo u Benediktínov zvykom.

V tmavých podzemných chodbách kláštora našli miesto posledného odpočinku členovia slávneho rodu Koháryovcov. Medzi nimi aj udatný Štefan Koháry, ktorý padol v bitke proti Turkom pri Leviciach. Nápisová doska je zdobená bohatým ornamentálnym dekorom.

Za zmienku stojí aj budovaná muzeálna expozícia v priestoroch zrekonštruovaného prízemia budovy sýpky.

Návštevu a prehliadku kláštora vám vrele odporúčam. Informáciu o čase prehliadok so sprievodcom nájdete na info.benadik@nrb.sk

„História je učiteľkou života“,  (Historia magistra vitae)Marcus Tullius Cicero

Lokality hradísk v Slovenskej bráne a ich okolia v Štiavnických vrchoch a Pohronskom Inovci môžu byť cieľom vašich výletov do prírody. Nečakajte žiadne vymurované kamenné valy a informačné panely. O to viac je ale zaujímavé hľadať v teréne viac alebo menej nápadné vyvýšeniny a jarky, a preniesť sa pritom duchom do minulosti pri predstave, že sú to vlastne zarastené valy kedysi slávnych hradísk našich predkov, staré vyše tisíc rokov. Sú to miesta nasiaknuté našou históriou.

Je tu aj ďalšia možnosť ako spojiť výlety do prírody s históriou regiónu Slovenskej brány, a priblížiť ju zábavným spôsobom, našim deťom. Návod nám dal RTVS v programe Génius loci-túry podľa literatúry/ Slovenská brána. Program si môžete vypočuť na

https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1280/1468101

Na 25 kilometrov dlhej túre, presne podľa rozhlasovej relácie prejdete na vyznačenej trase po hrebeni Štiavnických vrchov v krásnej prírode z Pukanca až po Slovenskú bránu. Nemusí to byť práve táto trasa a práve tie povesti, ktoré sú spomínané v relácii. Aj iné túry do okolia Slovenskej brány a na brehy Hrona môžete spestriť povesťami, ktoré zozbieral a literárne upravil spisovateľ Andrej Chudoba. Vydal ich pod názvom Sedemdesiat-sedem povestí spod Slovenskej brány.

Určite poznáte známe príslovie „Národ, ktorý si nepamätá na svoju históriu, nemá budúcnosť“. Alebo „Poznať históriu znamená poznať súčasnosť a vidieť do budúcnosti“. Veďme k poznaniu histórie aj naše deti.

 

 

 

,

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?